Září 2012

Juraj Kemka, nevyspitateľný hobbit alebo aj najväčší babrák štvorice :D.

25. září 2012 v 16:24 | Wonnie |  denný prorok
Tak sa idem podeliť o najlepší deň môjho života. O partičke som sa zhodou náhod dozvedela len dva dni predtým a hneď som vedela, že tam chcem ísť. To bolo jedno šťastie. A ako som už spomínala alebo respektíve ako vám už došlo, úplne som sa zaláskovala :D. Do milého, zlatého, vtipného a pekného Kemku (to je prosím peknelen začiatok a vôbec ma nezaujíma že sa vyjadrujem primitívne ako dieťa na základnej škole prvého stupňa).

(o čo sa stavíme že vedel že ho fotím preto sa na mňa tak pekne usmieval?! :D)

Samozrejme pri pódiu som stála o polhodinu skôr ako som mala a aj to bol problém sa prepchať dopredu (keď musíš tak musíš). Ale, stála som takmer pri pódiu aj keď len z boku. Zboku ale blízko, pozor na to! Nohy mi po tej polhodine (už pred začiatkom programu) začali riadne tŕpnuť, no nevadí. Ale ani Bohovi neodídem keď už som tu. Ešte som to tak neprežívala. Brala som to tak kľudne a normálne, že uvidím nejaké známe tváre a program, ktorý mám tak rada. Samozrejme keď nastúpili, chytala som neskutočné záchvaty smiechu. A verte tomu, že ich budete chytať aj vy, pretože som vám ich zvečnila na videách, ktoré sú pod článkom. A najviac ma bavil samozrejme Juraj :). Ale stále som to neprežívala až tak (až na to že som si odfotila jeho maximálne sexistickú ruku).

"A Miezgda sa ma pýta na čo mám palice. NA TOTO TY DEBIL!" Juraj vo štvorici po Slovensku.


(áno som rukofil ak to ešte neviete, ešte aj ten prsteň - obrúčka vyzerá na tej ruke super!)

Päť minút pred koncom som sa začala tlačiť von davom a stepovala som pred miestnosťou kde mali zložené veci. Pôvodný plán, získať fotku Latináka a Kemku. S pôvodného plánu som prešla na núdzový plán (ten nápor ľudí, to je ako u psychopatov!), ktorý znel neodídem pokiaľ sa neodfotím s Kemkom a pôjdem aj cez mrtvoly (tu už som to začala prežívať trošku viac). A neviem či to malé dievčatko čo sa na mňa tlačilo tlačila nejaká stokilová mama, lebo pochybujem že tá malá by mala takú silu. Ale višla som s toho ako víťaz a za odmenu som si odniesla domov fotku s Kemkom. Nepišťala som síce ako šialená, pretože to nie som, ale mala som čo robiť aby som predýchala jeho ruku na mojom ramene :D (vtedy som to začala prežívať ešte viac). Áno, ešte aj teraz sa tak natvrdlo usmievam a lietam s hlavou v oblakoch. To pišťanie mi vynahradilo večné rozprávanie o ňom a zastaviť ma je v posledných dňoch nemožné :D (lebo teraz to prežívam úplne, že meganajviac).


Tak aby ste vedeli, od toho skvelého piatku som si stiahla a pozrela všetky časti vo štvorici po Slovensku (tie čo som videla som si pozrela ešte raz :D) a úplne som zmagorela :D. No veď čo, na nekonečný zoznam platonických lások sa konečne pridal niekto zo slovenskej republiky (ak nepočítame Braňa Deáka z druhého dychu ale momentálne je oproti Jurajovi len slabá dvojka :D). Podľa mňa má ten chlap neuveriteľné dobrú povahu, priam z neho srší by som povedala. Vie byť vtipný ale aj rozumný, má rád život a očividne si ho užíva naplno a má štvoricu skvelých kamarátov. Kedykoľvek by som s ním menila (alebo aspoň chcela byť jednou z jeho blízkych kamarátok). Dospela som samozrejme k záveru, že chcem muža ako on (nič nové :D).

"Ja som závislí od svojo žalúdka. Čiže moja psychika je priamo závislá od toho aký som najedený." Robo vo štvorici po Slovensku.


A teraz môžte si ísť nabrať dnešnú dávku smiechu od videí! :)

Zasrať celý skurvený úradný systém pod zem. A teraz ak dovolíte, nostalgické okienko.

10. září 2012 v 12:42 | Wonnie |  denný prorok
Pôvodne som tento článok neplánovala, napadol ma včera večer alebo respektíve dneska ráno. Keď som ZAS išla na úrad práce (treba to vôbec ešte spomínať?!), po tom rannom ostrom vzduchu, medzi stromami a pár popadaným lístím. Ten ostrý vzduch sa mi zaryl do špiku kostí a vyvolal vo mne ten neskutočne nostalgický pocit jeseňe, flákačstva a možno nie úžasných ale MOJICH štyroch rokov na strednej. Pretože po tej uličke som išla vždy keď som sa flákala.


O Džefovi sa tu už načítali tí, ktorí blogy zrušili a už ich nemajú, tí čo ma stále čítajú aj keď stále nevedia o čom je reč a možno aj tí noví čo sú tu prvýkrát alebo len druhý. Máloktovie kto bol Džef, tí čo to so mnou prežívali už tak silno neblogujú. To hlavne jeho mi pripomína ten ranný ostrý vzduch, keď som flákala školu, lebo to on bol ten čo ma to naučil. Ako sme stáli na náboženstve a on povedal, no to chcem vidieť jak vy ujdete, ha ha, tu budem stáť a pozerať sa na vás. A my sme ušli. A jeho som stretla prvý flákačský deň, keď si mieril doslovne za školu vo svojej zelenej mikine ktorú som tak zbožňovala a ktorá bola jeho poznávacím znamením. Ja som mala podobnú. A keď sme sa zladili mala som chuť niekomu trhnúť za rukáv a upozorniť ho na to. Až pokiaľ jedného dňa, na začiatku druhého ročníka, si nekúpil novú mikinu. Takej istej farby (tyrkysovo čiernej) akej som mala ja a mal čierne rifle ako ja. Sedela som na informatike za svojim počítačom keď on vošiel a ja som zrazu mala sánku na zemi a dokonca mi takmer vytiekla slinka. Úsmev sa mi roztiahol po celej tvári. Ten okamih vidím presne teraz úplne pred sebou. Ten pocit čo som mala vtedy je stále vyritý vo mne.

A pritom to všetko začalo tak nevinne. A zrazu to nebol len môj nový spolužiak, ktorý nápadne pripomína toho kučeravého chalana z high school musical, ale bol to niekto kto húli a ja som nechápala prečo to robí. Prestávky sme stáli na chodbách a ja som vtedy počúvala pesničku (tú klavírovku) so súmraku. Celý súmrak som vtedy videla aspoň desaťkrát. Hodiny náboženstva v prvom ročníku keď mi teoreticky takmer dýchal na krk. Hodiny manažmentu v druhom ročníku, keď sme obaja ležali na lavici. A hodiny keď náhodou niekedy sedel za mnou a rozhodol sa vtipkovať.

A ten najdokonalejší úsmev. Úsmev ako on nemal nikto. Pamätám sa, že na brannom v druhom ročníku sme stáli v polkruhu a medzi nami bol jeden človek, spoza ktorého som vykúkala a videla presne jeho pery. Niekto niečo povedal a on sa začal smiať. Tak úplne inak, skutočne. A mne sa zahmlilo pred očami. A to teraz neprikresľujem.

Chýbajú mi tie ľahké časy s ním, tie ľahké časy ostrého vzduchu a lietania nad zemou. Keď som myslela, že tam možno niečo je, keď mi pred bufetom povedal či mu nemám rozmeniť, keď sa zakusol do mikiny tak, že som odpadla, keď si kopal heka pred tabuľou, keď nešli hodinky a on ich zvesil zo steny, nastavil, zavesil ich naspäť a usmial sa ako nevinné dieťa, keď v kine sedel o jedno sedadlo ďalej odo mňa a ja som mala chuť hodiť sa mu okolo krku a namiesto na film som pernamentne využívala svoje periférne videnie. Tie jeho pekné pohľady ešte predtým než sa stala celá tá vec.

"Keď mám vystupovať z autobusu, stiahne sa mi žalúdok. Keď vystúpim, od školy ma delia dve zastávky a ja sa prejdem. Tie ranné prechádzky ma vždy donútia rozmýšľať. Dnes ma napadlo, či aj Silvi musí počúvať svoju spolužiačku, ktorá nevie či sa má rozísť s chlapcom, lebo ho neľúbi. Ako dlho s ním chodila? Krátko. Koho to má baviť, počúvať ako sa každých pár týždňov schádzajú a rozchádzajú a odľubujú. Mohli by ma to naučiť, bolo by mi lepšie. Lenže ja nie som taká. Zistila som, že výhodnejšie bude so spolužiakmi prestať komunikovať. Presne. Aj minule príde Jozef pýtať telefón a potom ho dá Džefovi. Nabudúce sa ho opýtam pre koho a či si ho nevie prísť opýtať sám. Škola začína byť utrpením, alebo ignoráciou. Začali sme veľmi zle, veľmi. Pondelok idú do kina, do ktorého ja nejdem, presvedčila som mamu. Proste s nimi nejdem a v utorok je voľno. Stredu idem k lekárke a potom to fláknem. Keby som mala ísť pondelok do školy asi sa zbláznim. Vážne. Keď vojdem do triedy hodím tašku na lavicu a idem na chodbu alebo si ľahnem na lavicu a rozmýšľam čo som komu urobila. Každým možným okom budem sledovať Džefa, pri každej príležitosti. Zakaždým keď na mňa si pozrie si budem nahovárať hlúposti."
1O.O9.2OO9 // druhý ročník

Koniec nostalgického okienka.
Wonnie

Inštitúcia, ktorá žmýka ľudí.

4. září 2012 v 14:13 | Wonnie |  denný prorok
Zanedbávam to tu a tak riadne. Prednedávnom ma napadlo, že namiesto všetkých tých blá blá článkov o mojom nulovom ľúbostnom alebo aj celom nulovom spoločenskom živote, by som mohla písať aj na nejaké témy ako v časopisoch (predplatila som si Evu a asi mi to udiera na mozog :D). Ale keďže ja všetky nápady v mojej hlave zaryto ignorujem, tamtadá, zas tu budete mať článok o mojich životných úskaliach.

Och, vlastne aké to životné úskalia?! Zhrnutie leta: nebola som doma len dva noci (čo je zatraceně málo vážený!), opekačka stanovačka sa nekonala žiadna (leto bez opekačky je proste čarovné), nemám žiadnu typickú songu pre toto leto, ktorá by sa mi spájala zo zážitkom a .. dosť sťažovania, mohlo to byť aj horšie :D. To mi len tie pretiahnuté trojmesačné prázdniny udreli na mozog.

Myslíte si, že najhoršie čo môže byť je nakráčať si tretieho septembra do školy?
Nie, to teda nie. Ja som si ráno vstala tiež a najhorší nápad dňa bol postaviť sa na balkón. Hnusný ostrý ranný nostalgický vzduch mi pripomenul, že mňa už škola nečaká a tak som len mohla spomínať na to, ako som sa ráno trepala v svetri a poobede by som si najradšej cestou domov zo školy vyzliekla aj tričko. No áno, niekedy aj tie najhoršie veci vám začnú chýbať. Moja cesta ale tretieho septembra viedla na úrad práce (aj keď by som bola oveľa radšej keby stále viedla do školy). Čakala som tragédiu, takže to bolo znesiteľné. Až na tie úzke priestory, vydýchaný vzduch, milión ľudí a zopár známych tvári (viete ako sa to spieva v jednej pesničke, že aj tak sa raz všetci stretneme v jednej posteli? tak sme sa všetci stretli na jednom úrade :D). Tesne pred udusením ma konečne zavolala dnu, aby som si vyplnila papiere a aby mi oznámila že mi chýba doklad o presnom čase štúdia na strednej škole. Ale veď čo tam potooom, že som skončila strednú a doniesla im maturitné vysvedčenie, oni NIE! Lebo oni potrebuju maximálne zbytočný papier z dňom, mesiacom a rokom kedy som do tej posranej školy začala a prestala chodiť. Tak som si pekne popendlovala v tých najväčších horúčavách do školy (kde som zas videla tie ľompy zástupkine a okrem nich aj všetky tie prváčky na 50 centimetrových opätkoch 'bože, kam ten svet speje?!') a zo školy naspäť na úrad (ak ešte raz niekto v rádiu povie príjemných 32 stupňov, tak ho postavím na priame slnko aby sa uškvaril na tých jeho príjemných 32 stupňoch!). Keď som zas vybehla na to šieste pochodie úradu (lebo výťahu by som sa nedočkala) oznámila mi, aby som si o týždeň prišla po potvrdenie o zaradení. Nemôžu mi ho dať hneď, proste sa tam musím zas trepať o týždeň. A potom ešte do poisťovne. Úlohou úradov v našom štáte je ľudí prehnať! Argh, ako ja neznášam politikov.

Baj d vej, keď už sme pri politikoch, všimli ste si, že odkedy je tá debilná eurozóna, krachujú všetky krajiny, ktoré boli dobré a ktoré mali nejaké meno? Ako predtým Írsko, teraz Španielsko?! Bože, povedzte niekto tým Chorvátom, že nech chybu života nikdy neurobia! Nech od Eurozóny aj celej debilnej Európskej únie bežia tak ako im nohy stačia! A všimli ste si, že cereálie fitnes stoja v AKCII 5 EUR a že v mekáči zdraželo menu o 50 centov?! Začínam byť ako moja mama, ale zachvíľu asi pôjdem vykradnúť banku.

A vôbec netuším čo budem robiť ďalšie zasrané tri mesiace, kým mi dajú to dementné potvrdenie o absolventskej praxi. Tiež skvelý nápad, tri mesiace overovať niečo namiesto toho aby ma rovno dali robiť! Bože ochraňuj ma, chcem ísť do škoooooly!

To je všetko.
Astala Vista.
Wonnie