Duben 2013

If they ask how are you, they don't really want an answer.

11. dubna 2013 v 22:47 | Wonnie |  denný prorok
Vždy som to chcela vedieť. Chcela som vedieť proste nejakú informáciu, niečo čo sa deje v mojom živote proste nevešať nikomu na nos. Chcela som si to nechať pre seba, lenže som ukecaná. Vždy sa našla osoba, ktorej som povedala to v akej situácii sa nachádzam. V posledných mesiacoch som sa to odnaučila. Možno preto, že keď som potrebovala hovoriť nikto tu nebol, že teoreticky okrem cesty autobusom niesom obklopená ľuďmi vôbec. Proste som nemala chuť otvoriť chatové okienko a napísať 'Babka je v nemocnici už dva mesiace, doma bola dokopy asi päť dní. Bojím sa.' alebo 'Ocovi bolo strašne zle a v podstate sa psychicky zrútil.' A viete, keď sa niekto opýta ako sa máte je to len fráza. Nikto nechce počuť tieto vety. A ja proste nemám nutkanie to rozoberať na internete. Nechce sa mi to písať. Nemám chuť teraz napísať smsku že po 2 dňoch doma je babka zase v nemocnici lebo doma odpadla a môj ťažko chorý otec ktorému bolo k tomu všetkému ešte dnes zle musel o pol desiatej vstať s postele a ísť do nemocnice.

Hej možno čakám že mi niekto napíše poďme von, zima bola dlhá, dlho sme sa nevideli a už je celkom ok vonku tak poďme. Ale nie. A ja som to po jednom dni a dvoch telefonátoch vzdala. Nemám chuť sa strkať do zadku keď na oplátku sa mi to nevráti. Nemám chuť sa zverovať niekomu kto ma berie ako jednu z možností. Nebaví ma už to ako mi na niekom vždy začne záležať a záleží mi na tej osobe oveľa viac ako tej osobe záleží na mne. IM SO SICK OF THIS. A tak tu len sedím a konečne som sa naučila to čo som vždy chcela vedieť. Nechať si svoje problémy pre seba. Možno márne dúfať, že niekto si všimne ten smútok v tých očiach a opýta sa, či sa niečo deje. Viem, to všetko ma neskôr bude užierať ale nech to tak je. Nech ma to všekto kľudne aj zožerie.

A keď som išla so skúšok autoškoly o ktorých som pôvodne chcela písať tento článok tak som mala chuť skákať po celej ceste domov. A kým môj brat písal smsky minimálne šiestim ľuďom že urobil skúšky ja som išla a nemala som sa s kým podeliť o túto radosť. Čo je na mne zlé? Že mám srdce zo zlata? Niesom samoľúba. Možno nerozdávam keksíky alebo tyčinky na ulici (ale podlím sa), možno ľudí nepozývam na jedno pivo/džúsik/zákusok/whatever, lebo na to nemám sakra ale keby som mohla rozdávam sa. Som tu keď niekto potrebuje hovoriť, snažím sa pomôcť, počúvam, nedokážem sa hnevať, nenávidieť, rešpektujem druhých. Ok možno som drzá a nenechám si skákať po hlave ale čo je so mnou kurva zle?!

Možno to poznáte a možno nie ale ten paradox, že vám niekedy viac pomôžu slová od osoby, ktorá vám ich možno ani priamo nevenovala ale viete že sú pre vás. Keď vám tie slová pomôžu zaspať. I just want you to remember that I see you and if you are reading this, you are still mine and when you are in bed or feel alone always remember to close your eyes and feel that i'm next to you saying that everything is going to be ok. -JB


Ten pocit, keď všetci povedia potom. A jediné čo potrebujete je objať. Keď len potrebujete aby si tá osoba s vami ľahla, sadla, vy sa o ňu opriete, môžte jej zmáčať tričko, tá osoba vás svojimi silnými rukami objíme a bude vám šepkať, že to bude v poriadku, že to prejde, že to zvládnete. Možno potom od vyčerpania zaspať v jej objatí. Pred očami mám scénu s džínsakov keď sa Paula zrútila u Lukáša. A ja potrebujem svojho Lukáša. Ale ten ešte nie je. Možno ani neexistuje.


Wonnie