Leden 2012

Some people just need a high five. In the face.

30. ledna 2012 v 18:18 | Wonnie |  denný prorok
Keďže sa mi minulý článok nepáči a ja som dostala nápad (kým neviete aký netlieskajte), tak píšem. O maturite. O školstve. Reforma sem, reforma tam. Ten kto si sedí na svojom tlustom zadku hore v politike musí mať neskutočne veľa dobrých nápadov. Respektíve, tých nápadov je toľko, že ja už ani neviem ktorý z nich je horší lepší.


Kto odpovie správne na túto otázku dostane odo mňa cukríky. Alebo čokoládu. Politici sa nerátajú, aj keď pochybujem, že oni vôbec poznajú správnu odpoveď pri tom chaose čo narobili. Ešte aj v prvom šuflíku môjho stola je väčší poriadok (a to tam vždy hodím hocičo čo mi príde pod ruku). A že na akú otázku máte odpovedať? No ono by ich bolo viac a jedna plynie z tej druhej. Ja som ten ročník na ktorý platí nejaká z tých úžasných reform alebo je to až ročník podomnou? Môžem si vybrať?! Štyri roky som bola kŕmená tým, že sa to týka mňa a odrazu sa odniekiaľ dopočujem, že sa to týka ročníku podomnou. Niežeby to povedal niekto s politikov, tých to trápi teraz najmenej. Oni sa totižto určite vyžívajú v tom aby mi dali vedieť týždeň pred maturitou.

Nie to nie je vtipné. Rezervy nášho školstva sú také veľké ako Tichý oceán ale namiesto toho aby sa riešili na základe rozumných návrhov žiakov či dokonca učiteľov nie je čas. Treba vymýšľať aké testy budú robiť štvrtáci na základnej škole, len tak pre srandu králikov. A to už nie je vtipné ani trošku aby sa deti už v takom veku stresovali. Ja by som dala do tej lavice toho magora, ktorý to vymyslel. Stavím sa, že jeho vedomosti by nedosahovali ani minimum toho štvrtáka. Ale hlavne, že vie vymýšľať debilné reformy.

Vysvetlite mi, načo sa učím ešte aj v štvrtom ročníku nové látky, ktoré z najväčšou pravdepodobnosťou ani nestihnem prebrať?! Aby som v tom mala ešte väčší chaos ako mám teraz? Ak to bolo vymyslené za týmto účelom, tak úloha splnená. A úplne najviac sa teším s toho, že to ešte stále nie je koniec preberania nových vecí pretože do toho zasahujú vždy minimálne dvadsaťstranové písomky z opakovania a opakovanie testov minulých ročníkov. Spýtala by som sa nejakého múdreho politika či by to stíhal. A pritom už o mesiac ma čakajú písomné matury a gramatiku viem asi tak dobre ako matiku (čiže nijak) lebo sa to z jednou hodinou týždenne nedá stihnúť (a už duplom nie ak tie hodiny pripadajú na prázdniny či akcie). A skutočne ma zaujíma či si budem môcť písomné opraviť na ústnych. Učiť sa musím síce tak či tak, ale už len pre poriadok vo veciach a trošku väčší pokoj na duši by som to rada vedela. Ja viem, politici asi poriadok vo veciach radi nemajú.

Asi napíšem do televíznych novín, pretože to je pre mňa nesmrteľne dôležitý problém. Alebo čistou náhodou neexistuje taká vec, že telefónne číslo na ministerstvo školstva nech vychrlím všetko čo mám na srdci? A možno koniec koncov dostanem aj odpoveď na otázku. Aj keď mám tušenie, že tá otázka zostane rečnícka, pretože ani učitelia nevedia odpovedať.

Pritom najlepšie je, že ja ani niesom typ človeka ktorý by sa z maturity stresoval, zatiaľ to mám na háku a asi to tak aj ostane, no nemám však rada vymýšľanie vecí o ktorých určite aj oni sami vedia, že len narobia šarapatu, ktorú za sebou ani nevedia upratať ani zorganizovať a robia to len preto aby sa nepovedalo, že nič nerobia. Ale radšej nič nerobiť ako robiť a posrať všetko okolo seba. Existuje totiž jedno nepísané pravidlo (fajn, tak som ho práve vymyslela), ktoré by si každý mal napísať veľkými písmenami pred seba, že KEĎ NEVIEM TAK NEZAVADZIAM.

Nie je nič krajšie ako vedieť, že musíte niečo urobiť a stále neviete čo a ako.


Wonnie

Je to čo vidím v tvojich očiach láska alebo len odraz tej mojej? Bol to len odraz.

29. ledna 2012 v 20:07 | Wonnie |  denný prorok
Neviem čo mám písať a tak len píšem. Práve som dopozerala Gejšu a teraz si púšťam Adama Lamberta. Zuby ma bolia tak, že už nevládzem ani otvárať ústa a som trošku sentimentálna (to bude s tej tabletky čo som zas vzala).Včera večer keď som zaspávala (z bolesťou samozrejme) bolo to jediné na čo som myslela niekto. Nikto konkrétny. Ani neviem ako mám pokračovať. Nie som zvyknutá také myšlienky dávať na papier, ani ťukať do klávesnice. Takéto myšlienky mám len vo svojej hlave. A v jednej krabici za dverami, keď som písala niečo v období keď bol Džef. Ešte šťastie, že mám tento blog.


Občas mi chýba. Niekto kto by stál pri mne. Nie je to také isté keď máte priateľku. Chalan poskytne úplne iné objatie. Že aj napriek tomu, že sa mám super (odhliadnuc od bolesti zubu) ma napadajú myšlienky. Vlastne, keď sa na to pozriem objektívne, práve vďaka tej bolesti ma napadajú také myšlienky. Na to ako ma niekto zozadu objíme a dá mi pusu do vlasov. Že môžem niekoho pohladkať (toto neviem povedať nahlas ani sama pre seba). Že môžem zaspávať a vdychovať vôňu toho druhého človeka, cítiť ako sa mu dvíha hruď. Cítiť teplo. A zabudnúť aj na tú zasratú bolesť zubov. Aj keď to nie je o nej. Len o tom, že keď mi je zima tak mi niekto donesie deku. Je to ťažko opísateľný pocit, pri ktorom mi behajú zimomriavky po tele, ale myslím že väčšina by mala vedieť o čom rozprávam. A síce som ešte nič nevyskúšala, nikdy ma niekto nepresvedčí o inom, ale to najkrajšie čo môže byť je len tak ležať v posteli v objatí.

Cítim sa ako trápna trinástka, možno tento článok tak aj vyzerá, ale len ja a možno pár ľudí čo o mne vie viac a číta tento blog častejšie vedia, že toto nie je ten trápny trinástkovský článok.

Občas mi chýba to, mať to nadšenie pre niekoho. Aj keď len neopätované. Vstávať s pocitom, že toho niekoho možno dnes uvidím. Lietať. Môj život je v poriadku aj bez toho, ale tie chvíle.. Čítam si to čo som napísala, svoje predstavy. A keď zrazu otočím stranu a tam sú tie reálne konverzácie. Aj som zabudla na to, že to bolo 'reálne'. Vo svojej podstate.

Lebo toto je tá zima, ktorú milujem.

22. ledna 2012 v 21:22 | Wonnie |  sieň slávy
Nemám zrkadlovku ale dokážem všetko aj zo svojím canonikom (ešte pre neho nemám vymyslené meno).
Bodka.
Nebudem sa podceňovať a budem kašľať na názory druhých.
Budem sama sebou, tak ako doteraz, tak ako vždy, tak ako vtedy keď bol svet gombička.
A keď si zajtra nekúpim sveter, tak si jednoznačne kúpim fialovú farbu na vlasy.
Tak len to som chcela.
A teraz ak dovolíte pár fotiek z januára, nebudem sa vykecávať, lebo sa mi nechce.
No nemilujte takúto zimu ;).
A ešte že milujem efekt fish eye.










Picnik premium zadarmo! *yahoo*
A keď ho zrušia zabijem sa.
Užívajte snehu kým sa dá.
Buďte šialenci a choďte sa sánkovať! :)
© Wonnie


Bol som v McDonalde a som ešte hladný :D.

9. ledna 2012 v 20:33 | Wonnie |  denný prorok
Pretože moje prázdniny od nového roku vyzerali tak nejak, že som zásadne notbuk nezapínala na dlhšiu dobu, a ak áno, bola som offline a odmietala som s kýmkoľvek komunikovať. Nemala som záujem. Mojim najlepším priateľom bola knižka, hrnček čaju alebo kakaa a televízor. S tým sa vlastne spája zmena životného štýlu a to nevysedávať toľko na internete a notbuku.

V týchto dňoch som tým pádom začala náhodou pozerať Druhý Dych. Kamil Mikulčík dáva jednu hlášku za druhou, hlavný herec (nejaký Deak) je na zjedenie (to je moja predstava pekného chlapa) a vo vzduchu cítim lásku. A ja milujem tie okamihy keď vo vzduchu cítiť lásku. Asi som ešte dieťa, ktorému to proste stačí ku šťastiu (ako pusy na líčko u detičiek v seriáloch na disney channeli - pre niekoho to je primitívne a ja sa pri tom natvrdlo usmievam). Jediný slovenský seriál, ktorý som videla od prvej časti a ktorý pravdepodobne aj budem celý pozerať. A to som ho začala pozerať len preto, lebo išiel náhodou keď som tam sedela. Sedieť pri telke má niekedy aj svoje dobré stránky.

Pondelok prebehol celko v poriadku, len to už začína byť chaotickejšie a ja si neviem urobiť čas na Pottera (ktorého čítam od začiatku). Tešila som sa na to, že odprezentujem novú tašku a konečne trošku vypadnem. A v telke mi dnes zas ide Druhý Dych. Nedostala som ani jednu päťku z tých dvoch čo mi hrozili a správa z praxe skončila na dvojku. Za to si zaslúžim ocenenie. Som jediná, kto má pocit, že cez prázdniny prešiel gumovacím strojom?



Dátum prvej popravy je 13. marec. Kto tomu nerozumie, tak to sú prosím pekne maturity.
Hláška dneška: "Nemáte 40 centov?" "Nie. Bol som v McDonalde a som ešte hladný."
:DDDDDDDDDDDDD
Wonnie

Vtedy o polnoci.

7. ledna 2012 v 18:35 | Wonnie |  sieň slávy
Pretože pre mňa, sú rachetle (delobuchy), tým dôvodom prečo sa oplatí ostať hore do polnoci. A bodaj by sa neoplatilo, keď som za to dala 30 eur (dobre, tatiké dal, ale to je predsa jedno nie?). Fotiek mám viac, ale to by som vás zaspamovala a to predsa nechcem. Prskavky som tento rok nemala (zabudla som na nich, hlava deravá), ale veď prskavky si môžem kúpiť hocikedy v roku :).









Kopírovať môžte zo zdrojom.
A dajte mi vedieť, keď to skopčíte, lebo chcem vedieť, ktorým ľudom sa natoľko páčia moje fotky, že to stojí za to :D.
Inak na vás pošlem piadimužíkov.
© Wonnie

Tell me what you know about dreams.

3. ledna 2012 v 16:23 | Wonnie |  denný prorok
Ako sa pozriete na ľudí, ktorý vám povedia, že boli u psychologičky/psychiatra a prinajhoršom berú aj lieky? Takým iným pohľadom, že sú iný a že majú problémy. Ale koľko ľudí, ktorý u nikoho takého neboli má tiež problémy? Kedysi by som sa na to možno bola pozerala rovnako, ale kedysi dávno. Dnes viem, že sú to len ľudia, ktorým už nič iné nedokázalo pomôcť a ktorý už nedokázali viac vydržať s niektorými svojimi myšlienkami. Pred dvoma dňami som uvažovala, že možno by som to mala urobiť aj ja.


Po začiatku nového roku na mňa prišlo presne to, čoho som sa tak dlho bála. Strach, úzkosť, starnutie, maturita. Nedokážem sa zmieriť s tým, že už neverím, že plyšáky nie sú živé bytosti a v noci im môže byť zima. Nedokážem sa zmieriť s tým, že starnem a že musím byť za niečo alebo niekoho zodpovedná a nedokážem sa zmieriť s tým, že sa na svet nedokážem pozerať očami toho nevinného dieťaťa, ktoré verilo, že svet je krásne miesto. Nedokážem sa z tým zmieriť až do takej miery, že som sa dva dni užierala a vyronila priam jazero morskej vody pri sledovaní kaziet z doby, keď som mala od trinásť do pätnásť rokov a ešte som niečomu verila. A najhoršie na tom je, že nech sa akokoľvek snažím to zmeniť a prestať, nedokážem to.

Čomu veríme dnes? Do svojich dvanástich rokov som neoblomne verila na Ježiška a možno to je trošku zlé a mnoho ľudí si povie že to nemá žiadny význam, pamätáte si tie doby keď ste verili a nikto vás nedokázal zlomiť? Ja si to pamätám. Večer sme z rodičmi postavili stromček a ráno bol ako zázrakom ozdobený. Každý rok ma huckali v škole, že Ježiško neexistuje, veď darčeky nosia rodičia a ja som si napriek tomu stála za svojim názorom. Verila som. Verila som v niečo tak silno, že mi to dalo tie najkrajšie Vianoce pod slnkom aké som len mohla prežívať. Dnes namiesto toho aby sme verili, sa na veci pozeráme z rozumom. Musíme. Zachvíľu budeme mať predsa vlastné starosti a vlastné deti, ktoré aspoň budú veriť za nás. My už neveríme, pretože sme realisti. Už len preto ďakujem, že som si svoje detstvo a naivnosť užívala dlho a nestala sa už v štrnástich 'zodpovednou' babou s chalanom na krku a imaginárnymi problémami (česť výnimkám).

A ľudia, ktorý aspoň trošku veria (síce už nie v to, že svet je gombička) a dovolia si žiť aj zo svojou fantáziou, sú považovaný za divných. Pretože si dovolia presadzovať svoj názor.

Nedávno som dokonca počula, zhrnutie roku 2011 a medzi dobrými správami bolo, že svet má už sedem miliárd obyvateľov. Myslíte si, že je to dobrá správa?! V poriadku. Ale potom sa nedá čudovať tomu, že svet nezvláda ten nápor. Pretože okrem toho, že sa zvyšuje množstvo, sa zvyšujú aj nároky celej tej masy ľudí, ktorý chcú stále VIAC. Ale napriek tomu, že dostanú viac, nemajú s toho normálny ľudia nič. Prečo sú autá, ktoré idú na úsporný režim drahšie? Pretože ropný priemysel (či aký, s ktorého sa dostávame aj k benzínu, či zemnému plynu) by potom spadol a môžeme si dovoliť aby spadol ropný priemysel? Preboha, len to nie! Viete si predstaviť o koľko peňazí by sme prišli?! No neviem, ale v podstate to je úplne jedno, pretože peniaze sú len papier. Ktorého ak sa vytlačí viac, vznikne inflácia, čo znamená, že peniaze stratia svoju hodnotu aj keď stále nechápem v akom zmysle (a to chodím na obchodnú akadémiu). Peniaze aj tak nikdy nič nevyriešia. Iba sa budú kopiť dlhy.

A to je problém dnešného sveta. Jediná vidina dnešných ľudí sú peniaze a idú si za nimi bez ohľadu na následky. Chcela by som aby sa rozpadla celá politická scéna v celom svete (!) a rázny zákaz vytvárania novej, pretože ako spomenula v článku S., sú to umelovytvorené veci, ktoré nepotrebujeme. A spália by som všetky peniaze a vrátila sa k výmene tovaru za tovar, lebo vtedy neboli žiadne miliardové dlhy, ktoré sa nedali nikdy splatiť. A to všekto spôsobilo čo? Euro. No nemala by som radšej stále svoje hranice a pečiatky v pase? A desať korún vo vrecku, za ktoré by som sa najedla. Nie. Veľká krajina zažije kolabs a odnesie si to celý svet. Toľko sme vyhrali.

A aj tak pôjdem žiť do Fínska, lebo tam je najlepšia ekonomická situácia a zakázené vyrubovanie lesov (drevo si zásadne dovážajú z iných krajín). Alebo na Jamajku, na miesto, ktoré ešte nie je napadnuté turistami, ale prepchaté chatrčami a černochmi čo hrajú domino.


Chcem koniec sveta.
Pretože aj svet si zaslúži svoj reštart.
A on príde, vtedy keď to nebudeme čakať.
A ja verím, že tu ostanú len tí, ktorý nepotrebujú k životu I-pady, I-pody a wifi aj na záchode.
Wonnie