Květen 2012

I need hug.

30. května 2012 v 21:53 | Wonnie |  denný prorok
Tak by som chcela niekomu povedať čo ma trápi a nikto nie je online. Priviedlo ma to k myšlienke, že je mizivé minimum ľudí, ktorým viem hovoriť isté veci. A tak sa vyspovedám blogu. Možno to tu nikto neokomentuje ale potrebujem o tom hovoriť.

Mám výkyvy nálad. Neznášam ich. Je mi na hovno. Bojím sa, že ma nikdy nikto nebude ľúbiť. Ha, pri myšlienke ako niekomu poviem, že mám devätnásť a nemám za sebou nič mi je do smiechu :D. Bojím sa, že nespoznám nikoho nového a ostanem sama. Že keď niekoho spoznám, zdupká bez toho aby ma riadnejšie spoznal. Bojím sa samoty. Som smutná, pretože som zatiaľ pre nikoho nebola jednou z najdôležitejších osôb života. Viem, povrchné problémy. Čo s tým spravím, proste ma prepadli, keď som stála na balkóne a čumela na mesiac (to robím často :D). Chcela by som niekomu povedať, že ho ľúbim. Kokos, toľko lásky je vo mne a ja ju nemám kam dať. Toto znelo smiešne :D, ale fakt to tak cítim.


Hlavná pointa tohto článku. Spoznala som jedného chlapca. No, nespoznala. Začali sme si písať na birdzi. Hej, birdz, pochybná stránka, ktorá sa hemží pochybnými ľudmi, ale ja som si to overila. Je skutočný a pravdepodobne normálny. Pozná môjho bývalého spolužiaka a našla som jeho tablo na hlavnej. Najprv len tak medzirečou hádzal veci, že sa stretneme a ukáže mi tablo. Je to len tretí deň čo si píšeme, ale mám pocit že to opadá. A že to prestane. A ja tomu nedokážem zabrániť. Teda dokázala by som, ale nedokážem. Viete jak. Proste sa sním stretnúť a byť iniciátorom. Neznášam také stretnutia, nikdy neviem čo mám robiť. Bojím sa, že sa nebudeme mať o čom rozprávať, bojím sa čo si o mne pomyslí. Viem, nemala by som nad tým rozmýšľať. Pred rokom som sa takto zoznámila s Mišom, po mesiaci sme sa prestali baviť. A zoznámili sme sa len vďaka tomu, že sa na mňa všetci vysrali, ja som dostala skrat, prišla som na net, on bol online a ja som povedala, že keď chce nech príde. Prišiel. Ale mala som jeho skype, jeho fejsbúk. Od tohto chalana mám stále len ten debilný birdz a nepýtam si fejsbúk, pretože mám pocit že ho nechce. Mám pocit, že to je skoro, ale na druhej strane sa bojím, že to písanie nevydrží. Mám strach z toľkých vecí a ubíja ma, že nemám kamošku s ktorou by som si sadla a porozprávala. Odkedy som zmaturovala som sama. Je to ešte len jeden pojebaný týždeň a už to začína. Nikto to so mnou nebol osláviť, o narodeninách ani nehovorím. Ešte je to len týždeň a ja už mám chuť hodiť sa pod kosačku.

Spolužiačka povedala, že si mám niekoho nájsť. Že vtedy bude všetko ľahšie, lebo že keď aj nemáš kamarátov, máš aspoň tú jednu osobu. A je tu pre teba keď ju potrebuješ. A ja ju nemám. Pritom by som tak veľmi chcela ísť s niekym po ulici a držať sa za ruky. Konečne by som chcela začať žiť to svoje šťastie a nežiť len šťastím iných. Občas to nezvládam. V poslednej dobe celkom často. A bude to častejšie, keďže už nebude žiadna škola, ktorá by ma zabavila a ja sa budem zamýšľať nad sprostosťami.

Chcem niekoho ľúbiť a chcem aby niekto ľúbil mňa. Neznášam tú myšlienku. Ale mám ju.


Proste som smutná a nemá ma kto objať.
Nemám ja koho objať!
Posrané výkyvy nálad.
Bože vďaka za korčule.
Wonnie

Chceš lásku ktorá ťa pohltí, chceš vášen a dobrodružstvo a možno aj trochu nebezpečenstva.

24. května 2012 v 19:53 | Wonnie |  denný prorok
Už nevládzem a tak som ekonomiku odsunula na druhú koľaj a začala si pozerať stránky o zdravej výžive a pohybe. Minule som rozmýšľala, že by som šla bikom na baňu bankov, okrem toho že to tam vyzerá byť na celkom fasa trasu, keď je pekné počasie chystám sa tam ísť fotiť pretože je tam krásny výhľad na mesto. Chce niekto ísť so mnou? Poznávacie znamenie Košice :D.


Minule som vám hovorila, že Vám poviem ako dopadla moja rozlúčka. Aj keď naozaj v podstate nie je o čom hovoriť. Celý čas som sa tešila na to, ako budeme chodiť po hlavnej a smiať sa, že ľudia budú na nás pozerať a my si vyčapíme v nejakom obchode tablo. Že ľudia si budú obzerať moju fotku a ja tam budem stáť a tváriť sa že to nie som ja a počúvať čo hovoria. Okej to som si práve vymyslela, ale chcela som mať tablo na hlavnej. Namiesto toho nemám tablo, po východe zo školy višla každá skupinka iným smerom a zapadla niekde s fľašou alkoholu. Jasné, niesme kolektív ale je to rozlúčka, panebože to nachvíľku nemôžeme poslednýkrát pobudnúť spolu? A tak som sa prechádzala sama mestom a pozerala na tých ľudí, ktorý sa spolu bavili. Že to ja som mala v živote vždy šťastie že som sa dostala medzi zberbu, ktorá šliapala po druhých, nechodila na výlety, ožierala sa a nebola ani minimálne tolerantná. Možno ma najlepšie obdobie života ešte len čaká.

Viete čo si myslím? Že kamaráti niesú kamarátmi keď sa spoliehajú na fejsbúk kým im v pravom hornom rohu vyhodí kedy máte narodeniny. Ale naposledy som si v jednom peknom článku prečítala, že to sú kamaráti ale nie priatelia. Sú to ľudia, ktorí sú pri nás len vtedy keď to vyhovuje im. Myslím si, že keď majú ľudia narodeniny, niektorí ukážu svoj charakter. Oddnes na všetkých kašlem. Nikoho nikam nevolám. Nič neorganizujem, lebo vtedy nikto záhadne nemá čas a hento a tamto. Možno budem celé dni sedieť doma, čítať knihy, čumieť na seriály a chvíľku budem ľutovať, že som si myslela že mám pravých priateľov, ale zvyknem si časom. Sakra teraz klamem, nezvyknem si, pretože som spoločenský človek! Možno je to pre veľa z vás primitívne, možno aj vy sa spoliehate na to že vám fejsbúk pripomenie niekoho narodeniny ale mňa sa to dotklo. Aj to, že mi nikto nenapíše a neopýta sa ako som dopadla na maturite (no a čo, že ma ešte čaká ekonomika :D). Že nepovedia, či ideme oslavovať a niekam si sadnúť, že veď som mala narodeniny, že veď je čo oslavovať nie? Nie. Všetci ľudia v mojom okolí poznajú milión ďalších ľudí, majú milión záujmov a čo tam po mne. Hej tak sa cítim. Tak, že keď ich potrebujem tak tu pre mňa nie sú. Či som smutná a či šťastná (pritom v spoločnosti sa väčšinou vždy usmievam).

Mala by som sa začať venovať športu, možno by som nemala toľko času na tieto myšlienky (aj keď, u mňa je možné všetko :D). Nemyslite si, ja som inak večný optimista, len som mala melancholické okienko a ani ten lifehouse mi nepomohol.

Zistila som, že viac ako niekoho mať (chalaňa) mi chýba o niekom snívať :D. Hej som veľmi divný človek :D. Ale viete čo nevadí, ja sa vžijem do iných postáv, onedlho víde džínsový denník tri, to je moja záchrana, jupí! Keď som to dnes zistila jačala som ako besná (hneď na to z dverí višla predsedkyňa z vedľajšej triedy, že ak budeme robiť hluk tak nás vylúči z maturitnej skúšky, chudák ľudia čo pri nej odpovedali).


Adios amigos.
Wonnie

Slovenskoooooooo, tak určiteeeeeee!

21. května 2012 v 14:13 | Wonnie |  denný prorok
Aby ste si nemysleli tak ešte žijem. Ale moj notbuk sa dostal do umelého spánku a kým sa prebral trošku to trvalo. Momentálne riešim dva veľmi dôležité problémy. Number one: starnem (to vám je objav čo?!), dnes mám devätnásť, len mne to pripomína devädesiat?! Number two: štvrtok ma čaká maturita z nemčiny, nekonečných dvadsať minút žmýkania informácii v dojč jazyku.


A práve teraz som objavila problém number three, ktorý si zaslúži samostatný odstavec. Objavila som úžasný príbeh na mamtalent.sk o ktorý by som sa s vami rada podelila. Neviem ako vy, ale ja zbožňujem denníkové knihy (baj d vej, som absolútny maniak do džísových denníkov, ktoré čítam každé leto). A tak som objavila denníky Miry Danesovej, ktorá má najlepšieho kamaráta a rockovú kapelu by som povedala (hrajú pesničky od lifehouse, kto nemiluje lifehouse nech sa ani neozýva! :D). A tak som si pustila pesničočku, zavrela očička a predstavovala si toho chalaňa, ktorý je starší odo mňa, vyšší, má čierne vlasy a hrá na gitare. A spieva pesničku you and me od lifehouse. Asi som sa zamilovala, je tu niekto taký? Do deja som sa vžila tak, že som všetko prežívala tak veľmi. Dávno som sa do deja nevžila tak ako pri tomto príbehu. A minule mi mama dokonca pri českolovensko má talent hovorí, že by sa mi hodil taký chlap, ktorý hrá na gitare. Pravdu má.

Takto, dlho som tu nebola takže áno, budem miešať jedno z druhým.

Pri probléme number one som sa musela pozastaviť aj nad tým ako dnes oslavujeme narodeniny. Kedysi som si robila "párty" doma kde som pozvala pár mojich kamarátok ale iba vtedy ak oni pozvali na oslavu mňa, veď to poznáte tie detské narodeninové oslavy. Napchávali sme sa arašidami a hrali strašidelný zámok (zbožňovala som tú hru). A potom sa stalo moderným chodiť si kupovať fľaše tvrdého alkoholu, ktoré je najlepšie vychľastať niekde na prázdnej lúke alebo v strede nejakého sídliska na detskom ihrisku kde ten bordel necháme za sebou. Jedného obyčajného fejsbúkového večera som zazrela ale fotky z oslavy jednej osoby, ktorá dostávala od svojich pravdepodobne skutočných kamarátov darčeky, pusinky, sedeli v nejakom podniku a určite sa dobre bavili. Myslím si, že to robia tí ľudia, ktorí už dospeli alebo ktorí majú niečo v hlave a ich jediným cieľom nie je sa ožierať. Aj ja to chcem. Chcem aby sme si išli sadnúť, zahrať bowling, sedieť, baviť sa pri kofole, pozvem ich na pizzu, ktorú zaplatím a oni všetci mi donesú skvelé darčeky, pretože ma budú poznať a budú vedieť čo ma poteší. A nemusí to byť z obchodu. Niesom materiálne založená.

Vyjadriť sa musím aj k hokeju. Asi si zruším fejsbuk, pretože ja už neviem či mám plakať alebo sa smiať. Je mi jedno kto si čo pomyslí ale ľudia spamätajte sa, nadávate tu jeden na druhého, na seba navzájom, na okolité štáty, ktoré hodnotíte podľa pár indivíduí, ktoré sa nevedia chovať a v hlave majú nasraté. Nadávame na Čechov ani neviem prečo. Nepletťe sem všetky tie nenávistné stránky a to čo sa teraz rieši aj okolo Demitru. Vždy sa nájdu ľudia súci na psychiatrickú liečebňu. Nadávame na Maďarov lebo ani neviem prečo. Každý je taký istý človek ako my, tak sa spametajte všetci do radu a šírte mier.

Inak máme STRIEBRO. Ciky caki ciky cak. Bože díky za Janka Laca a zbožňujem Hudáčka ♥. Vidíme sa o rok. Je tak akurát čas končiť, v budúcom článku vám poviem o mojej rozlúčke aj keď úprimne mám taký tušák, že veľmi tam nebude o čom hovoriť :D. Keby ste chceli hľadať moje tablo budete hľadať márne.

"Dan je originál. Dan je proste Dan. Tmavé vlasy, veľmi tmavé, zbožňujem ich, sú trošku dlhšie. Oči má tmavomodré, nie svetlé ale tmavé. Hrá basket a pláve, takže to na ňom aj vidno. Je samí sval ale nie veľmi svalnatý. Tak akurát."


Mamtalent bodka ská denník Miry Danesovej.
Musíte sa zaregistrovať je to problém?
Krásny mám diazjn že?
To je Daughtry ♥.
Astala vista.
Wonnie