Květen 2013

I'm not even angry anymore, I'm just dissapointed.

19. května 2013 v 22:50 | Wonnie |  denný prorok
Chcete vedieť ako sa cítim? Nechcete. Ja viem, ja viem sľubujem články a potom seriem na blog. Seriem na všetko, nikomu nič nekomentujem takže nič nemožem čakať, preto Vám ďakujem, ďakujem aspoň za tie Vaše komentáre ktoré tu sú aj keď ja som hnusná odporná krava čo Vám nič nekomentuje. A ešte si tu potom dovolím dať megadlhý článok na ktorý nikto neni zvedavý. Nafackaj sa Wonnie :D.

image

CHCEM MAŤ PO PRIJMAČKACH. Vôbec sa mi nechce učiť. Chcem celé dni pozerať na seriály. Mimochom pri finále Arrowa som prerevala polku časti, pri Vampire Diaries som od polovice mala usta a oči dokorán, New girl mi bude maximálne chýbať tie tri mesiace a všetky tie ich divné divnosti (jea, tá svadba dopadla podľa mojich predstáv :D). A chcem už proste nemyslieť na príjmačky, chcem sa vyvaliť na deku a začítať do aprílového dievčaťa a džínsových denníkov. Mám ich v hlave už mesiac a teším sa len na to kedy bude leto ako každý rok a ja budem opäť ležať v tráve a čítať tú knihu. A žiť Paulin život. Ten z Lukášom. Ktorý by som tak strašne chcela aj ja, chcem jej život hej. Ah! Nemyslim na to. Nemyslim na to. Nemyslim na to. Nemyslim na to.

HERE'S TO NEVER GROWING UP

Budúci týždeň mám narodeniny. 20. Ježiškove paličky, hovorím si. Ale viete čo, je to krajšie číslo ako 18 napríklad alebo 19. Tie boli všeobecne nahovno aj oslavovaním, respektíve tým že neboli nijak oslávené. Len by som to tentokrát chcela neviem, osláviť? Chcela by som mať na to ľudí. Chcela by som oslavovať týždeň vkuse a robiť bláznive veci, behať po meste a spievať si new girl zvučku (kiss me like a maaan just kiss me) a chcela by som byť aj s Kučeravým/Lukášom/alebo ako ho tu na blogu vlastne volám ale asi tu bude v meste jeho priateľka a tak som sa samozrejme dostala na druhú koľaj napriek tomu, že mu hovorím, že by jej trošku mal dať najavo že neni ona všetko aj keď je. Serie ma, že jej nevie povedať, že kamoška má narodeniny chcem ich s ňou osláviť. Ale to nevadí ja už som na to zvyknutá, že ľudia ma odsúvajú. A som dosť flegmatická. Budem piť sama doma a budem sa ľutovať. Robím to často. Hej často sa ľutujem, že som sama. Mám dni keď sa na seba neviem pozrieť do zrkadla, lebo zato že som sama obviňujem svoj výzor. Mám dni keď sa pýtam čo do riti robím zle? Dni keď je všetko oukej behom dňa a večer sa zase ľutujem. A pýtam sa, či musím nosiť opätky aby sa na mňa niekto pozrel, či musím nosiť výstrihy, či mám chodiť chľastať na didžiny či kde v piči už mám byť a nájsť niekoho do koho sa zaľúbim a kto sa pre zmenu konečne tiež zaľúbi do mňa?! A nebudem len najlepšia kamoška, odrazový mostík alebo ešte lepšie nič a nikto.

Na začiatku článku som bola posmutnejšia, ale vypla som smutnú hudbu a zapla niečo energičné. Cítim sa lepšie. Prišla som na kĺb veci, nemôžem počúvať smutné veci :D.

Minule som išla na Džeffov profil. Bolo pred jednou hodinou ráno a nie nespala som. Bola som online pretože vtedy zvykne byť občas online Kučeravý. A párkrát mi napísal zvláštnu smsku a ja som vlastne myslela.. neviem čo som myslela. Asi som nemyslela. A tak som proste z nudy išla na Džeffov profil (trošku som ho musela hľadať cez exspolužiakov). Spomenula som si na všetky pocity. Ako bol vo mne (nie tak ako to znie hej :DD, džízs!), v každej jednej kvapke krvi, v špiku kosti, prelezený úplne do hĺbky, do každej jednej bunky. Nikto ma nikdy nenaplnil tak ako on. NIKTO. Mohla som cítiť hocičo k hocikomu nikdy to nebolo ako s ním, nikdy som proste nebola taká ľahká ako s ním a bezmyšlienková. Nikoho som tak bezmyšlienkovite nechcela bez ohľadu na všetko ostatné. Občas sa sama seba pýtam či môže byť pravá láska neopätovaná, či už mi len úplne prepína keď si na neho raz za čas spomeniem :D. Po štyroch rokoch zaľúbenia a po piatich rokoch čo som ho spoznala. Potom neskôr som vedela, že nebudeme spolu ale vždy taký malý kúsok dúfal, že ministory, ktorú som napísala o tom ako sa raz neskôr v živote stretneme predsa len bude skutočná. Naozaj som si myslela, verila (?) že raz nás čaká tá spoločná budúcnosť s ním. KOKOS! Toto fakt naozaj nie je normálne. Chcela by som ho stretnúť. Vidieť. Veľmi. Zapozerať sa mu do očí. Len tak, pre nič za nič. Chcem mať zrýchlený tep že ho vidím po dvoch rokoch, chcem mať zimomriavky a .. proste ho chcem vidieť.

Tento článok venujem Silvi, pretože chcela niečo čítať. Aj keď pochybujem, že chcela čítať niečo ako toto :D ale !!!! som bipolárna, myslím si. Keď si pustím Avril a jej Heres to never growing up klip mám pocit, že do mňa ide energia. Nenechám si to pokaziť. Budem možno piť sama doma, ale veď čo. Tak sa budem sama rozbíjať na túto pesničku a bude mi dobre. Nebudem smutná. A to že som sama odsuniem na druhú koľaj :D.


Welcome may.

1. května 2013 v 17:29 | Wonnie |  denný prorok
Tento blog pomaličky ale isto upadá do zabudnutia. Štve ma to. Štve ma, že sa mu nedokážem venovať tak ako kedysi a že tu už takmer ani nič podstatné s môjho života nie je. Také články, ktoré by tu kedysi už z istotou boli strašili ako napríklad jeden celý článok o tom ako som vlastne zrobila tie testy v autoškole, Lukášove narodeniny ktoré boli na začiatku marca alebo terajší víkend na ktorom som zistila, že sa so mnou Michal opäť nebaví a Damiana som mala chuť hodiť do vatry a obetovať ho ako nejaká indiánka.

Baj d vej, tie Lukášové narodeniny boli super, dávno som sa tak nebavila. Ale tak to sa dalo čakať, on má totižto v celku normálnych kamarátov a nie hovedá, ktoré keď si vypijú sú ako zvery.

Vatra stála na prd. Samé skupinky pričom ja som samozrejme nepatrila ani do jednej. V jednom kuse ma otravoval Damian. Asi nikdy nepochopím ako sa mi jedna osoba mohla tak zhnusiť ako on ale čuduj sa svete dá sa to. Michal sa so mnou opäť nebaví z mne neznámeho dôvodu a tentokrát som to definitívne ukončila. Žiadne uzmierovačky a podobné veci, proste sa nebavíme, bodka. Dosť vecí ma trápi aj bez toho aby som riešila v hlave zakaždým keď ho niekde vidím jeho ignoráciu. Ako dieťa a nie ako dvadsaťjedenročný človek. Občas si na neho spomeniem, na to čo mi dal do života, možno nie tak veľmi vysokej hodnoty ale niečo čo bolo pre mňa dôležité. S nimi mám veľa zážitkov, veľa smiechov, veľa pekných začiatkov. Ale všetko raz končí a teraz bol možno čas na to aby sa táto kapitola uzavrela. Občas keď si pustím starú pesničku možno mi bude smutno za tými časmi ale budem ich stále nosiť so sebou nech už to skončilo akokoľvek. Čiže som zistila, že je lepšie radšej nikam nechodiť, lebo potom nasledujúce dva dni nemám na nič náladu.


Občas ma dokonca napadne, že je to vo mne. Že si ľudí v mojom živote odplaším. Že som možno príliš náročná. Asi je to tým, že ja nepatrím do tejto doby. Ja nechcem byť obklopená ľuďmi, ktorý v jednom kuse chľascú a nevedia bez toho fungovať. A stále si to odôvodním, prečo vlastne v mojom živote nie sú a že prečo v ňom asi nemali čo robiť. Ten bol arogantný kokot, henten mal prechľastaný mozog, tamten ma začal ignorovať a ja sa mu do zadku strkať nebudem a tak podobne aj keď ďalší príklad nemám vlastne :D, tieto sú všetky možnosti, ktoré som so svojho života vylúčila.

Chýba mi škola. Chýba mi každé ráno niekam ísť a možno aj mať svoj stereotyp. Chýba mi byť medzi ľuďmi. S niekým sa rozprávať, srandovať a proste .. chýba mi škola (a kuštik mi chýba Džeff, kľudne by som všetko obetovala a vrátila sa do prvého ročníka na strednej :D). Musia ma prijať na vysokú lebo inak to bude moja spoločenská smrť :D.

Jop, tento článok môže znieť posmutnejšie ale pár vecí sa proste musí vrátiť do starých koľají a o tom je tento článok. Takže opäť budem chodiť častejšie na blog, NAOZAJ :D. Budem písať také tie moje články bez pointy, také tie ľahké články, pretože tie už pekne dlho tu chýbajú. Takže čoskoro. Teraz ich mám v hlave asi tri tak dúfam, že mi to vydrží. Teraz idem. Čumieť na seriály. A potom keď prestanem byť lemra lenivá možno aj zmením dizajn, lenže nemám ani najmenší nápad na nový.

Wonnie