Červen 2012

I would love to talk to you. I'm just not good at initiating conversation.

26. června 2012 v 16:32 | Wonnie |  denný prorok
Idem zas hovoriť o birdz chalanovi? O tom aký sexističný ma úsmev, smiech, pery, zuby :D? O tom ako zase chcem aby bolo niečo niekde kde je len nič? Nie, zbytočne. Nemala som o ňom hovoriť, zavesila som to v návale radosti na nos príliš veľa ľudom. Musím to prestať riešiť, buď sa to nejak bude vyvýjať alebo nie. Nezáleží na mne.

Pamätám si. Prvý bol DŽEF. Povedala by som, nebolo to tak dávno, ale už je to cez tri roky. Len mne sa to zdá ako včera. Ten jeho nevinný úsmev a moja sladká naivita v 15 rokoch, že existuje hepy end. Verila som a vznášala sa. Predstavovala si ako k nemu v noci prídem a ukradnem mu spermie a budem mať krásne kučeravé deti bez jeho pričinenia ak to nechce :D. Predstavovala som si s ním môj život na Jamaice v malej slamenej chatrči. A nikdy nezabudnem ako napísal, že by sme sa po pláži prechádzali a dal by mi ruku. Tie hodiny keď sedel za mnou a keď si zmyslel pýtať odo mňa papier presne o sekundu na to ako som spolužiačke hovorila, že ho oddnes ignorujem :D. Vždy mal tendenciu zjaviť sa v tých "pravých" okamihoch :D. Potom prišiel DŽORDŽ. To bol nikto. Rozkošný kučeravý blonďavý prvák, ktorý mi mal slúžiť na vyplnenie dier. Len taký niekto, koho som raz za čas stretla na chodbe a o ktorom nikto nevedel že sa mi páči. Viete, on bol taká tá osoba s ktorou nič nechcete mať ale keď ju zbadáte na chodbe usmejete sa a poviete si, že po svete chodia skutočne mňam ľudia :D. Teraz chodí s jednou s Kavečan a nemá svoje vlasy. Svet je malý. Potom prišiel DAMIAN. Štvormesačná story s trolicou keď sa na všetkých vysral a po tej fraške sa naše priateľstvo záhadne rýchlo zlepšilo. Lebo ľuďom odpúšťam veľmi rýchlo. Nasledovalo tlačenie si do svojej hlavy, že tam je viac. Nebolo. Chcela som, lebo som nechcela byť sama a to bol kameň úrazu. Ja som nič nerobila, on nič nerobil a koniec koncov je to tak lepšie. Lebo som si to tlačila do hlavy tak úpenlivo, že by som teraz bola najradšej keby s nami ani nechodil von. Začalo ma na ňom iritovať všetko a pripadám si ako ten najhorší človek pod slnkom. Blíženci. Vždy potrebujú svoj priestor, toto si zapamätajte.

Asi mi chýba Džef, to obdobie keď bol on. Keď moja fantázia mala nadomnou moc. Vtedy som proste žila chvíľami a keď mi bolo zle proste to zachvíľu prešlo. Teraz sa posledný mesiac neviem pozbierať na nohy a tak ako som si myslela, že mi birdz chalan spadol z neba aby ma zachránil, o tom teraz začínam pochybovať. Ale stane sa.

V posledných dňoch chodím spávať tak, aby som sa len zvalila do postele a spala. Aby som nemala čas myslieť. Nedokážem sa postaviť na nohy sama. Štve ma, že to čomu verím je to, že mi pomôže v živote chalan pritom vzťahy prinášajú v živote tiež starosti. Ale čím budem staršia, tým častejšie na to budem myslieť. Moja potreba sa stupňuje vzhľadom k veku, pretože začínam mať pocit, že takto to ďalej byť nemôže keď naozaj nechcem aby ma zožrali vlastné mačky a kaktusy :D. Ani nie potreba, ide o to, že sa bojím, že ak to nepríde teraz tak kedy?! Všetko dusím v sebe. Nie dosť, že nemám chlapca, ja nemám ani priateľku s ktorou by som sa šla večer prejsť a povedala jej čo ma trápi. Že môjmu ocovi funguje už len 25% pľúc a nemal by robiť. Že ja som tá, čo by asi mala niečo spraviť. A nechcem počuť hej mala by si, to nie je dobre, blá blá blá. Chcem aby tu niekto myslel optimisticky a nie realisticky. Sú situácie v ktorých nechcete počuť pravdu. Aby niekto myslel nereálne, nemyslím nejak prehnane, ale aby proste povedal, že to bude ešte dlho fajn a objal ma. Hej, toto potrebujem. Aby tu tá osoba bola. Reálne. A rána sa budím s pocitom, že ani nemusím vstávať, lebo mám toľko času, že keby som prespala aj týždeň tak mi nič neujde. Vedľa hlavy mám telefón, hodím po ňom okom a rozmýšľam či ho má vôbec zmysel zapínať. Síce tvrdím, že nemám nádej ale pritom ho vždy zapnem. Ani neviem prečo. Neviem sa tešiť z maličkostí. S toho že je napríklad superduper megaveľká búrka. Keď sa náhodou teším, trvá to veľmi krátko.

Vypísať sa je ok, ale písmenká ostanú písmenkami, dvojbodkou a zátvorkou, virtuálnymi objatiami. Ja sa potrebujem na niekoho pozrieť a vidieť, že ma počúva. REŠTART plís. Kedy sa to sakra v tej mojej hlave zmenilo na demenciu a dovolila som tomu zájsť tak ďaleko?! Zaberá mi to celú šedú kôru mozgovú a mám chuť vyrvať si mozog z hlavy. Musím si pomôcť sama! Sama sa postavím na nohy. Ja sa musím sama vyrovnať so svojou hlavou, ale niekto kto by ma vypočul by mi naozaj pomohol. Len mám teraz blok vo svojej hlave, že potrebujem aby ma niekto vypočul. A to je taký veľký blok, že sa bojím, že sa nepohnem ďalej kým si ma naozaj niekto nevypočuje. Toto je ako nevrending story, omg.


Btw1: Prečítala som si vyznanie jedného chalana. Kokos, že prečo práve oni natrafia furt na puče?! Haló, ja som tu!! :D
Btw2: Pripila som sa. Nikdy to nerobte, zúfalstvo to neodplaví. Na ďalšie dva roky si neprosím.
Wonnie

Môžeš sa s ňou maznať koľko chceš, ľúbiť ju ako chceš, ale aj tak ti tú riťku neposkytne ;D.

4. června 2012 v 16:13 | Wonnie |  denný prorok
Ženy sú ako jablká na stromoch. Tie najlepšie sú na vrcholoch stromov. Muži nechcú prísť, lebo majú strach, že spadnú a zrania sa. Namiesto toho zbierajú jablká popadané na zemi, aj keď nie sú také dobré. A jablká, ktoré sú na vrcholoch stromov si myslia, že majú nejakú chybu. V skutočnosti sú úžasné. Jednoducho musia byť len trpezlivé a čakať, kedy príde ten, kto bude mať odvahu vyškriabať sa pre ne až na vrchol stromu. Nesmieme padať, len aby sme boli dostupné. Ten, kto nás bude potrebovať, urobí všetko preto, aby nás získal.

Ja si niekedy tak pripadám. Ako niekto kto nie je dosť dobrý, ako niekto kto má asi mnoho zlých vlasností a preto je doteraz sám. Či už bez chlapa, či už bez priateľov.

Aby som to na začiatok ujasnila. Nehľadala som nikoho na internete a už tobôž nie na birdzi, ktorý sa hemží samými pochybnými ľudmi. Spadol z neba. Proste som mala napísaný status ako sa na mňa všetci vysrali, aj na maturitu aj na narodeniny a on mi tam zagratuloval. A začali sme si písať. Len tak z nudy a dlhej chvíle. A tak sme si písali týždeň a nejak sme sa dostali k tomu, že sa stretneme. Prvý a posledný krát som sa dohodla z niekým takto dopredu. Neexistuje nič horšie, prvá myšlienka ráno bola, že ježiškove nožničky to už dnes! Neviem ako vy, ale stres som mala riadny (však keď nie pri mature tak aspoň teraz nie? :D). Uvažovala som či to je dobrý nápad, ale vedela som že to nie je nejaký pedofil s fake nickom a fotkami (pretože som išla hneď na druhý deň hľadať jeho tablo na hlavnú :D som besná :DD). A tak som si povedala, že chcela som spoznať nových ľudí, tak do toho. Nemám čo stratiť.

Stretli sme sa. Keďže som ukecaný človek snažila som sa vždy o niečom baviť, samozrejme z ľahka, čo by ste preberali na prvom stretnutí s človekom, ktorého nepoznáte však? :D Prešli sme sa po meste v ktorom bol program a stiahol ma do domu sv. Alžbety hore na vežu (ešte mi aj zaplatil :D). Výhľad na sídliská a mesto vau, ľudí po aleluja, nevadí. Cestou dole si zazvonil na zvon, takmer som ohluchla. Hlavne že dole na papieriku sme potom zbadali že zákaz zvoniť, taký záchvat smiechu som dostala že koniec :D. Dokonca ma raz v rámci srandy pohladkal po hlave :D. A nebudem hovoriť aký bol milý :D ...

A spadla som na riť (nespadli by ste aj vy, keby vám chalan povedal, že pozeral druhý dych a šeherezádu kvôli Keremovi a Bennu rovnako ako jaaa! ♥). Pretože bol krajší ako na fotkách. A pretože ma odprevadil až pred bránu a keď som povedala, že nemusel odpovedal, že podľa neho sa to tak sluší a patrí (há, nakoniec som si vypýtala objatie, čo chce potlesk milí moji, pri tej mojej zabrzdenej povahe :D). Každý mi hovorí, že sa ho mám držať. Akokeby to bolo také ľahké. Akoby to všetko záležalo len na mne. Keby som mohla, hodím sa mu okolo krku a už ho nepustím :D ale to nejde. Nie je to také jednoduché. Prvé čo ma na ďalší deň napadlo bolo, prečo by mal taký dokonalý chalan byť so mnou. Má najkrajšejší úsmev na svete, pery, strašne fasa ruky a dlhé čierne vlasy (ktoré si chce dať ostrihať, debil, prečo si všetci chalani svoje sexistické vlasy dávajú strihať?!). Kurník, veď on spĺňa takmer každý bod môjho zoznamu (v tomto článku :D) a ešte aj niečo naviac (okrem toho že hrá na gitare, hral aj na klavír). Prvý chalan, pri ktorom som sa opäť cítila tak ako vtedy kedysi keď to začínalo s Džeffom. Echm (mierne začervenanie), asi som zaláskovaná. Len tak mierne viete, keď ešte toho človeka chcete spoznať viac a keď možno chcete aby to pokračovalo (smejte sa mi, aj ja sa smejem :D). A ja mám pocit, že to nebude pokračovať (lebo však pri mojej psycho povahe). Myslím negatívne ja viem. Možno by som nemala myslieť vôbec.

Ale okrem toho som si stihla aj fajn poplakať. Pretože som Annie (akože mojej najlepšej kamoške) povedala, že už dva týždne som sa cítila na hovno, sama, že sa na mňa všetci vysrali. Lebo chcem udržiavať naše kamarátstvo, ale.. má to svoje ale. Bolo to zbytočné. Vedela, že to nechcem počuť ale napriek tomu to povedala. Tak, že som sa opäť cítila ja ako debil. Pretože ľudia nebudú chodiť vonku vtedy keď to chcem ja (nie stačí, že pôjdem ja von keď budú chcieť oni ;D). A že aj ja sa musím snažiť a blá blá. Nesnažím sa? Nevolám vždy ja všetkých niekam? Neserú na mňa všetci a nebyť mňa, že by sme nikam ani nechodili? A tak opäť na veľmi dlhú dobu jej určite nič nepoviem. Nemá to zmysel. Pretože ma mala podržať a nepodržala.

Takže ste v podstate jediný, ktorým to hovorím, že by som bola rada, keby to višlo. A keby s toho bolo niečo viac. Na jednej strane sa cítim divne ohľadom vzťahu, taký ten pocit nepoznaného, taký strach z nových vecí, ale na druhej strane to chcem. Potrebujem. Aspoň nachvíľu mať nádej, pocit, že neskončím sama so psom, troma mačkami, gučami chlpov a všade naokolo mňa budú kaktusy. Aspoň na chvíľu mať pocit, že aj ja budem žiť ten skvelý život, že budem raz mať rodinu, deti, spoločné bývanie, večery pod jednou dekou a lásku. Obyčajný, polonudný život v rodine. To je to, čo ma dúfam raz urobí šťastnou.

Ale inak toto je maximálne pozitívny článok, hej :D :D. Pondelok, nový krásny deň, kašlať na všetko ;D. Povzbudili ma všetky tie citáty ako napríklad aj "Všetko, čo sa v našom živote stane je neutrálne, od nášho pohľadu závisí, či z danej situácie urobíme niečo pozitívne alebo negatívne.". Sľubujem, že ja už nebudem myslieť na zlé veci a nechám to voľne plynúť. Buď ma bude mať rád niekto takú aká som alebo...

.. nakoniec predsa len budem chovať doma tie tri mačky.
Jedno z toho :D.
Wonnie