Březen 2013

Why do you hate him so much?

25. března 2013 v 13:14 | Wonnie |  denný prorok
Najprv sa chcem ospravedlniť, že som tu nebola. Že som nekomentovala vaše články ale ja neviem, neviem čo robím celé dni (fajn, čumím na Justinove fotky). Teraz k veci. Ako už viete, som známa tým, že na mojom blogu dosť často rozprávam o mojich platonických láskach. Ešte na tom predošlom blogu, fúha, ani neviem ktorý to bol ale bolo to minimálne tri roky dozadu, som mala obdobie upírskych. Pamätám si Damona ako záhlavie, Damona v článkoch, Damona všade. Na tomto blogu ste si už stihli prejsť so mnou aj obdobie kostičiek. Všade Booth a hlavne Boothove ruky, ja viem. A teraz namiesto toho aby som sa učila na tie debilné testy na autoškolu si tu sedím a píšem článok. Lebo už mi chýba blog. A pretože chcem hovoriť o Justinovy. Jop, všetci v tomto bode prestanú čítať.


Kde sa to vo mne berie? Pamätám si časy, keď som si spievala one timeee dokola, one time, one time, me plus you, one time. Za tým prišlo one less lonely girl, one less lonely girl, ten klip som videla asi stokrát. Boli to len pesničky čo sa mi páčili a nejaký zlatý Justin. Potom prišla baby a obdobie keď sa mi nasledujúce pesničky nepáčili. Všetci ho začali neznášať, ešte viac ako dovtedy, mne bol on v podstate ukradnutý. Nezaoberala som sa ním. Potom prišlo never say never a bolo to dokola never say never. Neskôr pray. A potom zas chvíľa ticha. Registrovala som nejaké haló okolo Seleny. Zas obdobie ticha ale Vianoce 2011 dokola mistletoe mi hralo. Zas ticho. A potom som si pozrela never say never. Vtedy to nebola už len tá hudba, vtedy to začal byť Justin a jeho hudba. Lenže to bol ešte starý ňuňu Justin a ja som mala pocit, že teraz ním už neni. A keď som si stiahla akustické Believe, vtedy to začal byť Justin, na ktorého koncerte by som strašne chcela byť. Bez vlasov, či z vlasmi, stále Justin ktorý spieval na schodoch pred divadlom. Každý raz vyrastie. Začal byť v mojom živote intenzívne. Stále. Bez tých tichých období. Paradox, ale je to druhá osoba v mojom playliste, ktorej sa mi páčia skoro všetky pesničky s každého CD. On a Daughtry. Rozdiel? Trošku no :D.

Pre mňa je ten chlapec osoba, ktorá stojí za to aby ste ju minimálne rešpektovali. Nemusíte ho mať radi ale nehovorte, že nie je talentovaný. Hrá na štyri hudobné nástroje, zatiaľ čo niektorý hrajú len na písmenká na klávesnici alebo na fľašu alkoholu. Nemusíte ho milovať ale nemusíte ho ani nenávidieť. Prečo vobec je na svete toľko nenávisti? Ja keď čítam niektoré príspevky neviem na akom svete to vlastne žijem. Prvého marca mal narodeniny a novinári sa do neho začali navážať. To nie je podstatné. Podstatné je to, že do neho skoro narazili a mohli spôsobiť smrteľnú nehodu. A najviac ma zaráža to, že niektorý ľudia hovoria že mal zomrieť. Robíte si zo mňa srandu? Toto je normálne?! Lebo mne sa v tom momente zastavil rozum. Snažíte sa tými komentármi dokázať niečo sami sebe. Škoda, že si dokazujete len to aké ste nuly. A tie reči, že je slávny kvôli producentom a ľuďom, ktorých má za sebou. Za všetkými stojí NIEKTO. Ľudia idú cez Xfactor, cez Disney, cez všetky tie mašiny alebo cez niekoho ďalšieho kto je slávny. Aj za tými, ktorý nemajú hlas niekto stojí, viď Katty Perry. Niežeby som ju nemala rada, dokonca niektoré jej pesničky počúvam ale počuli ste ju spievať na živo? No vidíte.

Prečo miluješ niekoho, koho nikdy nespoznáš?
Prečo dýchaš keď nakoniec zomrieš?


Každý vidí len to čo chce vidieť. Niektorí ho neznášajú už len s princípu. Kto vidí to, že pomáha chorým deťom? Že sa rozplakal na koncerte keď zomrelo jedno dievčatko, ktoré bolo choré a Justin jej posledný polrok života urobil krajším? Že o tom ani nevedel hovoriť, bez toho aby nemal slzy na kraji? Nepovedzte, že nemá dobré srdce. Že nerozdával lístky na koncerty zadarmo, že nerobil koncerty zadarmo, že nedával peniaze tam kde ich treba. Snaží svojim fanúšikom vyjsť v ústrety. Vie odkiaľ prišiel, je vďačný. A čo sa najviac páči mne, že je pobožný a že rodinu stavia na prvé miesto. Jop, páči sa mi to lebo som taká istá :D. Neviete si ani predstaviť ako milujem jeho úsmev. A jeho smiech. A keď máte radi gitarovky, mali by ste si vypočuť ACOUSTIC BELIEVE CD. Nenútim to nikomu kto nemá rád tento štýl hudby.

Aj on je len človek. Tak ako každý iný. Aj on robí chyby. Aj on je len tínedžer rovnako ako my. Aj jeho sa niekedy dotknú veci, ktoré číta na internete. Aj on má zlé dni. Tak ako každý z nás. Posudzujete bez toho aby ste vedeli čo si v živote hockto preskákal. Povedzte mi, prečo ho niektorý ľudia tak nenávidia? Ale nejaký rozumný dôvod a nie tie vymyslené sračky, že je gay, zato aké mal vlasy, aký mal hlas blá blá. To sú blbosti a nie dôvody na nenávisť.

"Keď si chcem kúpiť niečo väčšie musím sa opýtať mojej mamy."
best video ever!!! :D i cant stop laughing! :D

"Za prvé peniaze som mamu vzal do Disneylandu."
"To si nevzal mamu ale seba samého."

"Čoho sa bojíš najviac?"
"Žralokov."
"Kde asi môžeš vidieť žraloka?"
"Keď plávem v mori?! Čo je to za otázku Bro?!"

Som oveľa lepšia osoba ako niekto, kto sa cíti dobre pretože núti všetkých okolo seba sa cítiť zle.

No hate please.
Wonnie

I'm here to see u happy, I'm here to see u smile.

5. března 2013 v 22:02 | Wonnie |  denný prorok
Viem, dlho som tu nebola. A ešte tu asi nebudem neviem koľko pretože mi odišiel notbuk, možno mi ho už konečne zajtra opravia. Nechcela som písať článok na tejto rachotine, ani komentovať vaše články, takže keď sa mi vráti notbuk ja vás všetkých naozaj prebehnem lebo už mi chýbate ale dnes, dnes to bude len článok. Ktorý nikto neokomentuje hneď z dvoch dôvodov. Dozviete sa. (Skúste si to pustiť skôr než to zavrhnete.)


Mám chuť rozniesť všetkých v zuboch. Začalo to stretnutím, kde najprv ľudia (dvaja ľudia konkrétne) nevedeli pochopiť to, že som optimista. Bože, vysvetli mi prečo to nikto nechápe. Fakticky, asi preto, že nikto z nich nemá chorého otca a nemusí fungovať takým režimom ako ja. Odvtedy čo to je u nás doma takto mám okolo seba postavenú stenu. Intenzívnejšiu ako som mala kedykoľvek predtým. Stenu, ktorej niektorý hovoria naivnosť. Ale viete čo je sranda, že niekedy len tá stena dokáže držať človeka pohromade aby sa nezosypal. Stena, ktorú tvorí to že si nepripúšťate zlé veci. Kto by si chcel pripustiť, že má smrteľne chorého človeka v domácnosti a jeho choroba naberá obrátky takým smerom, že všetci vedia kam to speje. Ale ja mám postavenú tú stenu, cez ktorú sa to proste nedostane. Zaoberám sa vecami čo sú tu a teraz, alebo snami ok, ktorým verím že sa stanú, prečo by som nemala? A na to ako sa majú stať sa pozerám optimisticky. Prečo optimistovi povedia, že naivný? To je nové prirovnanie? Napríklad škola. Prečo by som si mala pripúšťať možnosť že sa tam nedostanem? Prečo sa mám pripravovať na plán bé a na najhoršie veci? Prečo by som mala riešiť dopredu zlú vec, ktorá sa ešte ani nestala?! Prečo by som proste nemohla byť za tou stenou a hovoriť si, že sa tam dostanem? Veď pozitívne myšlienky ma nakopú k tomu aby som sa o to všetko snažila. Zľahčia to všetko! Prečo by som sa mala trápiť celý čas pred problémami ktoré sa majú stať a preťahovať tak svoje trápenie? Budem sa trápiť vtedy keď to príde a už vtedy to bude tak akurát dosť. Život je príliš rýchly na to aby som si myšlienky vždy vytvárala s tým horším koncom.

A po tom stretnutí, kde mi vlastne naložili s veľkou pravdepodobnosťou realisti (a to som ešte nespomenula, že prečo tak verím že "to tak bude a bodka" a že budem mať dobrého muža? kokos fakt? to mám veriť čomu, že si nájdem ožrana a v štyridsiatke skončím z depresiami a rozvodom na krku alebo čo?) nasleduje ďalšia vec. Absolútne nechápem ten rozum ľudí, ako mi nadelili že sa sústredím na nereálne veci. Ako som bola šibnutá (podľa mňa len v dobrom :DD) ohľadom Damona alias Iana z upírskych, či Booth alias David Boreanaz s kostí alebo Juraj Kemka s partičky (všetci sa mi stále páčia baj d vej a milujem ich raz si ich vezmem muhaha, just kidding s tou svadbou) a tak sa mi teraz páči Justin Bieber. Mám svoje závislosti, mám svoje seriály, knihy, hudbu. Veci čo mi pomáhajú tvoriť moju stenu. To nepochopí každý. Delí ma jedna tenká bytová stena od chorého otca. Potrebujem mať kúsok svojich radostí vo svojom živote a tieto veci mi proste robia radosť. Niekoho robí šťastným varenie, niekoho robí šťastným hranie futbalu a tréningy nejakého športu. Mňa robí šťastnou toto. Vžívanie sa od iných postáv. Vyťešovanie sa nad takýmito vecami ako to že sa dala dokopy Kosť s Boothom, že Jess sa pobozkala s Nickom, že Justin spamuje twitter takými sračkami že som od záchvatu smiechu minule ležala pod stolom. Aj vy si myslíte že ma to drží v jednom bode s ktorého sa neviem pohnúť ďalej? Prezraďte mi to. (haha sorry, asi som sa zasekla v bode keď mám chuť všetkých pobiť lopatami)

A ja vám poviem, že nemáte pravdu. Niekedy mi ľudia vonku hovoria, že som ako šťastko, lebo sa často smejem. Lebo tieto veci alias zoznam platonických lásiek pomáha. Neviete si predstaviť ako mi pomohla pred dvoma dňami zaspať Justinova hudba kým ocovi bolo zle v obývačke a ja som plakala v tme v izbe. Neviete si predstaviť, že by ma práve seriál New Girl posunul do toho aby som bojovala za to aby som sa dostala na tú vysokú školu nech to stojí čo to stojí a dokončila ju. Nikto si nevie predstaviť čo mne seriály a tí ľudia ktorý žijú za hranicami dávajú do životov. Častokrát to boli práve oni ktorý ma posunuli ďalej a naučili ma niektorým veciam. A že to je pre vás nepredstaviteľné? V poriadku, každý máme iný spôsob vyrovnávania sa z vecami. Ja som rada, že sa nenalievam chľastom, že sa nerežem, že niesom psychicky na dne a nepotrebujem antidepresíva. Nikdy tak nechcem dopadnúť, pomohla som si sama, tým že som našla vec čo mi pomáha. Som typ človeka, ktorý ani nepotrebuje milión priateľov lebo aj keď niekedy chce ísť von, toto je jeho druhé ja. A toto je proste moje druhé ja. Ja nedokážem chodiť von deň za dňom. Ja potrebujem aj svoje dni doma, na svojej čiernej rozheganej vysedenej stoličke pri stole obklopenom plagátmi a s mojim notbukom, s mojou hudbou a ceruzkami, nožnicami, milión zošitmi či hocakými inými vecami.

A viem, každý máme rád čo máme rád a ja rešpektujem to, že ľudia nemajú radi Justina. Musela som sa už vypísať. Celý život som najviac neznášala ak niekto nedokázal rešpektovať to čo má druhý človek rád. Nikomu ho nenútim a nezaujíma ma čo si myslia, tak ako ich nezaujíma čo si myslím ja o hudbe čo počúvajú, pretože ju aj tak budú počúvať ďalej. Už ma nebaví to otravovanie, že moc vecí na fb teraz ohľadom neho "riešim" (stačí že som toto slovo počula a aj neviditeľné chlpy sa mi zježili). Prepáčte nemôžem za to, že ten kokotny fejsbuk si musíte nastaviť na mojom profile sami aby vám neukazoval lajky a komentáre ktoré dávam v istých skupinách. Neznášam tú otázku, že si to nikdy nevšimli, že čo mi je zrazu a podobne. Nič. Nič! Spadla som na riť z jeho akustického cédečka a.. no to je už asi na iný článok ako sa to vlastne všetko stalo. Proste Justin bol vždy v mojom živote len o tom nikto nevie, lebo v ňom možno nebol takto intenzívne. Lebo možno to tak vtedy keď som v 2009 roku dokola počúvala One Time tak nikto nebral. A fakt o tomto ešte napíšem ďalší článok. Už takto je tento dosť dlhý a vôbec budem rada ak si ho niekto prečíta.


A ľudia verte. Do prdele verte svojim snom.
Verte tomu čo chcete a choďte si za tým.
A keď za tým niekedy nemáte ako ísť tak sa plazte :D.
Viem, že ste neprečítali celý článok, neklamte.
Wonnie