Listopad 2012

Môj súkromný svet, na Jamaice.

30. listopadu 2012 v 23:40 | Wonnie |  denný prorok

Som pozorovateľ.

Daughtry, pripomínačka.

Ona. Zamilovaná. Tí, ktorí vedia, jej podsúvajú prečo nie. Tí, ktorí nevedia, ani len netušia, že je pre ňu dôvodom prečo prísť aj prečo neprísť. Do školy. Státie vo dverách a čakanie, že bude prechádzať a chvíľka kedy bude blízko sa bude zdať aspoň dvakrát dlhšia ako bude naozaj. Možno sa náhodou dotkne, možno niečo povie. Čakanie na náhodu, že budú v tom istom čase na tom istom mieste, niečo si povedia a on preskočí cez ten plot, viac sa priblíži a dá jej šancu. Nič viac nechcela. Žiadne problémy, žiadne veci, ktoré treba nedokladne riešiť, dostatok času na nesilené upútanie jeho pozornosti. Nenápadne chce kričať, že je tu vždy preňho, na dosah. Presnejšie, že môže byť, stačí len chcieť. A ona chce veľmi. On. Flegmatický. Je tak strašne v pohode, vyrovnaný, nevie si ani predstaviť, že by to mohlo niekomu inému dodať zrýchlený pulz. Všetko je mu jedno. Chce sedieť v tureckom sede, najlepšie na nejakom malom ostrove, pofajčievať trávu a nič nebrať vážne. Má svoje tempo, chce svoj priestor, nevie, že taký je ešte niekto. Každého má rád, no naučil sa menej používať srdce a preto nevie, že by ju mohol milovať. Keď je sám, myslí na to, že by do jeho života bodla živá rekvizita, ktorá by počúvala, ktorá by rovnako preciťovala a aj bez slov pochopila. Nahlas to nehovorí, lebo chce byť ako tí ostatní. Oni. Chodia okolo seba, niekedy sa rozprávajú akoby sa báli, že ľudia okolo nich si všimnú tie zhody, možné prepojenie a odstrašia toho druhého. Šesť hodín denne, no žiadny posun vpred. Doma si vymieňajú kopu riadkov.

Ona. Miluje byť s ním aj keď s ním nie je. Nepovie mu, že ju stretáva každý deň. On. Miluje byť s ňou aj keď s ňou nie je. Nevie, že ju stretáva každý deň. Oni. Zhasli.

Toto písala moja bývalá spolužiačka. Tá jediná, ktorá sa na mňa nevykašľala keď všetci ostatný v tej triede áno. To kvôli nej som aspoň zvyšok svojej odvahy nazbierala a chodila do školy. Lebo som vedela, že aspoň ona tam bude sedieť. Tak ako som tam predtým ja sedela pre ňu. A nerobili by sme to preto, že by sme museli. Teda ja. Robila som to preto lebo som chcela. Lebo viem, čo to je ostať sám. A že to nie je príjemné kým si na to zvyknete. Vedela o Džeffovi. A vďaka jej empatickosti s toho vzniklo toto. Napísala všetko výstižne a do bodky. Lepšie ako ja. Lepšie ako ktorýkoľvek iný pozorovateľ.

V tom tureckom sede som chcela sedieť s ním. A nie na akomkoľvek ostrove. Na Jamaice. Počúvajúc Boba alebo Ziggyho Marleyho. Mala som ale popísaných predstáv ako by to vyzeralo. Ešte viac ich bolo len v mojej hlave.

Nebolo toho veľa, ale bolo toho pre ňu dosť. Preňho? Vie len on.

Ešte aj po tom čo v druhom ročníku prepadol som dúfala, že raz príde na moju stužkovú. Ako ma uvidí v šatách. Ako aspoň raz budem vyzerať dobre a on bude pri tom. Vtedy sa o tom tá jeho najväčšia kamarátka rozkrikovala, že dojde ako jej partner. Nedošiel. Všetci na neho zabudli. Ja viem aj ja by som mala. Nevidela som ho už asi rok a pol. Ale každú zimu, každú jednu zimu, keď je ten kopec zasnežený vidím všetky moje pocity. Keď padajú z neba vločky prajem si aby som sa pod nimi prechádzala s ním aspoň raz. Celý film sa mi ešte raz prehráva dookola. Každý rok s prechodu zimy na jar cítim ako sa mi to zimné ostré slnko dostáva pod kožu spolu s tými pocitmi. Až do špiku kosti. Škoda, že tie pocity sa nedajú opäť vyvolať. Takto to nefunguje. Motýle v bruchu niesu na ovládanie.

Napadla ma tá otázka. Nie raz. Čo to bolo pre neho. To písanie. Viem, že pre mňa to bolo všetko. Keby nie nesedím o štyri roky neskôr v prítmí izby pri sviečke a nepíšem tento článok pri počúvaní daughtryho. Pýtam sa sama seba aký by bol keby to dopadlo inak. Pozitívnejšie. Často som si predstavovala aké by to bolo keby sme boli spolu. Teraz rozmýšľam aký by bol keby sme boli spolu. Rada verím tomu, že by stále húlil, že by sme sedeli u neho na gauči a počúvali Boba. Že by som ho počúvala a žila s ním jeho život a on so mnou ten môj. Že by ma pobozkal v zime na lavičke keď by bol všade okolo sneh. Že by som s ním žila ten život, ktorý viedol v prvom ročníku. Taký ľahký. A že by dnes neskončil tak ako skončil keď som o ňom počúvala v treťom ročníku. Na drogách. Označený na zdrogovaných fotkách na fejsbúku. Z drogovými story, ktoré možno zažil alebo ktoré si jeho hlava produkuje sama. Nemám to podložené že droguje, ale vidím to. Vidím jeho hubičky a ktovie čo ešte. A možno si to iný nemyslia ale mal by na viac. Keby ho mal kto potiahnuť. Je škoda, že si nikoho takého nenašiel. A že ak tá priateľka v druhom ročníku nebola imaginárna a ktorú si nevymyslel mal robiť všekto preto aby si ju udržal. Lenže podľa mňa všetky dievčatá o ktorých hovoril neboli skutočne vzťahy. A nežije skutočný život. Ľudia s milion priateľmi na fejsbuku ho nežijú. Nenašiel toho pravého človeka pre seba. Jedného. Myslí si, že toho jedného človeka nahradí ten milión.

Chýbajú mi tie časy a vrátila som ich späť. Koľkokrát to čítam plačem. Chýbajú mi tie časy ľahkosti. Nie ľahkosti v tom, že bolo ľahké naivne ľúbiť. Ľahkosti aj v tom, že som nemusela riešiť robotu, urady, peniaze.. všetky tie pragmatické veci viete. Chcem byť naspäť bezstarostné decko s krídlami. A áno možno aj s ním a jeho ľahkou láskou. Štyri roky dozadu. Prečo ma nenaučil ako nepoužívať srdce?

Viem že to je megačlánok.
Sorry ľudia.
Wonnie

Wonnie vyhrabala poháriky z baru bez maminho dovolenia.

28. listopadu 2012 v 19:45 | Wonnie |  sieň slávy
Takto to dopadne, keď dostanem zadanie na fotograficku suťaž.
Ktorá ma donútila konečne urobiť niečo zaujímavé a skúsiť makať na nejakých fotkách.
A že som ešte neskončila to je isté.
Ani jedna fotka mi totižto nepríde extra dobrá ale idem sa o nich podeliť.
Keby som mala zručnosti s fotošopom, už ich pretvorím na spokojnosť moju.
Takto len musím machrovať a urobiť všemožné/nemožné/ čo dokážem s foťákom.
Hej ten pohár stál na okraji balkóna.
Bývam na ôsmom.
A keby vypadol mama ma zabije.
Ale inak to všetko sklo prežilo v celku a mamka nevie čo som stvárala.







Celý balkón bol brutálne mokrý.
Umenie si žiada svoje obete :D.
Wonnie

Dovča me gusta › article 1.

24. listopadu 2012 v 12:28 | Wonnie |  sieň slávy
Tak som sa rozhodla, že vám sem drbnem fotky z dovči.
Prvá várka je taká .. moja.
Moje conversky, ktoré so mnou precestovali svet.
Lebo conversky vždy a všade (áno aj pri mori v stopedesiatkach horúčavách ;D).
A keby ste nevedeli čo už viete tak som nohofil, na čo si už ľudia v mojom okolí zvykli.
Fotiť nohy, nohy a conversky na nohách!
A ešte že moj štýl.
Lebo farby sa nosia! ;D
A ten opasok mám s toho miesta, kúpila som si ho pred piatimi rokmi.
Teraz sa k nemu pridali hodinky (milujem ich).
CHORVATSKY SHOPPING FOREVER.













Astala vista.
Wonnie

Zabudla som na nadpis.

20. listopadu 2012 v 11:06 | Wonnie |  denný prorok
Trošku ma to mrzí, že vás ignorujem ľudia. Že nekomentujem vaše blogy iba si sem trepnem nejaký článok, ktorý v podstate ani nemá zmysel alebo pointu alebo vlastne ani nič podobné a idem ďalej. A toto tiež nebude zrovna jeden s tých normálnych článkov :D.


Viete, vidím to tak, že vám tu začnem hádzať fotky, pretože to je momentálne jediné čo má šancu udržať tento blog na nohách. Moj život sa pohybuje na matematickej rovnici kde máte bod A a bod B. Bod A je domov a bod B je robota. A ja žijem, respektíve presúvam sa medzi týmito dvoma bodmi. Nemám čo iné robiť. Nemám vám čo opísať (jedine keby ste chceli detajlný popis toho ako sa z domu dostanem do roboty a je mi jasné, že to vás vonkoncom nezaujíma). Nemám žiadne zážitky. Nechodím s nikým vonku takže sa žiadny tretí bod na rovnici nenachádza. Viete, rada si nahováram, že tým že chodím do roboty vlastne nemám čas. Čo je ale v skutočnosti nonsens. Lebo mávam dni voľna. Dni, ktoré presedím v pohodlnom kresle pri sviečke, čajoch, knižkách a vo väčšine seriáloch, kedže som si ich nahromadila neskutočné množstvo (medzi iným pozerám práve FAIRLY LEGAL, kto si chce dať maratón odporúčam). Čiže v podstate aj napriek robote keby sa chcelo tak by sa to nejak dalo, ale háčik je v tom, že sa to až tak nechce. Možno ani mne a možno ani tým pseudo kamarátom. Pretože na to niesom stavaná. Pretože nechcem ísť raz za uhorský rok von, užiť si to a potom plakať že som doma. Takto som aspoň navyknutá na systém, že nikam nejdem a nič ma nepoloží. Aj keď otázkou teda zostáva kde potom asi spoznám môjho budúceho muža, ale radšej to prestanem riešiť skôr než začnem (nedajbože sa mi s toho urobia vrásky).

A je maximálne nefér, že tých najkrajších chalanov stretávam v autobuse! Skúste si to niekedy všimnúť. To akože sa im mám čo? Hodiť okolo krku a tváriť sa, že autobus ide veľmi nevyspitateľne na to aby som sa udržala na nohách?! Minule dokonca jeden vystúpil tam kde ja (toto sa mi inak stáva dosť často, vystúpi kde ja, býva o desať brán ďalej ako ja a ja o ňom neviem, veď prečo by som mala niee?!).

Inak v poslednej dobe myslím na Džeffa. Že by bolo super kebyže ho stretnem. Čo je nereálne. Fakt. Neveríte mi? Ja viem, že sa hovorí, že svet je malý ale verte mi nie je taký malý aby som ho stretla :D. Pokiaľ nezaútočí náhoda skombinovaná zo zákonom schválnosti a nezjaví sa v Tescu keď budem práve ja v robote. Čo je ale ako som už povedala nereálne, pretože tu v tomto meste sú ešte ďalšie dva tescá a obe sú k nemu bližšie ako to v ktorom robím takže to nehrozí. Ja som len chcela povedať, že vlastne by som chcela zas cítiť ten pocit, keď ho vidím. To všetko privoláva tá zima, ktorá sa blíži (chcem už sneh! :D).

Ja som vám hovorila, že toto bude strašne blbý článok. No lenže ľudia závislý na seriáloch, farme (keď už sme pri tom asi tam dojdem a jebnem im lopatami po hlavách všetkým okrem Mária (dvojzátvorka to je sranda haha, ale musím poznamenať, že Mária si prosím tiež za muža :D) a Tomáša) a maximálne prechladený (chorý) normálne články nepíšu. Sú totiž pod vplyvom omamných čajov a vitamínov.


A nezabudnite napísať listy Ježiškovi.
Šakalakabum!
Wonnie

Dievčatá a chalaňi, ktorý sú podľa teba atraktívny.

14. listopadu 2012 v 19:51 | Wonnie |  miznúca miestnosť
Ďalšia challengová otázka, čo dobre sadla :D. Ja som sa rozhodla, že som nerozhodná a tak sem pridám nielen baby alebo nielen chalanov ale baby aj chalanov. Nevedela som vybrať päť pekných báb, ale iba štyry, no veď ale to je predsa jedno nie?

Prvá je Emma Watson. Neskutočné dievča a žena. Okrem toho, že je podľa mňa stelesním krásy ju proste zbožňujem, lebo tvorí moje detstvo. Lebo bola dievčaťom, ktoré čítalo Harryho Pottera a zrazu sa stalo Hermionou. A lebo si myslím, že je najkrajšia chodiaca žena na zemi a bodka. Demi Lovato. Druhá najkrajšia žena čo chodí po tejto zemi. A to čím si prešla z nej robí pre mňa ešte dokonalejšieho človeka, ktorý vie pochopiť ostatných, má srdce a vie pomáhať. A má neskutočné vlasy! Potom nasledujú už len dve moje obľúbené pekné blogerky. Obe si po istom čase čo som čítala ich blog/respektíve pozerala ich fotky, blog blokli. Čo bola veľká škoda. Tá druhá sa do blogovania prednedávnom dala a opäť svoj blog otvorila všetkým, čomu som neskutočne rada. Môžem len dúfať, že to urobí aj tá prvá blogerka, raz. Lebo je tiež skutočne krásna a robí skvelé fotky :). A samozrejme, obe majú štýl :).





A teraz chalaňi. Keďže som začala Emmou Watson, u chalaňov začnem Rupertom Grintom. Som do neho maniak a poctivo pozerám všetky jeho filmy aj keď ten vojnový si asi nechám ujsť :D. Je tu už len kvôli tomu, že bol v Potterovi samozrejme, preto, že má dobré filmy, preto, že je v podstate pekný a má úžasný štýl obliekania! :D To ja možem. Stiles, Stiles alebo respektíve Dylan O'brian. Dokonalý to chlap pre mňa (jeden z mnohých no). Získal si ma ani nie tak výzorom ale humorom, ktorý vedie. Jednoducho to je chalaň, ktorý má charizmu, neskutočnú charizmu, ktorou si vás získa. A získal si aj mňa. Takže si ho prosím domov. KEMI! Ja viem, že vy viete, že to by som nebola ja keby som sem nenapchala Juraja Kemku, moju najnovšiu slovenskú lásku. Jeho sa proste nedá nemilovať. Jeho úsmev, košele, tenisky, ten štýl, tie vlasy samozrejme a ten úsmev. Tie vtípky čo si vie so seba urobiť. No nechcite takého muža domov prosím vás. U týchto chlapov čo idú ďalej si proste nemôžem vybrať, ktorí z nich je najkrajší chlap, ktorí chodí po zemi. Pre mňa znamenajú všetci rovnako veľa. Ian Somerhalder ako Damon z upírskych (neskutočný humor), Ian ako človek je naozaj neskutočný (pomáhal svetu a využíva svoje postavenie k niečomu dobrému, nie len že som slávny tak idem dačo urobiť aby sa nepovedalo). Vážim si ho ako herca aj ako človeka a má neskutočný úsmev! Čo by som to bola za človeka, keby som sem nehodila Seeleyho Bootha?! No hrozný človek. Jeho úsmev, ruky, kerky na zápästí a tak podobne. Tak som sa na ňom stala závislá pri tom pozeraní kostí, že tomu sama doteraz nerozumiem (baj d vej, to s tým stromčekom najlepšia epizóda, milujem Vianoce).






Maturitná jar.

7. listopadu 2012 v 12:29 | Wonnie |  sieň slávy
Tak pre zmenu som sa sem rozhodla čapnúť fotky.
Sú to fotky z tejto jari.
Pripravovanie na písomné maturity.
Teda vlastne nepripravovanie sa :D.
Radšej som sledovala sedem sérií Kostí a päť sérií Gossip.
Fotiek z jesene mám zatiaľ málo.
Takmer žiadne.
Chcem sa za to zabiť.














Asi mi chýba škola.
Tie dni, keď spolusediaca prišla do školy, stáli za to.
Nekonečné rehoty.
Malé pivo mi dajte, lebo sa nudím na ekonomike.
Má(va)jte sa.
Wonnie

Je to naše rozhodnutie Harry, ktoré ukazuje čo skutočne sme, omnoho viac než naše schopnosti.

4. listopadu 2012 v 11:43 | Wonnie |  denný prorok
Dnes vám napíšem článok o tom ako Vás zanedbávam. Takto ľudia, neviem o čom budem písať ale idem na to. Buď to skončí zverejné alebo nie. U mňa človek nikdy nevie čo sa stane. Ale jednoznačne sa chystám zmeniť dizajn, len kedy sa k tomu dokopem je otázne. Október už skončil (fakt?).


Zanedbávam Vás z jedného jediného dôvodu. Robota. Šťastie sa nadomnou zmilovalo a zohnalo mi robotu. Som happy jak tri grepy, že na Vianoce budem môcť ľudom pokupovať darčeky za vlastné peniaze a nie škrobiť s 15 eur pre všetkých (aj keď mi to zatiaľ vždy višlo a každý sa tešil :D). Nemala som čas, lebo som behala kvôli papierom na ten debilný úrad, ktorý presťahovali na úplne opačný koniec mesta (nabudúce ho presťahujú na severný pól!) a nemala som sa im ako dovolať! A okrem toho ani ďalší bod v challenge sa mi nepáči tak uvidím kedy to tu zas začnem zverejňovať, ale asi čoskoro. Inak robím vo veľkom tescu, v takom stánočku kde predávam šperky (swarovskeho komponenty). Mám 50% zľavu na výrobky, takže už viem ako sa poteším za odmenu a aký kúpim darček pod stromček mame :D. Sorry, že hovorím o Vianociach ale keď šesť hodín štyrykrát v týždni sedíte vo vyzdobenom tescu pred ktorým je už vianočný stromček (!!!!!!) tak trošku začínate uvažovať o Vianociach aj keď nechcete.

Druhá vec, ktorá ma teraz len tak s fleku napadla aby rozšírila tento článok, že som sa zaregistrovala na Pottermore (konečneeee). Každý pottermaniak by to mal urobiť. Aha a ešte preto ma to napadlo lebo chcem urobiť zimný potterdizajn :D. Ja viem, že nie u každého to tak je, teda vlastne neviem či to tak nie je len u mňa ale zimné mesiace mi pripomínajú Pottera viac ako ktorékoľvek iné. Čítanie kníh pri vôňi vianočného stromčeka, na štedrý večer namiesto rozprávok pozeranie kaziet/dvdčiek, ktoré sme vždy dostávali pod stromček spolu s legom Harryho Pottera. A okrem toho Vianoce na Rokforte sú proste... Vianoce na Rokforte. Nech zdvihne ruku ten čo by ich nechcel zažiť. Ak nepočítam tých ľudí, ktorí Pottera nemusia/nevideli/nečítali atď. Späť k Pottermore. Moja angličtina je na úrovni začiatočníka, ktorý vie pár fráz vďaka svojim seriálikom. Vyznať sa tam vyznáte všetci, skôr či neskôr prídete na to čo tam máte robiť. Keby nie google translate pomôže. A google translate pomôže hlavne pri dlhých článkoch od J.K. Rowlingovej. Dozviete sa veci, ktoré vie len ona a ktoré v knihe nemáte. Prekladač si samozrejme urobí svoju prácu, ktorú vy so svojou angličtinou určite doplníte. Stojí to za to. Niektoré veci, ktoré sa dozviete sú úplne super (napríklad o tom prečo si Petunia zobrala Vernona). A tie kreslené animácie! Proste pre mňa ako Pottermaniaka je toto nebo. Podľa odpovedí na otázky sa dostanete do vlastnej fakulty (Chrabromiiil som!) alebo dostanete prútik, ktorý vás vystihuje (borovicové drevo s perom fénixa!).

A ja už v dnešnom článku nemám povedať čo iné. Vidíme sa nabudúce, neviem kedy. Lebo v mojom živote sa naozaj nič zaujímavé nedeje (a robota sa nepočíta, pretože si tam odsedím šesť hodín počas ktorých lúštim sudoku a keď už vidím čísla, ktoré tam nie sú tak pozorujem ľudí, čiže nič zaujímavé a samozrejme raz za tri hodiny predám nejaký šperk).


Astala vista.
Wonnie