Leden 2013

Love yourself for who you are.

23. ledna 2013 v 21:03 | Wonnie |  denný prorok
Ešte pred pár dňami som mala rozpísaný článok o tom, že chcem aby nasnežilo. Chcela som sa hodiť do snehu, postaviť si snehuliaka a tešiť sa z bielej krajinky. Čo sa zmenilo? Bola som na svojej prvej jazde, ktorá napriek mojim stresom neskončila fiaskom (čo sa už o druhej jazde povedať nedá, zdochlo mi trikrát :D). Inštruktor mi pernamentne točí volantom aby som na ceste chodila vo vychodených koľajach a nie po tom svinstve (myslí sneh). Jemu sa to povie! Viem, že to bola len druhá jazda ale potrebujem byť dobrá (tak neviem prečo potom nečumim do testov a na značky -_-). Takže nech sa ten sneh pekne krásne roztopí a už túto zimu žiadny nenasneží. Nech vonku svieti slniečko a sú suché cesty. Ďakujem. Aha, na rýchlostnej ceste som dnes šla osemdesiat (na čo mama povedala preboha!) a asi trikrát mi povedal "už som vám to hovoril, že keď máte zaradenú štyrku musíte ísť viac ako štyridsať" ale tak neviem načo mi káže zaradiť štyrku, necítim sa na to aby som po normálnych cestách išla tak rýchlo a okrem toho môže to povedať aj dvestokrát lenže preniesť to do praxe neni také jednoduché. Ale som rada, že chodím na tú autoškolu,lebo aspoň mám čo robiť a niečo zamestnáva moju myseľ. Oddnes nenadávam na pomalé autá, zo sedadla spolujazdca sa to ľahko hovorí :D.


Dnes ma vytočil jeden kamarát, kvôli tomu že odmietam niečo organizovať až o siedmej večer. Spýtal sa ma či mám štrnásť. Hej mám šrtnásť, zato že nechcem ísť von o siedmej ale aspoň o šiestej, zato že chcem byť s ľudmi dlhšie ako tri hodiny, ktoré mi zbehnú ako jedna. Najradšej by som chodila von kľudne aj o piatej, ale dnes asi nieje moderné chodiť vonku ešte pred večerom, to by ste museli mať štrnásť. Hej viem si predstaviť že vy to beriete asi ako ten človek čo ma nasral, tak to totižto berú všetci. A všetci ma už strašne nebavia. Aj taký Matt mal piatok chatu a ked som k užasnej udalosti napísala komentár, že tam bude zima predsa tak mi napísali, že HEJTUJEM (pri tomto slove sa mi zužujú oči a vyzerám jak šelma). Na druhej strane neľutujem ani trošku, že som tam nešla. Nebavia ma tie ich ožranské akcie. Či už Mattova ožranská chata, kde sa pije od príchodu do odchodu a okná slúžia pre ľudí, ktorý si chcú vyprázdniť obsah žalúdka alebo hocijaké ich alkoholické seansy v strede ničoho kde si oni podávajú fľašu a po glgoch ju do seba lejú medzi piatimi slovami alebo ešte lepšie chválami o nejakom vypeckovanom večere, ktorým ja by som sa nechválila ani v najhoršom sne a v hlave mám jedinú myšlienku a to "čo do čerta tu ja robím s týmito ľudmi?!". A proste som sa naštvala a vypla fejsbuk v strede konverzacie a kašlem byť 'online' pre všetkych, ktory niekoho potrebuju a iba vtedy im je moja zelena gulička vhod. Všimne si konečne niekto, že tam nie som a skúsi aj zavolať? Napísať smsku, že ma dlho nevidel, nepočul, nepísal si a tak podobne? Wonnie, veľa šťastia pri čakaní na nemožné. Všetci chodia do školy, sú zavalený horami úloh, nič nestíhajú a to najdôležitejšie, že majú osoby, ktoré dávajú na prvé miesta medzitým čo nemajú čas. Chcem byť medzi nejakými ľuďmi pre ktorých konečne budem nepostrádateľná, mať svojich kamarátov, ktorý ma budú dávať na prvé miesto.

Tak veľmi dúfam, že ma stiahne do svojho sveta. Kučeravý. Na chatu, kde hrajú pri ohni na gitaru, sedia spolu pri jednom stole keď do seba pchajú guláš čo si urobili, opekajú si špekačky a nie pchajú medzi každým druhým glgom chľastu do seba rožky s paštékou. Tak sebecky sa proste potrebujem dostať do jeho života. Verím, že tam by som nemala myšlienku, že tam nepatrím. Tak nejak by ma to zmenilo si myslím. Na to moje pravé ja, ktoré je veľakrát pri ľudoch, ktorý sa ožierajú zatajené. Z nejakého dôvodu nie uvoľnené. A nikto by tam po nikom v stave alkoholu v krvi nenadával ako to má v zvyku pár ľudí, ktorých poznám (väčšinou si to samozrejme zlíznem ja). Tam by som mala zo seba oveľa lepší pocit, lebo možno to sú veľké deti ale neurážajú sa, vedia byť taký, že sa cítim dobre (hej jaká som múdra s toho, že som ich videla raz, ale tým že sú to jeho kamoši mám o nich len najlepší názor! :D). Kurník, lebo ja si zaslúžim viac! Pretože bitch i am fabolous! A som hrdá na to aká som aj keď možno práve preto nemám milión kamarátov s ktorými by som mohla osláviť narodeniny (ktoré budú až v máji, žiaden strach :D).

Proste som Wonnie. Neznášam všetky ožran párty. Bojím sa, že neurobím vodičák. Nechodím vonku o siedmej/osmej večer. Každý večer si zapaľujem sviečku a hrám sa s voskom. Rada pálim papieriky. Pozerám búrlivé víno. A ešte veľa všelijakých vecí, ktoré ste o mne už z mojich článkov mohli zistiť. A bez ohľadu na tento článok sa mám fajn, pretože víkend v lesíku mi vyčistil hlavu a napustil ju ostrým vzduchom :). Myšlienka na záver: Viete kde podľa mňa vzniká láska? V žalúdku. Alebo je možné že v hlave ale aj tak si stojím za tým žalúdkom. Neviem prečo ľudia všade kreslia srdca, pretože prvé čo človek pocíti sú motýle v bruchu. A odtiaľ to možno ide do srdca.

A milujem Demi, lebo vie byť strašne crazy.
I like it!

Wonnie


Even if we can't be together in the end, I'm glad that you're a part of my life.

6. ledna 2013 v 20:50 | Wonnie |  denný prorok
Predpokladám, že už som Vás tým Kučeravým tak nakazila v mojich článkoch, že keď ste si popýtali tak prečo nie (aj keby ste si nepýtali zverejním tu ten článok! :D). A tak nový rok začneme v znení (tu du du dú fanfáry prosím) písmenka L, ktoré akože znamená .. no veď vy už viete koho :D. Tento článok bude znieť tak nejak.. všelijak. Ale inak sa mám super, no fakt, viete, zachvaty smiechu a do toho také skvelé myšlienkové preteky :D (nepočítajúc večerné vysedávanie v obyvačke v prítmí a rozmýšľanie nad ním :D). Poznáte taký pocit, keď máte chuť hovoriť o jednej veci asi tisíckrát ale viete, že už by ste ľuďom liezli na nervy alebo vás niektorý ani nemajú nervy počúvať? A vy sa len stále opakujete a vo svojej hlave si dookola prehrávate všetky tie vaše myšlienky (predstavy).


Kedysi to bolo presne takto. Pri Džeffovi. Deň čo deň som v škole prehadzovala vo svojej hlave myšlienky a mala nutkanie rozprávať tú istú vec dookola. Akoby som čakala, že prehadzovanie tých istých vecí prinesie niečo nové, nejaký nový nápad, nejaké nové riešenie, možno lepší pocit, krajší svet, dôvod na úsmev, zelenšiu trávu a modrejšie nebo, drobnosť pre ktorú sa budem môcť naivne nadchnúť. A tak sa pomaličky ale isto dostávam, do rovnakej situácie. A teraz som tu a idem písať článok o Kučeravom. A to sme prosím pekne len v začiatkoch, nechcem vedieť čo bude ďalej, či to bude ustupovať, alebo rásť.

I bet this time of night you're still up,
I bet you'te sittin in your chair by the window, looking out at the city

Aj napriek tomu, že výzorovo mal k Džeffovi dosť blízko a hrá na gitare, nikdy by ma nebolo napadlo, že raz k nemu niečo budem cítiť. Nie, stále neviem čo cítim, stále je to iba niečo. Ale že aké by to bolo pekné, keby sme boli spolu, aj keď občas si myslím, že by nám to nefungovalo. Nechcem hovoriť v čom, to je asi prvá vec, ktorú veľmi na blogu nemám chuť preberať, lebo mi je to trošku .. divné? A proste je s ňou a chce s ňou navždy ostať.

Po hlave mi chodia všelijaké tie predstavy, aké by to bolo keby sme boli spolu. Fantázia pracuje na plné obrátky a na sto percent spolupracuje s tými pár myšlienkami, ktoré sa tu omieľajú akokeby boli pokazená platňa. A ja viem, že sú nereálne. Rovnako ako tie sedenia na Jamaice s Džeffom, v roztomilej chatrči s drevenou verandou a hojdačkou na nej. Predstavujúc si, aký asi sú jeho rodičia, jeho súrodenci, že má strašne zlatú sestru na fotkách a že musí byť zlatá aj reálne, že má úžasnú rodinu s rozprávania až na pár výnimiek a to všetko chce preniesť do života s ňou. A viem, že sa zas opakujem, všetci už viete že je s ňou, všetci viete ako som tu už povedala, aj to že s ňou chce navždy ostať. Netrpím tým, čomu sa hovorí chorobná žiarlivosť, keď vidím fotku ako sa bozkávajú, nemám chuť vymlátiť jej zuby bejzbalkou :D alebo nabehnúť a rozkopnúť dvere, keď bude teraz tráviť pár dni pred koncom prázdnin s ňou (aj keď kľudne mi môžte darovať neviditeľný plášť a ja ich začnem sledovať :D). Iba mu prajem (teda tá väčšia časť mňa asi) a jej ticho závidím (vediac že závidieť sa nemá, no ale pomôžem si?) to akého má chlapa, to že môže mať na tej fotke kde sa bozkávajú natiahnutú jeho mikinu, že budú spolu zaspávať v objatí, a že keď za ňou chodil aj napriek tomu čo ho poslala preč, hádzal jej kamienky do okna lebo sa jej nevedel dovolať. Stále nemám vymyslenú zhovaďujúcu prezývku pre jej osobu, lebo tej babe nechcem zle. Iba ju zabijem, keď Kučeravému ešte raz ublíži.

I don't know what this is
but I can tell it's something that I can't miss

A niekedy ho neznášam. Strašne ho neznášam za to aký je na mňa dobrý, zato ako debilne sa so mnou dokáže naťahovať a keď si to prečíta niekto nezainteresovaný asi ho trepne šľak (a ja sa tak nablbo usmievam,keď niektoré naše konverzácie prepisujem do denníka :D). Niekedy to znie tak vážne to čo povie, tak že keby nebola ona tak si začnem ako pri Džeffovi namýšľať, že možno tam niečo je. Tak ho neznášam za to dokonalé objatie, keď si môžem hlavu položiť na jeho rameno a potom sa odťahujem lebo ma napadne, že to je trápne a že mu nesmie ani napadnúť ako sa cítim. Aby sa nič nepokazilo, lebo to by som neprežila.


Takže pre dnešok,
čauko kakauko.
Čipsinka


Do what makes you happy and fuck everyone else!

4. ledna 2013 v 21:08 | Wonnie |  denný prorok
Ja a moje začiatky. Neviem, koľkí ľudia z tých čo čítajú môj blog si to budú pamätať ale asi veľa nie keďže to bolo dávnejšie. Často som začínala, pravidelne som robila zmeny v mojom živote, také minizmeny v mojom chovaní, v mojej povahe, v nejakych veciach. Moje malé osobné začiatky, na začiatku mesiaca alebo týždňa a tak podobne. Potom ma to časom nejak prešlo a ani tento rok som si v podstate nedávala žiadne predsavzatia, nemala som čo meniť na sebe. Ale možno by sa aj nejaké veci našli, všakže? Takže som tu opäť ja a moje malé začiatky.

Niekedy keď si pozerám moje staré fotky (a že su naozaj staré - zhruba deviaty ročník na základnej/prvý na strednej) tak si myslím, že to už dnes ani niesom ja. Akoby som sa niekde stratila, medzi všetkymi tými dievčatami, ktoré dnes tiež nosia košele, pyramidky a ostne kde sa len pozrem, samí peace, conversky a hipster štyl (čo je podľa mňa čistá kombinácia rocku a hipisáctva a to je tema na osobitný článok). Sa mi to len zdá, alebo su proste dnes všetky dievčatá rovnaké?! Akoby sa mi moje ja stratilo pri všetkých zmenách. Možno by to chcelo len nájsť, nosiť opäť čiernu ceruzku na očiach a špirálu, mať peknú pleť :D, večne úsmev na perách a tmavé hnedé vlasy. Ale nejde o výzor. Čo to má s tým vlastne všetko spoločné? Keď som takto našla jednu s tých mojich starších fotiek, došlo mi, že je čas opäť na môj malý začiatok a čas opäť niečo zmeniť.


Byť optimistickou. Stále sa usmievať a byť šťastná, tak naozaj. Nezabíjať to šťastie hneď nejakými blbými myšlienkami. Nestratiť to sarkastické ja. Byť úprimná prinajmenšom tak ako doteraz. A mohla by som si trošku viac začať veriť. Prestať sa toľko sťažovať, občas mám pocit, že si všetky problémy vytváram sama. Nebudem sa sťažovať na to, že nemám kamarátov alebo, že ma nemá kto vypočuť (za to všetko može to, že nemám chlapa, to sa ešte určite také večere budú objavovať ale nevadí). Mám to čo mám a s tým budem fungovať, veď predsa mám Kučeravého a môjho syna :), oni sú to najlepšie čo ma stretlo. A nikdy nezabúdať na to, že maličkosti robia svet krajším. Tak trochu viac žiť a kľudne robiť šialené veci (aj keď moje schizofrenické ja mi vždy tvrdí, že má radšej kľud).

A potom ešte také drobnosti, ako dať si konečne nejaké tattoo, ísť darovať krv, zmeniť vlasy, dostať sa na školu, cvičiť aby som mala minitehličky :D a neokusovat tie blbé nechty! A aby ľudia odo mňa nemali očakávania, ale to už ja neviem zariadiť :D, ich problemo.

A viete čo, vôbec mi nevadí že začínam nový rok s tým, že mám v hlave Kučeravého a večer o jedenástej rozmýšľam nad debilitami ohľadom neho (a že tu mám už tri rozpísané články o ňom, keďže furt nemám word v notbuku :D). Ale nedajte sa zmiasť. Mám sa super a naozaj sa mi darí každý deň sa veľa smiať alebo si nájsť minimálne dôvod na úsmev a to že zakaždým keď mi zavibruje mobil dúfam, že je to on proste neriešim :D. Tak to je a nevadí mi to, rada nad ním rozmýšľam nech už to znie akokoľvek vážne a smutne, hovorím, že nedajte sa zmiasť. Mať v živote aspoň náznak lásky stojí za to:). Či čo to vlastne cítim :D. Lebo..

LOVE. SMILE. PEACE.



Myslím, že len to som chcela.
Čauce mravce.
Wonnie