Únor 2012

Blbá, blbá, blbá.

26. února 2012 v 22:05 | Wonnie |  denný prorok
Toto bude len výlev pocitov, ktoré nebudú dávať význam. Píšem rýchlo a to na čo myslím. Trápi ma síce viac vecí ale práve teraz jedna, ktorú som si uvedomila v piatok pri slovách spolužiačky. Nikdy by ma nenapadlo, že vďaka nej začnem uvažovať o vysokej škole.

Lenže to má háčik. Keby len jeden. Myslím na to, že neviem nič o vysokých školách. Myslím na to, že neviem nič o vysokých školách a že sa bojím na vysokú ísť sama. A keď hovorím nič, myslím tým T A K É V E Ľ K É N I Č. Myslím na to, že by som tam chcela ísť s nejakou kamoškou. Niekto kto sa chystá na pedagogickú vysokú školu do Prešova (teda je to len fakulta no)? Mám príliš veľký strach na to aby som sa dokopala do takej veľkej neznámej. Neviem vôbec nič. Ako to funguje na vysokých školách? Jediné čo viem je, že by som chcela učiť na základnej škole na prvom stupni a nemám na to aby som preto urobila niečo viac. Lebo už len číslo 5 rokov štúdia ma privádza do zúfalstva ale prežila by som to, mám už aj predstavu ale jedine čo ma blokuje je samota. Nikdy som nevedela nič urobiť sama. Treba ma postrčiť. Jeden z tých mnohých háčikov je ten, že ma nemá kto postrčiť (nie rodičia sa nerátajú).

Prihlašky sa majú podať do stredy. Viem, to už nestíham, to je jedna vec. Druhá vec je tá, že aj keby som veľmi chcela a stihla to, nestihnem to, pretože na to nemám. Nemám na to gule. A to je jedna z tých nadjdôležitejších veci. Neznášam svoju debilnú povahu.

Tak len to som chcela. Štve ma to. Tak veľmi, že som ani nevedela ako veľmi ma to môže štvať. Štve ma moja povaha a štve ma že tu nie je nikto taký, kto by v tom mohol byť so mnou. Som strašná, viem. A nesamostatná, to bude to slovo, ktoré hľadáte. Za to si zaslúžim minimálne sto faciek, nie štyri. Blbá, blbá, blbá. Ja viem, ale nedokážem to zmeniť. Môžte mi hovoriť čokoľvek, to sú fakty. Skúsiť to môžte, možno sa aspoň budem cítiť lepšie. Že som to takto posrala. Možno niekto z vás povie niečo čo chce chcem počuť. Aj keď o tom pochybujem tak veľmi ako sa len dá.

P.S. A nepíšte mi vetu, že si nájdem nových kamarátov tam. Ja viem, že tam budú ale to mi nepomôže. Naozaj. Okrem toho, s mojim nadvezovaním nových priateľstiev to nie je na takej skvelej úrovni. Minimálne tri mesiace by som všetko robila sama a neviem či by sa to vobec zmenilo. Netvrďte mi, že áno. To tiež nepomôže.


Také zmýšľanie nemá nikto, som divná viem.
A teraz šup užívať si prázdniny, východňáre.
Wonnie

Náš zverinec :).

22. února 2012 v 21:03 | Wonnie |  sieň slávy
Lebo v poslednej dobe zase nemám o čom písať. To nie je síce nič nové, ale aspoň to tu zaspamujem fotkami. Tentokrát vyhral môj zverinec. V ruke som foťák nedržala už asi týždeň lebo prídem domov zo školy a je tma. Ale ide víkend a prázdniny, to budem fotiť ten bordel okolo seba alá príprava na maturitu :D. Pokiaľ sa na to nevybodnem, lebo viete ako sa hovorí - blbý majú šťastie. A áno, ja som blbá :D. Kľudne si to priznám, pokiaľ budem mať šťastie.

Benny - náš domáci miláčik :).





Dandy - Môj miláčik u babky.



Náš Murko R. I. P. :(


Wonnie

Then i saw a picture of your smile, something i haven’t seen in a while.

10. února 2012 v 21:54 | Wonnie |  denný prorok
A sme presne tam kde sme boli pred pár mesiacmi. Článok, ktorý vyžaroval celkom pozitívnu náladu striedal článok, ktorý až tak celkom optimizmom nesršal. Na jednej strane na to má možno vplyv to, že sa každý deň na niečom pochytím z mamou ale pracujem na svojom zlepšení. Ale čo je ďalší podnet prečo sa na mňa aj to ostatné zosypalo netuším.


Chýba mi Jerry. Chýba mi to jeho stupídne mojko. Síce mi absolútne nechýba ako bol stále odporný alebo neviem čo to bolo za správanie tie posledné týždne čo sme sa rozprávali, ale chýba mi. Tak či tak. To on bol ten, ktorý keď sme sa spoznali vyžaroval niečo zvláštne a celkom sa mi to páčilo, síce to vyprchalo tak rýchlo ako to prišlo. A bol ten, ktorý sa ako prvý v mojom okolí pýtal na to, či s ním nechcem byť a ja som mu s ťažkým srdcom povedala nie a nechcela ho zraniť. Lenže zranila som. Určite. Viem to, lebo už to potom nikdy nebolo také .. ako vtedy. Chýba mi, pretože keď mi raz bolo zle podržal ma síce len jednou vetou ale o to viac pre mňa znamenala, pretože som vedela že nie je typ osoby ktorý by niečo také robil. Nečakala som to. A keď bola vatra a Damian sa tam objímal s Olsenkou kým som ja sedela na pníku on za mnou prišiel. Možno je to minimum okamihov, ale napriek tomu tam sú a aj to je úspech pri jeho povahe. Pretože vtedy mi asi chcel pomôcť. Tvorí súčasť môjho života. Tvoril. Ten minulý čas ma ubíja. Tvoril štyrku ktorou sme bývali a ktorá už nebude keďže sa so mnou nerozpráva. Proste mi chýba a ja nedokážem pochopiť ako mi to mohol spraviť. Asi radšej chce byť tým nectilivým kokotom. Lebo tak je svet ľahší. Myslím, že on to vie. Je to chlap ktorý v tom nikdy nevidel viac a ktorý také veci nerieši. Chlap, ktorého zaujíma len jeho počítač a to je všetko čo potrebuje k životu. Neznášam ho za to, ale aj tak mi chýba. Lebo už bol v mojom živote a to čo v ňom bolo mi zvykne chýbať a neviem sa s tým zmieriť rýchlo.

Spolužiačka sa so mnou nerozpráva. Lebo som asi povedala niečo čo sa jej dotklo, ale to že ona povedala niečo čo sa mohlo dotknúť mňa už je ťažšie pochopiteľné že? A nie je dôvod na diskusiu, jediná možnosť je uraziť sa.

Mám pocit, že celý život sa na mňa ľudia len urážajú, prestávajú sa so mnou baviť, za čokoľvek čo poviem, čokoľvek čo urobím. Možno je chyba vo mne. Možno je to tým že ľudia opúšťajú, odchádzajú. Ale prečo toľký mňa? Je vtipné koľko sa toho môže sypať na vašu hlavu ale na hlavy iných nie. A koľko si na tú hlavu necháme sypať len aby sme neboli sami. Jediné čo robím posledné dni je, že sa dokopávam k zamotaniu do paplóna a objímam plyšáka a rozmýšľam nad tým čo robím zle.

Chcem niekoho. Niekoho s kým by som kľudne mohla ísť na tri dni do babkinho bytu keby som už mala plné zuby toho byť doma. Kto by urobil môj život takým iným. Trošku ho zmenil, oživil. Niekde kde by som mohla vypnúť, s niekým s kým by som mohla aj mlčať aj sa rozprávať a prežívať na jednoduchých jedlách s obchodu a mikrovlnke. S chalanom (niekedy - vždy, mám pocit, že to sa nestane, nikdy) s ktorým by som mohla len tak ležať a mlčať. Alebo s mojimi ženami, nejakými dobrými kamarátkami pri ktorých sa nebudem cítiť ako votrelec a pri šálke čaju sa budeme rozprávať o všetkom. Ale úspech by bol, keby som si našla vôbec jednu takú. Ale proste nemám s kým a tak nejak ma to užiera. Užiera aj napriek tomu, že keď si to po sebe prečítam vôbec to nevyzerá ako dôvod na to aby mi bolo tak zle. Ale proste je to tak. Možno aj tým debilným počasím. Keby bolo teplo tak sa aspoň idem prejsť. Prevetrať si hlavu.

Na jednej strane, najhoršie je tváriť sa tak, že som silná pred každým, ale skutočnosť je iná. Ale viem, že ukázať slabosť nie je tiež dobré a nevidím zlatú strednú cestu.


Vonku je nádherný mesiac.
Wonnie