Červen 2013

Is this really happening?

26. června 2013 v 10:00 | Wonnie |  denný prorok
Nikto mi to nekomentuje ale musím tu napísať ďalší článok. A ja teraz neviem či sa mi to celé snívalo alebo sa to fakt stalo. A to som ani nepila, pretože teraz všade chodím autom (ale nie len preto, viete že ja som nealkoholik až na občasné výkyvy :D). Prvýkrát za dvadsať rokov môjho života sa mi stalo, že mi niekto povedal že ku mne niečo cíti. A na rovinu. Bez čakacej lehoty a otáznikov vo vzduchu.


Najprv bol teda pondelok. Išli sme spolu von, po konečne dlhej dobe len my dvaja. Pokecať. Tak o všetkom a oničom. Už mi to chýbalo, byť s ním osamote. Sedeli sme v aute na kopci a pozerali na mesto ako sa postupne vysvieťovalo. Rozprávali sme sa o mojich exspolužiačkach, o tom že si nerozumiem s babami, o Nej. O Mikovi a jeho zaľúbenosti do dvoch dievčat paralelne. O tom, že nevie či by potom dokázal dať niekomu to čo Jej a nechce nejakú holku sklamať. A ja som mu povedala, že to nie je len jeho rozhodnutie. A viem, že som mu dala chrobáčikov do hlavy, pretože povedal že teraz zase pochybuje o tom, že to má celé zmysel. Ja viem, že to mu asi veľmi nepomáham ale.. všetko čo poviem, je pre jeho dobro. Nie kvôli sebe to robím. On sa proste potrebuje pohnúť ďalej. Potom neskôr sme boli aj s Mikom, to musím tiež spomenúť, pretože tu bola strašná búrka. Nehorázne blesky a hromy rovno nad našimi hlavami a my v strede lúky v aute. Myslela som, že zomriem od strachu. A vtedy som sedela opretá o dvere a nohy som mala vyložené na Lukášovi. A pernamentne som si hlavu skrývala do sedadla lebo som s tej búrky mala seriózny strach, veď všade okolo nás to svietilo! Jeho ruky boli na mojej nohe a naozaj veľmi jemne ju hladkali. Ešte v ten večer sme si písali o jednej ráno. Že fakt som nejako opeknela. A že vďaka mne mu je vlastne lepšie v tejto situáci a že (POZOR :D) 'fakt mi je super s tebou, až moc'. Žiadny smajlík. No zbohom :D. Fakt som sa v ten večer celkom solídne smiala a srdce ktoré skúšalo asi preteky na maratón som sa snažila ukľudniť.

A potom prišiel utorok a mal mať opekačku s ľudmi s triedy, čo sú aj asi štyria chalani čo už poznám, takže mám prísť. Aj keď som sa bála aké to bude tak som sadla do auta a išla. A fakt neviem či sa mi to celé nesnívalo. Bavili sme sa pri ohni, hrali na gitaru, spievali, proste posedenie pri ohníku ako sa na takú opekačku patrí, pili, ani neviem ako je možné že išiel tak rýchlo čas a potom Lukáš, že chce ísť do auta. A ja že tak poďme. Do polhodky začalo dokonca pršať tak sme tam ostali. Ja som vlastne kvôli tomu aj brala auto, nemala som chuť mrznúť v stane (aj keď ani v aute nebolo dvakrát teplo, výhra :D) alebo premoknúť. A potom sme tam tak v tme sedelo/ležali a bavili sa aj o Nej a že už to on tak neberie proste, že už má rezervu aj vo svojich citoch k nej. A dostali sme sa k tomu, že je mu so mnou strašne dobre. Pamätám si, že mi hladkal krk a hovoril, že to je fajn. Tam to vlastne začalo, ja som sa smiala a hovorila, že by mal prestať. On na to, že robí čo cíti. A že to tak teraz cíti a je s toho zmätený. Prečo do riti nebol ticho a iba ma neobjímal ako kamoš?! Mám chuť zdupkať, a mám chuť si za to dať nieže facky ale boxer alebo čo. Bojím sa že to pokazí všetko. Celé naše kamarátstvo. Proste to začalo tým, že si to začal uvedomovať včera vlastne (v deň tej búrky a ja som si inak všimla, že on rozmýšľa), že ma má radšej a radšej. A potom bolo ticho, lebo ja som proste nemohla hovoriť. Nič som nepila takže som nekecala. Opýtal sa ma, či niečo cítim. Po chvíli ticha. A ja som povedala, že to je irelevantné lebo má Ju. V tomto bode je to nepodstatné. Ale on to vie. Povedal, že cíti niečo viac ako kamarátstvo a že si myslí, že aj u mňa je to tak. A ja som stále hovorila ach bože :D alebo joj. No a čo!! :D A potom ešte že kaleráby :D. V pohode, keď ma chcete ukameňovať kľudne. Aj sa opýtal či sa nebojím, že sa to teraz pokazí. Odpovedal si na to sám, že veď my budeme vždy kamaráti aj keby niečo. Ďalej povedal, že vďaka mne si uvedomil ako sa má dievča správať k chlapcovi. A potom som mala zavreté oči a povedal, že sa usmievam. Bola som o neho opretá, objímal ma okolo pásu a podľa mňa to boli maximálne zdvihnuté kútiky úst :D a povedal, že ja by som bola veľmi šťastná keby sme tak teraz boli spolu. Damned!! A povedal, že iba kamaráti sa takto nesprávajú. A povedal, že ma nechce sklamať. A áno musím si to napísať všetko sem hneď po príchode domov aby som to nezabudla. Chcem si pamätať všetko čo povedal. Chcem si pametať ako povedal daj mi ruku a preplietli sa nám prsty. Ako povedal, že mám jemné ruky. Ako povedal, že sranda ako sme sa zblížili ked sme sa naťahovali lebo mi robil zle. Pamätám si ako blízko seba sme mali tváre. Pamätám si ako sa mi hral z vlasmi. Pamätám, že mi dal pusu" na líce" a dotkol sa kútiku mojich pier a ja som len strčila hlavu do sedadla a povedala Luky jooj prestaň. Lebo Ona. A lebo som bojko :D.

A neviem ako sa mám cítiť. Idú na mňa pochybnosti, toho že ma idealizuje, niesom taká super a hlavne to, že mu nedokážem dať to čo by potreboval. Potrebujem si to všetko nechať prejsť hlavou a uležať to tam. Stále nechápem čo sa stalo. Ani ako sa to celé mohlo vôbec stať. A chcem sa zabiť, že mám opäť chuť vyložiť si nohy na ramená a hľadať zádrhy. Maj gát Wonnie, máš dvadsať rokov, kedy sa chceš spamätať? Hlavne, že tu stále básniš o vzťahu. A ani netuším aké to bude teraz medzi nami normálne keď pôjdeme von. ARGH.


Teraz idem dospávať s hlavou na stole.
S Daughtrym v ušiach.
Asi mám panický záchvat.
Dobrú noc.
Wonnie

What's that thing called when your crush likes you back? Oh yeaah imagination.

24. června 2013 v 12:29 | Wonnie |  denný prorok
Pár hodín tu strašil jeden smutný článok. Asi som mala splín :D (pre tých čo nevedia, teta Wiki hovorí, že to je melanchólia spojená s nudou, mne sa to slovo páči odkedy som si ho prečítala vo vzťahovej níži od Evity).

Ale potom sa stalo niečo s čoho sa veľmi smejem. Ono totižto ja prežívam smútok aj šťastie paralelne naraz a potom záleží len to, že čo preváži :D a včera, respektíve dnes o jednej ráno sa stala veľmi vtipná vec :D:D:D ach, ja sa proste nemôžem prestať smiať ale to vôbec nie je vtipné (:D:D)! Ktorý debil by sa v tom mal vyznať?! Som šťastná maximálne. Prijali ma na vysokú, mám kamarátov, jazdím si autíčkom a to je pre mňa ach, mechanický orgazmus :D (ježišmarja čo zas trepem?! :D:D), proste cítim sa povznášajúco lebo sedím za volantom. Ja som vždy tvrdila, že autá sú lepšie ako chlapi :D. A chodím na akcie chápete také kultúrne akcie a nie len chľastať za nejakú polorozpadnutú budovu a to som vždy chcela. A na druhej strane sa bojím, že toho nie je dosť. Že zas tu je niekto o kom budem len písať denník a hľadať symboliky tam kde nie sú. To, že sa zabuchnem do niekoho kto by o mňa nezavadil (hej, lebo chcel by som také dievča ako ty, blá bullshity, zato som furt sama, všakže, lebo všetci ma chcú :D). A niesom taká pekná aby som bola s niekým, kto vyzerá ako on (jop toto si myslím). Schíza ako vyšitá :D.


Prečo som teda mala splín? No tak teda vlastne som víkend trávila sama doma (s tatikém ale to sa nepočíta :D). Mama a brat odišli a my sme s tatikém fungovali s umývadlom plným riadu, rozhádzanou obývačkou a rozpostelanými posteľami. Nečudujte sa, keď máte doma člena domácnosti (mama) čo trpí nadmernou láskou k poriadku, ste od radosti bez seba keď jeden víkend môžete pohár nechať v obývačke na stole a vyniesť ho až na ďalší deň. No tak som sa váľala celý víkend až na sobotu večer. To sme boli v meste. Všetko super, behala som si s foťáčikom a cítila sa povznesene lebo som bola autom a bolo mi ľahko. Prechádzali sme sa po meste v ktorom bol program návrat vody do mesta (autentická atmosféra, začalo pršať :D, moje vlasy teda žili svojim životom a ten magor mi povedal, že som opeknela a ja som bola že what the fuck?! :D). Všetko svietilo na modro a keďže ja milujem modrú bolo to perfektné a všetci čo mali biele veci tak pekne žiarili :D. Ja som mala biele rifle a Luky mal bielu košeľu (a super rifle, okej nebudem komentovať že som si sánku zbierala zo zeme tri minúty keď vystúpil z autobusu :D). A potom ten chumaj v bielej košeli chcel ísť sadnúť do auta. Oukej, tak sme potom šli a sedeli v aute, počúvali hudbu a ja som lietala nie že tri metre nad zemou ale minimálne desať jak mne chválili auto (že mne haha, skôr ocovi ale veď detajlyyy) a že mi pasuje to auto. A rozprávali sme sa. To je dôvod môjho splínu. Bola som hodiť Mika domov, ešte sme sa vozili s Lukyho autom potom a neskôr Luky so mnou ešte išiel späť do mesta lebo šiel na zábavu za rodičmi (to bol dôvod prečo mal košeľu) a ja som potom ešte polhodinu sedela v aute pod mojou bránou o pol jednej ráno. Lebo keď sme vtedy sedeli v tom aute a rozprávali sa tak spomínali prázdniny, či to vôbec bude všetko stíhať aj po časovej aj finančnej stránke. A vtedy bol jeden moment keď som sedela a pozerala do blba a mala chuť vystreliť sa cez čelné okno. Lebo to je tak keď nemáte plány, lebo viete že by ste ostali sklamaný a tak si do zásoby kúpite 6 kníh a počítate so super päťkou (záhrada+knihy+foťák+samota+seriály). A nejaký debilný kúsok vás aj napriek tomu počíta so super letom vďaka nemu. Ako mám tej debilnej časti povedať nech si zbalí tých pár švestiek a ide do kelu?! :D Samozrejme padli aj slová o nej ale nedalo mi hovoriť hlbokomyseľné myšlienky keď sa kúsok môjho mozgu musel sústrediť na šoférovanie :D. Tak ma naladil na tie tajomné debaty, ktoré mám nutkanie vždy viesť v noci a tak som mu po príchode domov napísala na fejsbučiku o pol druhej ráno, že ma navnadil na také debaty a že plno myšlienok mám v hlave ale že zajtra ráno si ich nebudem pamätať a že únava mi privádza divné stavy haha. A on mi na to o štvrtej ráno odpísal keď prišiel domov, že som šialená ale má ma veľmi rád. Bez smajlíka. :D A ja viem, že ma má rád ale má svoj život, ktorý je spoločenský lebo je obľúbený a ja mám debilnú povahu, ktorá kvôli tomu že má len málo ľudí sa stane na nich rýchlo závislá. A potom do nich vkladám všetko. A proste som len bola smutná a chcela o tom hovoriť.

A potom, že prečo už nemám splín? :D (kokso to je vtipné slovo :D). Tak sme si aj včera písali polhodinku pred jednou hodinou ráno, že odkedy s ním si píšem som si zvykla tu vysedávať! A on že odkedy bijeme partiu (:D:D:D) tak odvtedy vkuse večer v posteli na mobile fesbukuje :D. A dohodovali sme dnešok, kedy konečne len my dvaja pôjdeme von pokecať (to budem mať akože zase splín :D, preváži tá smutnejšia časť mňa večer asi :D) a že prídem kedy chce. A on že teraz a ja že keby som bývala sama no problemo a on že to vtedy by prišiel on a že romantika :D:D. A ja že to by potom už inak vyzeralo :D. No čo, robila som srandičky. Aj on robil, že mám pokračovať ako (všade samé smajlíky). A potom som to zabila ako mám vo zvyku a začalo mi kvalitne kvapkať na karbit :D. Inými slovami prešibalo mi. Že citovo by to pokračovalo .... veľmi zlým smerom (predstavte si k tomu ešte pár rehot smajlíkov :D). A on už bez smajlíkov, že teraz som ho dostala a prečo by to bol zlý smer? A ja že to nie je debata na jednu hodinu ráno do riti (zas smajlíky, to by som nebola ja :D). Ustúpil, že dobre necháme to tak a ide spať :D. Druhá moja polovica ľutuje, že som to zakryla celé ale ja som fakt nenormálna a ja mu raz v takejto situácii fakt poviem niečo za čo sa ráno keď vstanem udusím vankúšom :D. Istá časť mňa mu chcela povedať, že lebo začnem niečo cítiť a to nechceme :D (že už niečo cítim je len detajl). Proste, ja som taká. Ja nikdy nedokážem dlho tajiť veci. Hlupaňa (práve si trepem hlavu o stôl :D).


Radšej vodchádzím aj keď ešte by som si s vami pokecala :D.
Čaká ma dneska výlet autíčkom ♥.
Wonnie

Píšem jej blbosti a potom otvorím chat s tebou a smejem sa.

21. června 2013 v 10:38 | Wonnie |  denný prorok
Cause I don't know where it's going, there's a part of me that loves not knowing, just don't let it end before we begin. I've got to admit, that the tought has crossed my mind, that this might end up like it should.

Spieva Daughtry v jednej pesničke. Start of something new. Hlavou mi preletela myšlienka, že toto by konečne mohlo skončiť tak ako by malo a napriek tomu skôr verím tej druhej myšlienke. Že sa to s Ňou opraví a ja budem zas cítiť niečo čo nemá budúcnosť. Okej, toto je taký oťapený začiatok :D, inak sa mám supeeer (áno, stále mám tendenciu na všetko hovoriť to je super). Žijem s toho čo mám a nie s toho čo bolo (haaalelujah). Keď boli minule vonku s Mikom a išli peši domov (cez les (!!!), v noci, niekomu tu očividne chýba adrenalín a ja to tentokrát niesom :D), tak mi písali smsky. Ten pocit. MNE. Nie slečne Ryšavej, Flirtovacej or whatever. Mne. A to je supeeeer.

"Práve sme v tescu, kúpime ti niečo?" "Jasné, pivo. To sa vždy zíde." "Akurát sme na ceste domov. Peši." "Nech vás niečo nezje v tom lese, vy dementi :D. A nech dojdete živý a zdravý." "Neboj sa moja :)." *after two hours* "Došli sme živý a zdravý a ... pijeme. Čaj."

imagePRIJALI MA NA VYSOKÚ. Paaarty tiiiiimee! Opäť sa zo mňa stane salámistický študent. Najviac sa teším na to, ako nabehnem kupovať zošity, zvýrazňovače a perá (papiernictvá traste sa!). Okej, asi takto za štyri mesiace budem preklínať celú školu ale zatiaľ si to ešte neuvedomujem :D. Zatiaľ je všetko supeeeer :D.

Dá sa povedať, že žijem a neanalyzujem (aj keď ma minule napadlo či sa nám dotkli ruky náhodou ale to bola asi jedna sekunda, takže sa to nepočíta :D). Ja mám iba strašné nutkanie o tom stále rozprávať (akože to myslím, že FURT, pokiaľ by vám to nešlo von aj ušami). Už mám takto v rozpísaných tri články. Lebo och, no neprídu mi niektoré veci ani zďaleka normálne (ale čo keď sú?) keď mi ich napíše ale ja sa na nich smejem (však jasné Wonnie, ty by si sa smiala aj keby meteorit spadol rovno pred teba). Väčšinu času čo si s ním píšem sa cítim ako Jess a kričím WHAT JUST HAPPENING?! :D A aj keď o tom občas rozprávam a môže to vyznieť vážnejšie opak je pravdou. Ešte niesom v stave, že by som sa pre to trápila. Skôr zvyknem byť po večeroch oťapená ale to sa tiež nepočíta :D. Taký stav trápenia vždy dojde oveľa oveľa neskôr a to by sa v prvom rade muselo niečo pokašľať. A hlavne by som sama sebe musela uznať, že ho ľúbim. S týmto slovom mám ale ja problémik a trvá mi to veľmi dlho aby ste vedeli :D. Aj tak budem musieť skrotiť hormón, nieže ho napadne, že náhodou tam niečo je :D.

"Ja budem raz žiarliť na tvojho frajera :D:P" "Toho papierového čo mám za dverami? :D" "Nie, ale čo keď bude debil?" "Ďakujem, že praješ môjmu mínusovému ľúbostnému životu :D!"

Včera som mala v hlave veľmi podivnú úvahu. Čítam jednu story, kde sa niečo stalo a kamoška povedala kamoške 'niečo tam je, predsa si ťa pritiahol'. Dávame kamoškám nádeje. Fakt tam niečo vidíte aj vy alebo len utešujete toho človeka? Občas naozaj utešujeme aj keď vieme, že realita je inde. A občas to naozaj vidíme fialovými okuliarmi aj za tých druhých a neuvedomujeme si to. A kedy je tá hranica kedy človek už nechce počúvať o nádeji? Je tu niekde nezaujatý človek čo by mi seriózne vedel povedať či mi naozaj niečo vypichuje oči? :D Lebo ja tam nevidím nič ale predsa niečo, to je spôsobom že chcem aby tam niečo bolo ale nemyslím si že tam niečo je aj keď je to zvláštne ale vlastne to ani nie je tak zvláštne a táto veta by vlastne mohla byť nekonečná :D. Potom kamošky vidia, že tam niečo je a tomu všetkému teda uveríme ešte viac ale je tam niečo? Či je to len typická ženská vlastnosť nevidieť veci také aké sú alebo prirodzene pri chlapoch si začínať nahovárať a tak nám kamoška málokedy poskytne objektívný pohľad na vec, jedine kebyže je alkoholik a podvádza vás ale toto je skôr o inom :D, vtedy tu je kamoška od toho aby bola otvorila oči. Pochybujem, že niekto pochopí moje myšlienkové pochody. Aj tak najlepšie vie čo sa mu deje hlave jedine ten blbý chlap. Keby bolo keby boli by sme v nebi (a niektorý v pekle).

"A to ešte predtým, než som spoznal Ju sme mali ísť spolu von."

Minule som si teda kopírovala naše staré debaty na fb (on a ešte isté dve osoby, ugh začala som sa topiť v spomienkach a mala som chuť otrieskať si hlavu o stenu, že som všetko pokazila ja, to nevadí toto nepochopíte). Hovorila som mu, že si ich čítam a on si pár vecí fakt dosť dobre pamätal, aj to, že sme mali ísť vtedy von. Aj tá myšlienka mi už preletela hlavou, že možno by to niečo zmenilo ale nemyslím si. Myslím si, že to malo nejaký dôvod prečo sme sa stretli až teraz. A podstatné je, že sme sa stretli a lepšie neskoro ako nikdy, že?

Zas dvestokilometrový článok.
Ale šialený (a keď nevyzerá šialene nevidíte dobre ! :D)
Nový album Paramore je super (vypočujte!).
Kurňa, dala by som do tohto článku asi desať animiek.
Radšej odchádzam, aloha.
Wonnie

How is that you find me attractive?

15. června 2013 v 1:12 | Wonnie |  denný prorok
V tomto bode by bolo najlepšie čo môžem urobiť ísť spať. Ale ja sa nachádzam v tej zvláštnej nálade, ktorá sa takto večer raz za čas rozhodne ukázať. Je to zvláštna nálada a neviem vám ju asi tak dobre opísať ale skúsim to. (jeho ruka na mne, iba si ju tak prevesil cez lavičku a náhodou sa ma dotýkala a ja som už prežívala veveričky skrížené s dinosaurami v žalúdku).


Je to nálada keď počúvam Daughtryho. Také tie gitarovky, mierne rockové alebo feťácke pesničky. Jedno z toho. A cítim sa tak, že áh, mám všekto na saláme, whatever, hovorím/píšem všetko emocionálne (prečítaj emocionálňe). Ale nie je to tak úplne na saláme v tom momente ma ovládajú pocity. Proste ste schopný napísať nejaký náznak toho niekomu kto by o tom vôbec nemal vedieť, že sa vám páči. Alebo máte chuť povedať niekomu novému, že niečo k niekomu cítite. Len chcete počuť nejaký ďalší bezpredmetný názor. Keby dnešná debata pokračovala tak asi nedopadne dobre. Masochistické ja, chce aby pokračovala. Nech si poviem čo teraz cítim. To je taká nálada, ktorej hovorím, že potrebujem objatie a spánok. Respektíve spánok v objatí. Cítim sa emocionálne tak, ako keď vám robia ekg srdca a ono už nebije a ide len tá rovná čiara (Wonnie, ty raz dostaneš medajlu za to ako debilne opisuješ veci okolo seba). A všetky tie emócie by som vedela podať štýlom whatevaaaaa. Akoby to bolo úplne normálne. Na večeru som mala salámu a rožky a len tak mimochodom mám ťa rada. Asi tak nejak. V tej nálade mám proste chuť na vážne debaty.

"Wonnie zaslúžila by si si poriadneho chlapa." "Vieš čo, zájdem do obchodu a kúpim si ho ok?" "Nie, ja ti nejakého nájdem." "Nenájdeš." "Ja by som tiež chcel také dievča ako si ty." "To je irelevantne čo si napísal." "Musím isť spať."

Ešteže napísal, že musí ísť spať. Napísala by som niečo čo by som zajtra ráno ľutovala aj keď teraz by som to ešte stále napísala. Niečo v zmysle, že to je prd platné pretože má ju a aj keby ju nemal no to je proste jedno. Ja to viem. Že by so mnou nebol. A že proste so mnou nikto nebude, lebo .. asi je niečo zle no. Máme sa radi a to je všetko a tak to ostane. A proste ja vám to celé neviem opísať do riti. Keď ja si s ním chcem len ľahnúť v objatí a spať. A nejaké druhé ja mi hovorí, že mi k sebe aj tak nepasujeme. Ty kokos, ja to fakt v istom bode asi zničím. On teraz spí a ja píšem tento schizofrenický článok. Toto je na nervy. A mám zimomriavky. Chcem pohladkanie. Idem spať. A objímem paplón. A plyšáka. A zajtra to bude ok.

Ležali sme vedľa seba v objatí aj keď sme sa asi pätnásť minút nevedeli uložiť, lebo stále niekomu tŕpla ruka, či noha, alebo niekto z nás nevedel dýchať. A ja som cítila jeho úžasnú voňavku.
Versace.
A jeho ruku na mojej koži, po ktorej na druhý deň stekala voda a ja som zo seba zmývala aj voňavku za 40 eur.
Versace.
A tak keď som si nasledujúci večer už ľahla do svojej postele, došla som k jednoduchému záveru. Že nabudúce si zabalím svojho plyšáka a na tajnáša ho navoňavkujem tým zázrakom v krásnom zelenom flakóne.
Versacem predsa.

Ukážka z wordu, deň po tom víkende čo sme sa objímali.
Oficiálne som dostala megaveľký strach z príjmačiek.
Wonnie

And the messy parts in life are the best parts.

10. června 2013 v 11:06 | Wonnie |  denný prorok
Vaše komentáre ma naozaj potešili. Z dvoch dôvodov. Prečítali ste si ten trojkilometrový článok a dali mi dokonca aj super komentáre. Hej som vyrovnaná. Keď som písala ten minulý článok cítila som sa tak šťastne a ľahko. Vyrovnane. Pretože som konečne po dlhej dobe bola spokojná. Vzhľadom k okolnostiam spokojná. Som vyrovnaná s tým v akom bode sa teraz veci nachádzajú. Teoreticky sa cítim celkom fajn od začiatku roka. Ale to už je na iný článok, pretože sa chystám napísať zhrnutie za tento polrok. Že ako šli veci a či som zapracovala na tom čo som chcela. Ty kokos, neviete si ani predstaviť koľko nápadov mám na články. Fú, práve teraz keby moja gebuľa mohla asi vybuchne a lietali by z nej tie farebné papieriky :D (jop, ja mám v hlave farebné papieriky a čo?!).


Takto nejako som vyzerala tento víkend (tvárila som sa aka Adam Levin na tej animke, až na to, že on vyzerá sakramentsky sexy a ja vyzerám ako opica skrížená zo žirafou). Ešte v piatok som mala krízu vyrovnanosti, ale vďakabohu za pár ľudí a písmenok :D, človek sa hneď cíti lepšie keď sa má s kým udrbávať a má ho kto ukľudniť, má sa s kým šúľať na podlahe aj keď len cez ten internetový kábel. Po hodinovej kríze som skončila medzi stromčekmi a bez internetu. Že prečo? Lebo ja nemôžem byť v blízkosti internetu inak sa ani za všetko jedlo sveta nedonútim ísť učiť na tie príjmačky. A tak som sa teda pri učení politológie zrazu zarazila, že keby som začala vidieť u Lukáša nejaké prejavy niečoho, asi zdrhnem, tak že po mne neostane ani mastný fľak (áno toto som si uvedomila pri učení politológie :D, nehľadajte súvislosť). A potom som len ležala na zemi, na hlave som mala zošit a smiala som sa sama sebe (to je u mňa úplne normálne). Akože ja neviem či to je len prirodzený (no tak toto teda už nie je vôbec prirodzené v tvojom veku Wonnie!) strach zo vzťahu, zo straty voľnosti alebo.. Ešte dobre, že ja som taká slepá, že nevidím znaky flirtovania ani keby mi mali vypichnúť oči. Aj keď istá osoba (ktorá tvrdí, že ak tam nič nie je tak ona je trtko, zdravím Silvi :D) tvrdí, že už mi to tie oči vypichuje pomaličky ale isto.

No tak ako okej, kým som bola cez víkend odprataná medzi stromčekmi bez internetového káblu volal mi trikrát. Z ničoho nič mi piatok poslal smsku na dobrú noc. V pondelok ráno ma čakala smska, že dobré ráno. Pred rozhovorom s ňou mi napísal, že sa jej opýta čí s tým ako to je mieni niečo robiť a že keď nie, že si je vedomý toho, že sú okolo neho aj lepšie dievčatá, pre neho (and girl is like whaaaaaaaaaaa?! :D). Okrem toho si myslí (to mi odpovedal na otázku či si myslí, že sa niečo tým rozhovorom zmenilo), že sa nič nezmení a myslí, že sa rozídu (and again whaaaaaaaa?!). Otázka znie, fakt mi už niečo chce vypichnúť tie oči?! :D Len tak mimochodom, ja už fakt ani neviem prečo tá kríza vyrovnanosti došla, lebo teraz som úplne že v pohode. Podľa mňa si kamoška Vyrovnanosť iba potrebovala odskočiť a ja som s toho hneď urobila drámu -.- . Hanbím sa.

Oky fajn, neviem prečo vždy utekám, keď to so mnou takto pôjde ďalej budem mať o rok 21. A keď budem furt sama to už bude na inú slučku :D (a bude to hlavne tvoja chyba už vtedy, Wonnie!). Ako, momentálne sa cítim v pohode, nerobí mi problém byť sama ale keď si spomeniem na môj vek, tak to pôsobí trošku .. echm strašidelne :D. A fakt nechápem čo robím caviky, keď Lukáš je v podstate chalan akého som vždy chcela (takmer, odhliadnuc od toho jeho humoru miestami :D, keď sa správa ako veľké odrastené dieťatko). La la la :D. Ja som fakt ťažký prípad asociálnej psychopatky.

Cítim sa akoby som ležala pri mori, ležím na nafukovačke a cítim podomnou vlny. Alebo keď sa prechádzate vo svojich converskách po strede nejakej veľkej lúky a vonku je také príjemné počasie. Takto nejak by som ja opísala slovo vyrovnanosť. A cestou domov som včera totálne zmokla (že do nitky!), nad hlavou mi trepali blesky (vobec som sa nebála, niee), utekala/tancovala/skákala som po tom daždi, skočila som do najväčšej mláky, nohy sa mi topili v converskách ale usmievala som sa ako debil. Aj kvôli dažďu aj kvôli tomu, že som šla z filmu Rychle a Zbesile 6. O tom bude ešte tiež článok. Hej aj takáto je moja vyrovnanosť. Som blázon.

Môžete robiť čo chcete.
Môže mať priateľku, môžete vedieť že nieste jeho typ a nepotrebuje sa o tom ani presviedčať, proste to viete. Môžete si hovoriť, že ste mu sestra, opora, najlepšia kamoška. Môžete si s tých vašich faktov postaviť stenu, na ktorej bude stáť tabuľka nepreboriteľná. Môže stáť v letáku z návodom, ako máte postupovať aby ste ju bezchybne postavili.
Tu a tam sa aj tak nájde škára.
A cez tie škáry pomaličky ale isto budú prenikať všetky tie pocity. Tak pomaličky, že si to zo dňa na deň nevšimnete. Tak, že ani nebudete vedieť ako, jedno ráno sa zobudíte a uvedomíte si, že vám tie pocity kolujú žilami a nepomôže vám ani keď pôjdete darovať krv.
Už sa toho nezbavíte.
A na reklamáciu bude neskoro.


Na záver ukážka z wordu.
To je tak keď niekto píše namiesto toho aby spal :D.
Aloha ha ha ha.
Wonnie

Let's not think about it.

4. června 2013 v 18:49 | Wonnie |  denný prorok
Tento článok tu musí byť. Nech už blog zanedbávam akokoľvek, tento článok to možno začne všetko napravovať. Bude dllhý ale toto všetko potrebujem napísať aj keď si plno vecí nepamätám do detajlov ale do bodky si pamätám všetko čo som cítila. Yes, toto bude dlhá story ale možno ju napíšem tak, že Vás neprestane v polke baviť prestať čítať. A pustite si túto nádhernú PESNIČKU ! :D

Sami viete, že v mojom živote sa vyskytol Lukáš, že v lete sme po dvoch rokoch písania išli von, že v decembri tam niečo z mojej strany....bliklo. Ale bola som v štádiu, keď som si povedala že veci netreba rozoberať. Rozoberiem, niekde sa zadrhnem a nikdy nedám dokopy a bude to mať nedobré následky. A vtedy v decembri ma zoznámil s kamarátmi, s ktorými mi bolo skvele dobre. S jedným s tých chalanov - Mike, aj s Lukášom sme boli vonku minulý víkend. Oni trochu pili a hovorili veci, že už patrím do ich partie a ja som neverila. Stáli sme vtedy v kuchyni a Mike mi z ničho nič hovorí, chcem ťa objať, že si super čaja. Sedela som medzi nimi a hovorili, že nechápu ako možem byť doteraz sama. Je extremne ťažké sa dostať do partie, kde už sa ľudia poznajú večnosť, bez toho aby ste sa necítili ako votrelec. Je ťažké nemať pochynosti. Ako vedieť, či to myslia vážne a pamätajú si to, keď mali alkohol v krvi?


Lenže tento víkend všetko zmenil. Jeden víkend. Pädesiat hodín. Akoby niekto zrazu zamával čarovnou paličkou a všetko čo som napísala na papier sa stalo realitou. Vtedy v decembri som napísala 'tak sebecky sa potrebujem dostať do jeho života'. Puf. Zrazu som tam bola. To by chcelo urobiť párty s chlebíčkami a farebnými konfetami. Môj mozog ešte stále nepsracoval tú informáciu. Alebo je to len spánkový deficit.

Teraz už viem, že Mike je nie jeho kamarát ale aj môj kamarát. Pretože sme v strede noci prechádzali po strede asfaltovej cesty aby Luky vychodil trošku alkoholu a rozprávali sme sa. Naozaj neviem detajly tejto debaty ale došlo na kamarátstva a mne sa zlomil hlas. A zrazu ma Luky objímal a Mike povedal, že som bola prvá možnosť, ktorú volali keď zistili, že Luky bude mať prázdny dom. Zrazu som bola dôležitá súčasť, bola som niekto kto tam musel byť a nie niekto, kto keď nepríde tak whatever. Tá asfaltová cesta si navždy bude pamätať to čo som tam v tú noc nechala.
Pochybnosti.

A aj keď tam s piatka na sobotu bolo plno ľudí, vedela som, že nikto mi nikdy neukradne to čo mám minimálne s Lukym. Pretože aj keď všetci postupne odišli ja som tam stále bola, posledná. S nimi. A potom aj s ním. V jednej posteli pod jednou dekou. A nech to znie akokoľvek divne, pretože má Ju, nikto nevie ako to bolo. Kto ma pozná vie, že sa nič nestalo. A ja poznám Lukyho a viem, že to je jediný chlapec, ktorého poznám a ktorému by som dôverovala v tom, že svoje dievča nikdy nepodvedie. Lebo viem ako ju miluje, lebo aj keď sme tam ležali a rozprávali sa, viem, že pernamentne myslel na ňu, ako vždy. A práve preto, že viem aká je pre neho dôležitá a on tam pritom ležal so mnou ma presvedčilo, že som aj ja dôležitá. Že ona bude dôležitejšia ale ja som tiež v jeho živote podstatná. Vedel, že to potrebujem.

So všetkých mojich slov to musel vedieť, inak by sa to nebolo stalo. A naozaj, neviete si predstaviť ako veľmi som potrebovala cítiť pri sebe niekoho teplo. V tú noc som sa mu rozplakala, tak ako dávno nikomu. Lebo keď plačem snažím sa to zatlačiť. Ale my sme sa tak rozprávali o Nej, potom o mojej kamoške, potom o rodine a ja som sa kvôli ocovi zlomila ako vždy keď príde na neho reč a ja mám trošku alkoholu v krvi a je večer. Áno, veď viete, že ja som v noci náchylná na takéto veci :D. A tak som mu plakala do trička. Je dosť možné že mu tam ostala špirálová škvrna. On ma pohladkal a povedal, že to je všetko pochopiteľné. Len ma objímal, nechal ma vyplakať a potom niečo povedal. Niečo vtipné. A ja som sa zasmiala a nejak to všetko zrazu prešlo. V tej chvíli. Pretože s toho, že máte chorého otca sa nikdy nevyplačete.

A nerozoberám, nechávam tomu voľný priebeh, ale v tú noc keď sme tak ležali mi prešla hlavou myšlienka, že chcem aby ma pobozkal. Je to môj problém a nemienim sa ním v najbližšej dobe trápiť, pretože nie som v takom štádiu ale doteraz si pamätám aký intenzívny bol. Ten pocit. Tých pocitov si pametám viac. Keď som sedela na gauči a hrešila ho načo jej napísal smsku, že 'prečo si mi už nezavolala?'. Zrazu som si čítala staršie smsky a v očiach som mala slzy. Také horúce, že sa čudujem, že mi nevypálili oči. Neviem prečo, s láskoidných smsiek som cítila lásku a s tých druhých bolesť. Všetko aj za neho. Potom si pamätám aj ten pocit, keď mi na druhú noc keď sme už naozaj išli aj spať a neponocovali sme, pri zaspávaní mi hladkal rameno palcom ruky a ja som mala moju ruku na jeho bruchu (kurňa iba cez tričko :D). Ten pocit, keď si ma tak brutálne zo srandy pritiahol a tuho ma objal. Aj napriek tomu, že viem, že budeme vždy len kamaráti nech sa deje čokoľvek. Či by tu bola Ona alebo nie, viem že my dvaja budeme len kamaráti. Tušák.

"Nikdy by som nepovedal, že takto budem ležať s kamarátkou."

Požieranie praženice o tretej ráno. Pukance všade (a keď hovorím všade myslím všade). Sobota ráno, keď sme tam boli už len ja, Mike, Luky a jeho brat, vedela som, že toto je miesto kde mám byť. Mikove brnkanie na gitaru. Mikov hlas (môžem počúvať celý deň). Fúkanie do bublifuku. Lukášove varenie gulášu. Ranné pitie kakaa. Záchvaty z ničoho pri kakau. Videá. Film a pojedanie zmrzliny. Radler. Druhá noc. Takto strávený celý víkend. V nedeľu večer keď som tam už nebola telefonát, že si s Mikom robia vyprážaný syr.

Ja som vás upozornila, že toto bude ako nevrending story. A to je stále len taká hrubá črta tohto víkendu, ktorý sa bude po mojich príjmačkách a oznamení o prijatí dúfam opakovať. Zamilovala som sa do nich. Teraz už len aby som tak pekne nezdrbala na ústa. Ale aj keby, toto všetko bude stáť za to, nech by to skončilo akokoľvek. V budúcom článku sa tu možno objavia nejaké úryvky, ktoré som v ten večer napísala, lebo som si po polroku konečne stiahla word.

Čauko a aj s kakaukom v ruke sa lúčim.
Wonnie