Červenec 2013

Vo vzťahu nikdy nemôžeš ísť dozadu.

21. července 2013 v 22:28 | Wonnie |  denný prorok
Aloha-ha-ha-ha ľudia. Akože vôbec toho nemám nejak extra veľa nového ale o čo sa chcete staviť že tento článok bude mať nieže tri kilometre ale rovno tritisíc? Well, asi by som mala začať, veď už ma poznáte :D. Hlboký nádych, výdych, pripravte si pukance, pivo a možno aj nejaké tie psychotropné tabletky. Inak píšem na tej starej čiernej rachotine, na ktorej mi visí obrazovka iba na dvoch kábloch (čudujem sa, že to ešte funguje) lebo môj polročný nový notbuk za ten polrok skapal už druhýkrát (hajzel odporný elektronický, nech zburnuje v elektronickom pekle!).

Point. Pamätáte si ten dom čo som mala organizovať a chcela som tam Lukyho lenže mu prišla frajerka? Musela som to teda presunúť a tak sa to teda dialo stredu, štvrtok, piatok. Party timeeeee. Len tak mimochodom chcel prísť len na jednu noc, lenže.. V prvú noc nás tam bolo až 8! Som myslela že zdochnem s tej paniky. Wonnie, poučenie do budúcnosti, nikdy neorganizuj vlastný dom s toľkými ľudmi keď si chorobne posadnutá tým, že musíš vedieť čo všetci práve robia. A keďže sa nevieš namnožiť, nie je to dobrý nápad. Teda ako mne by tam stačili aj moji traja podstatný ľudia (Luky, Červenovláska a Moje Dieťa) ale to by nebola žúrka, to by bol chill. No tak sme tam potom sedeli o desiatej večer už konečne všetci svorne pri ohníku. Bez Lukyho. On totižto išiel po ďalších dvoch kamarátov, ktorých poznám aj ja a zablúdil asi. Tipnite si kedy sa vrátil (chvíľka napätia). Ešte sa na neho aj pýtali pri tom ohníku a ja som len salámisticky odpovedala, neviem kedy príde nech si robí čo chce. Som bola pekne nasratá (fajn, aj sklamaná ale viac nasratá!). On sa teda vrátil o druhej ráno (samozrejme aj s tými kamarátmi). Našiel ma v kuchyni. Ja som totižto bola taká smutná a vytočená, že ja som pri ohníku dokopy strávila možno hodinu. Inak som robila poriadok v dome (a myslela pri tom na Lukyho), umývala riady (a myslela pri tom na to aký je to asshole), robila postele aby mali kde spať (a myslela na to, že ho neznášam), sedela na hojdačke o jednej ráno a pila žbrndu a ako správny masochista som tam sedela aj napriek tomu, že som mrzla ale bola som nasratá a sklamaná a chcela som ho rozniesť v zuboch (a nakoniec som potrestala of course samu seba, po príchode domov som dostala teplotu 38,4), zas som umývala riady a v tom tuptururú sa ukázal. Wonnie nehnevaj sa. Blá blá blá. Objal ma. :D :D To by ste mali vidieť, on ma objal a ja som tam len stála. Podľa mňa by viac emócií dostal aj od stĺpu :D. Ale moje plány mi vychádzali. Bola som hnusná. A zničila som ho jeho vlastnou vetou. Keby si chcel prísť prišiel by si, sám to hovoríš. Ty si asi nechcel. A na všetko som odpovedala je mi to jedno, rob si čo chceš. Odišla som k ostatným kde prišiel aj on a hral na gitare. Dážď od Cmoríka. A ja som pila pivo a jeho kamaráti mi doniesli Finlandiu mango (damned, mňam!), ktorú som pila bez brzdy (taká bola dobrá). Pri jeho spievaní dažďa od Cmoríka som sa zdvihla a odišla, slzy mi vošli do očí. Sedela som v dome medzi dverami a viac ako nasratá som začínala byť smutná. Láska.

Prišiel. Neviem koľko sme tam sedeli ale pamätám si že som hovorila o situácii Môjho Dieťaťa a Červenovlásky. Myslím, že vtedy sme obaja vedeli že hovoríme o sebe. Vtedy :D, včera keď sme boli von sme zistili, že si to pamätá matne :D. Moje Dieťa a Červenovláska sú inak najlepší kamaráti ale raz ju Moje Dieťa pobozkalo a ona potom prekročila tú svoju hranicu a zosypali sa na ňu pocity, kým Moje Dieťa bolo tam kde predtým a ešte povedalo na jej vyznanie, že ju berie ako sestru. Načo to bolo dobré, to vyznanie?! Nemal na mňa vtedy nervy :D. Hovoril naštvane. Vkuse si stál za tým, že ľudia majú hovoriť čo cítia. Tesne tesne som tam na neho nevybehla a čo chceš počuť, že ťa ľúbim, budeš teraz šťastne fungovať ďalej (našťastie som to neurobila)?! A ešte som mu povedala, že sa cítim u každého na druhom, treťom, štvrtom a tak dále mieste a že mi to teraz potvrdil. Vraj nemám trepať. A povedal že ostane druhú noc kvôli tomuto. Ostal. A ostatný tak postupne odchádzali a druhú noc sme tam ostali v tom mojom zložení, Červenovláska, Moje Dieťa, Luky a ja. Chill. Nič svetoborné, nič na zapamätanie, nič prevratné. Pitie piva a tak. You know what? V podstate som aj rada, že sa stalo to čo sa stalo. Tým masochistickým spôsobom mi to nevadí.

Anyway, ešte jedna dôležitá vec (teraz si všetci pomyslíte whaaaa už stačí). Sorry guys, posledný odstavec sľubujem. Čestné skautské :D. V ten deň ako sme došli domov sa s ním rozišla. Cez fb (how nice -.-). To už toľko mohla dočkať kým príde, ale tak všeobecne známe, že fejsbučik dodáva ľuďom gule (ktoré im v realite asi niekto odfikol). Bolí ho to. Veľmi. Dosť. No veď viete si predstaviť. Dva a pol roka. Z jeho strany príliš veľká láska. A ja som len pozerala na to ako mi to písal a bola som tak nejak emocionálne vyprahnutá (i am emotional damned). Necítila som nič. Nebilo mi srdce, necítila som sa šialene. Asi si to neuvedomujem, lebo mám pocit, že to pre mňa stále nič nemení. Okrem toho sa budú musieť stretnúť a ktovie čo sa stane, ako to dopadne. Neverím, že je to definitívne. A tak to nejak neprežívam (čo je straaaašne divné :D, sama sebe sa čudujem, asi niesom v poriadku ale počas tých troch dní som si dvakrát natrepala hlavu do steny tak že som videla hviezdičky a asi mala otras mozgu (i am serious) takže možno to malo predsa následky). A tak teda už len to som chcela že prišiel a sedeli sme u mňa do štvrtej rána (och, aké dobré že mummy nie je doma :D). Rozprávali sa. A potom objímali. Fackala som ho aby nezaspal :D. Neskôr sedel na zemi a tak som si sadla k nemu a objala ho a aj napriek tomu, že sme sa o Nej potom vtedy už vôbec nebavili som ho objala a povedala mu, že to bude fajn. Chcela som to urobiť. Chcela som ho objať, pohladkať po chrbte a povedať, že to prebolí a prejde. A že tu pre neho budem a že urobím pre neho veľa preto, lebo on urobil pre mňa veľa minulý rok, keď som sa ani nechcela vrátiť z dovolenky domov. Povedal, že nevedel že mi tak pomohol. A hladkal ma po chrbte. Dlho. Mala som zimomriavky (nikdy ma ešte tak nehladkal fuck :D). Mne je s ním asdghfl moc dobre :D.

Baj d vej (áno už končím, no!), povedal, že vie čo cítim. Že on to vidí. Akože šokol ma, nečakala som to :D (and girl is like whaaaaaaaa?!). Povedala som mu, že nie je vhodný čas sa o tom baviť. Ustúpil. Mám taký pocit, že toto leto niečo zmení. Toto povedal keď sme sedeli na verande. Zmení. Viem, že skôr či neskôr mu to priamo poviem. Lebo som taká. Nie teraz, najprv sa musí otriasť z rozchodu (ak je definitívny). Ale poviem to ešte behom leta, nebudem to vedieť dusiť. A aj tak to už teoreticky vie. No nič ja idem. Dúfam, že vás s toho článku neporazí a že ste nemuseli zjesť tabletku, čo ste si pripravili na začiatku :D. Ľúbim Vás ak ste si to prečítali celé.


Thank you for your attention.
Wonnie

Keď jeden úžasný večer zmení všetko a nič.

14. července 2013 v 1:30 | Wonnie |  denný prorok
Ach Wonnie, ty malý hlúpy naivný škriatok. Nastúpila som do horskej dráhy nazvanej Láska. Neopätovaná. A to som si ešte predchvíľou naivne myslela, že som tam len jednou nohou a pritom sa už veziem. A že to sakra nie je ten pocit aký by som mala mať z horskej dráhy (lebo ja milujem horské dráhy a kolotoče :D). A tak pekne si prechádzam všetkými štádiami. Priznanie, že som zaľúbená bolo štádium jeden. Potom bol panický útok na moje myšlienky prepletený maximálnym smútkom. Potom nervy v štýle "takto to teda ďalej nejde!". A hneď na to sa vrátil späť dobrý kamarát smútok. Takto to teraz bude. Smútok. Pohoda a späť smútok. Sedenie na okne a čumenie na svetielka mesta (už som spomínala že milujem svoj výhľad? :D).


Bože kde sú tie články, ktoré som začala písať pred mesiacom? Ten mesiac keď bolo všetko tak super a ja som mohla byť najvyrovnanejší človek na celej planéte? A potom sa stalo to poondiate auto. Jedna noc, ktorá zmenila všetko a zároveň nič. Noc, ktorá nikdy nemala skončiť a ja by som pokračovala v tom byť najšťastnejším človekom na svete. Ten pocit keď som s ním bola. Damned, ja by som bola taká šťastná keby som skutočne s ním vo vzťahu. Mne je s ním TAK VEĽMI dobre, do faka! Sranda, koľko vecí sa zmenilo za pol roka. Mám pocit akoby to bolo pred sto rokmi, keď sme sedeli u nás dole v bráne, rozprávali sa pričom každý sedel na inom gauči a objali sme sa na privítanie a rozlúčenie. Žiadne držanie rúk v objatí na zadnom sedadle auta.

Ona. Videla tie smsky čo som mu napísala. A viete čo, keď už toto ich vzťah nikam neposunie alebo niečo sa nestane tak ja už naozaj neviem čo. Ale už nemôžem. V poslednej dobe sa strácam v tom čo mu chodí po hlave, čo cíti. Viem, že je tu Ona tá dôležitejšia ale on každú chvíľu ich vzťah vidí inak a ja už neviem ako to skutočne je. A neviem či to zvládnem. Neviem či zvládnem všetko to písanie si aj keď niečo mi hovorí, že on s tým prestane. Že mu pomaličky dochádza, že niečo cítim a začne sa krotiť. Ja normálne neviem čo je pre mňa horšie. Vyhovuje mi ako sme sa v poslednej dobe zblížili a chcem aby to tak ostalo (kľudne aj šlo k lepšiemu) a zároveň neviem či keď to tak ostane ma to nezabije. A či už teraz to nezačína krívať. A ja vôbec neviem čo mám robiť. A viem, že presne kvôli tomu by bolo najlepšie nechať veci voľne plynúť a nerobiť nič. Ale zároveň neviem či si zvládnem kusať do jazyka aj keby som si ho mala rozkusať. MAla by som to prestať riešiť. Čo tiež nie je jednoduché, asi proste len budem spať, piť, spať, jesť, spať, potom pôjdem na wc a potom pôjdem zas spať. Medzitým občas niekam vypadnem ale nebudem šťastná. Budem len v pohode. Tak nejak žiť/prežívať s vedomím, že sa nemám dobre. Lebo som zas na tej pojebanej horskej dráhe. Nie šťastná. Nie smutná. Potom tu je maximálny salámizmus, ktorý sa ale tiež nikdy dlho nezdrží.

A ja to nezvládnem. Ja to naozaj nezvládnem keď do konca roka budem stále sama. Už teraz sedím na opierke našej orandžovej sedačky a pozerám na mesto. A nechcem vedieť čo bude v zime. Keď v rohu izby bude svietiť stromček, vonku budú padať megavločky a mne bude s toho zle. Bude mi zle zo mňa. S toho že som stále sama. S toho čo kurva robím zle? Táto láska ma už okupuje ale či to je tým šťastným spôsobom tak to nie. Cítim ju všade, v každom jednom orgáne. Hýbe sa to vo mne. Cítim sa tak zle ale neviem to opísať. Cítim sa.. psychicky vyžmýkaná. Som v pohode ale nie som šťastná. Som v pohode ale nie tým zdravým spôsobom. Proste som buď v pohode že necítim nič alebo mi je smutno. Alebo som zúfalo ironická ale to sa stáva strašne málokrát.

Pred druhými sa budem usmievať. A budem mať pár ľudí, medzi ktorými budem akože fajn, ale to budem len v pohode a budem sa hrať. Potom budem pozerať seriály a čítať knihy a snažiť sa tým nadchýňať ale ešte niesom v tom štádiu. A je to vlastne jedno lebo aj toto štádium koniec koncov skončí tým, že cítite to prázdno. Mať niekoho kto vás objíme a proste tu pre vás bude. A vy budete ľúbiť jeho a on bude ľúbiť vás. To chcem tak veľa aby konečne po dvadsiatich rokoch môjho života som konečne zažila ten pocit opätovanej lásky? A vzťah? Myslím, že sa s ním budem musieť porozprávať (aj toto rozhodnutie mením každú chvíľu len tak mimochodom). Možno nie teraz ale skôr či neskôr si myslím, že sa budeme musieť porozprávať, či ostaneme kamarátmi, či prestaneme s objatiami, či čo sa vlastne deje. Lebo viem, že on bude vidieť v akej "pohode" sa nachádzam a bude chvieť vedieť všetko.


Stále si v hlave prehrávam večer z auta.
Naše ruky.
Oky, idem pokračovať v spaní.
Wonnie

Pravda bolela ale bola tam, neskrývane sa prejavovala v každej slze, čo jej stekala po líci. Bolo to jasné - zaľúbila sa.

11. července 2013 v 21:57 | Wonnie |  denný prorok
Viem, že sa s toho pozbieram. Len nesmiem počúvať smutné pesničky :D. Viem, že budem šťastná. Viem aj to, že budú večery keď to na mňa všetko spadne a ja budem smutná s toho, že som sama ale také večery boli aj teraz občas, takže to vlastne nebude nič nové. Viem, že sa s toho vylížem, pretože ostane mojim kamarátom. Myslím, že to bude vec ktorá mi nebude škodiť ale práve naopak. Viem, že budem chodiť von s ľudmi, budem sa usmievať, budem sa baviť. A budem zaľúbená. Ale nebudem to hrotiť a brať tragicky. Nechám túto lásku nech ma celú okupuje. Tak šťastne. Nech je v každej mojej bunke. Lebo to je úžasný pocit. Aj keď neopätovaný, whatever. Ja ľúbim! Ja viem, že nechápete ako sa s toho môžem tešiť, ale po štyroch rokoch keď som tomu už prestávala veriť som sa zase zaľúbila. Tak veľmi. A ja viem, že sa ma to ešte bude pokúšať zabiť ale to teraz nevadí :D.

Hovorí sa, že láska príde vtedy keď ju najmenej čakáte. Strašná pravda, pretože toto som vôbec nečakala.

Viem, že sa nezmením. Že stále budeme tí podivný kamaráti, ktorí sa spolu budú objímať. Večer sa nebudú vedieť rozlúčiť, dobrú noc si zaželajú dvestokrát, narážky budú lietať a ja ich budem odbíjať so smiechom a medzitým mi bude vyskakovať srdce z hrude ale budem sa usmievať. Lebo viem, že s tým nedokážem seknúť (a nechcem). Viem, že sa dokážem zmieriť s takýmto podivným kamarátstvom :D. A neviem prečo sa usmievam, keď to píšem. Asi si len proste pomaličky začínam upratovať. Ešte stále tam niekde trošku je tá bolesť, ale už odchádza (aj s kufrom). Viem kde som urobila chybu. Kvôli jeho slovám, že si nemyslí že sa to zachráni som začala veriť tomu, že sa fakt rozídu. A potom prišla maličkosť a úplne ma potopila pod vodu. Zrazu som sa nevedela nadýchnuť a všetko to vybuchlo. Ale už viem, že ma má rád ale NECHCE sa s ňou rozísť, lebo ona je tá vynimočná. Jeho prvá. Osoba, ktorú stále miluje aj cez tie problémy. A to mi pomôže sa dostať do bodu, keď budem zvládať byť kamarátmi. Musím zas veriť tomu, že s ňou bude vždy. A tak ako som to dokázala v sebe držať vtedy to dokážem aj teraz. Lebo aj keď to možno nie je normálne aký sme k sebe, to nič nemení. To je fakt.

A možno mi chce pomôcť aj niečo vyššie (:D:D) pretože Ona prišla k nemu už včera (Ona totižto nebýva v tomto meste aby ste chápali). To mám brať ako znamenie že prišla skôr (coincidence?! :D a do toho ešte tá telepatia - čítaj ďalej) alebo čo :D? Ale inak ja mu to prajem (teda tá väčšia nesebecká časť mňa) aby bol s ňou, lebo on si zaslúži to čo chce. Možno viac ako ja (sebecké ja práve protestuje). Viem, že tu pre neho stále budem a budem dúfať, že to mi pomôže a že to niečo zmení (aj keď vo vnútri seba budem stále veriť, že s ňou bude furt, chápete čo chcem povedať?). Mne sa fakt celý život dejú divné veci :D. Sedela som na nete a povedala si, že budem hore do 1:15. A potom nejaký pocit, že počkám do 1:18 a keď nie tak pôjdem spať. Ty kokos on prišiel a napísal mi o 1:18! Toto už je čo za telepatiu?! :D Náhody, celý život náhody everywhere :D.


A nepoviem mu teraz čo cítim. Fajn, niečo možno poviem .. Niečo nenápadné aby vedel, že toto správanie ktoré ku mne praktizuje pre mňa znamená niečo úplne iné ako pre neho. Nič viac nič menej, pretože inak by som ho zatlačila do slepej uličky. Musím nájsť zlatú strednú cestu. Povedať niečo, vďaka čomu sa mne uľaví a zároveň niečo, aby on necítil nátlak a nemusel zdupkať.

A viem že to dokážem :). Byť tu pre neho tak ako doteraz bez toho aby ma to bolelo. Viem to. Cítim to.


A vonku je super búrka!
Milujem búrky ľudia! :D Hrmí a blýska!
Asi neviem písať krátke články :D.
Wonnie

Keď dosiahnete kúsok neba, zaručene dostanete aj kúsok pekla. Ako bonus života.

9. července 2013 v 22:07 | Wonnie |  denný prorok
Neviem ako by som začala. Toto je dnes už tretí článok, pretože sa vôbec neviem vyjadriť normálne. Mám chuť sa s niekým len rozprávať, rozprávať, rozprávať a čakať asi kým sa mi to uleží. Asi mi veľmi veľa vecí chodí po hlave a neviem ako ich usporiadať. Cítim sa priam panicky. Ešte pred troma hodinami som vyzerala ako vystrašená mačka v noci na strede cesty. Ktorá len vygúli na vás tie lesklé oči a pozerá okolo seba v panike a potom zrazu odbehne a neostane po nej ani mastný fľak. Išla som spať, musela som. Inak by som sa zbláznila. A ja od vás potrebujem pomôcť. Váš názor. Čo mám podľa vás robiť? Len prosím nie to, aby som sa s ním prestala baviť. To by boli muky, to nemôžte povedať človeku, ktorý nemá veľa priateľov a aj toho jedného z dvoch čo má by mal vylúčiť. Cítim sa ako Jess na tej animke. Úprimne ľudia, neviem čo mám robiť. Som smutná a viem, že ma to tak skoro neprejde aj keď sa budem usmievať na ľudí. Ale chcem aby to prešlo, right now!

image

Prišla možnosť prázdneho domu a ja som sa tešila a začala vymýšľať žúrku. S radosťou, s tým že sú štyria ľudia, ktorí tam musia byť a on je jeden z nich, lenže má prísť Ona. Viedli sme veľmi zvláštnu debatu, pretože som bola sklamaná, že mne nikdy nemôžu výjsť plány. A aj keď som to hrala na pohodu pozná ma už príliš dobre a to sa stáva mojou nevýhodou (a naozaj som sa najprv zúfalo smiala a potom plakala). A viem, že sa na neho nemôžem hnevať ani sa nehnevám, lebo je jeho priateľka a je pochopiteľné, že s ňou chce byť. Po tom všetkom aké to je medzi nimi to potrebuje dvakrát toľko. Ale mňa to bolí. Prvýkrát to bolí, keď hovorím, že si myslím, že s Ňou ostane. Prečo? Lebo začala žiarliť. A pamätám si ako kedysi dávno povedal, že Ona si uvedomí čo stráca a podľa mňa si to uvedomila a začne to zachraňovať. Síce on povedal, že to nebude mať význam, pretože v nej nevidí istotu ale viem, že keď sa čo i len najmenej začne snažiť on sa toho chytí, lebo keby to nemalo význam už s ňou predsa nebude. Tým, čo mne hovorí sa snaží presvedčiť len sám seba. A ja mám pocit, že mi to trhá.. nejaký vnútorný orgán. A myslím to vážne. Bolí to a hýbe sa vo mne niečo, prvýkrát tak naozaj. Lebo ho ľúbim.

♫♪ Zatím mi nikdo nevěří mý vzdušný zámky u dveří, jen ty si na oko smutná. A co mám dělat když sme tři, ty si ta co s láskou nešetří, ty si ta na oko smutná.

Najviac ma to zabíja. To, že som zaľúbená neopätovane. Opäť. Jednosmerný lístok. Zaľúbila som sa druhýkrát v živote takto silno, lebo áno už teraz viem, že toto bude Tá Láska. Nie otázniky, že niečo tam je, nie presviedčanie samej seba, nie rozptýlenie. Láska. Tá čo bude jednu chvíľu nadnášať a druhú kurva bolieť. Možno by som mala niečo urobiť, možno by som sa s ním mala porozprávať ale na druhej strane sa s ním nechcem porozprávať. Lebo mám strach, že keď mu poviem to čo cítim tak to prestane. To čo medzi nami je. Prestane mi hovoriť o svojich problémoch, prestaneme chodiť vonku a začne sa ku mne chovať akoby som bola v porceláne, lebo mu príliš bude záležať na tom aby mi neublížil. A ja sa budem cítiť ešte horšie. Takže si myslím, že mlčať je lepšie. Ale viem, že to mlčanie mi dlho nevydrží. Chcem sa s ním pripiť. Chcem vedieť či sa opäť stane medzi nami niečo čo bude také pekné alebo nie. Pretože tie dotyky vtedy v tom aute, to prepletenie prstov, ktoré mi prišlo strašne emotívne a pre mňa aj dosť intímne gesto ma dostali tam kde som teraz. Kvôli tomu som si postavila sedem metrov vysoký vzdušný zámok a kvôli tomu som dostala nie kilo nádeje ale tri tonové kamióny. A viem, že keď budeme obidvaja mať alkohol v krvnom obehu vtedy mu poviem veci čo cítim. Viem, že vtedy to bude ten vhodný okamih. Viem, že skôr či neskôr aj tak poviem, čo cítim lebo niesom typ človeka čo dokáže v sebe držať pocity, ale podám to tak, aby som neprišla o to všetko čo máme. Viem, že si poviete že alkohol nič nezmení ale viete čo, mne občas alkohol a isté myšlienky potom pomáhajú urobiť istú hrubú čiaru.

A teraz sú dve veci, ktoré sa musia stať aby som mohla urobiť hrubú čiaru. To pripitie a musí Ona prísť a ja musím vedieť čo sa stane. Ak to totižto bude medzi nimi dobre, čo si myslím že bude (pretože má Ona narodeniny) a on bude celý nadšený, že im bolo super, ja sa na neho budem usmievať a budem vedieť, že mám urobiť tú imaginárnu čiernu hrubú čiaru. Mám chuť urobiť ju hneď, vedieť hneď na čom som, ale toľko vydržím. Týždeň kým príde prejde ako voda. Zatiaľ mi napíše, ja mu odpíšem a budem tam pchať smajlíky aj keď som na drvivú väčšinu ľudí hnusná a na nikoho nemám náladu, ale s ním si budem písať, lebo milujem písať si s ním. Len som sa rozhodla skončiť s takými nevinným narážkami. A ešte plánujem skončiť z nádejami a dostať sa do bodu v ktorom som bola než sa stala tá vec "mám ťa radšej ako kamarátku". A budem opäť taká vyrovnaná. So super letom pred sebou :). A budem si písať story kde sme spolu, ktoré budú len story :D.

She was your first love. I want to be next and last.

1. července 2013 v 21:48 | Wonnie |  denný prorok
To čo sa stalo alebo vlastne nestalo medzi mnou a Lukym nič nezmenilo. Neočakávateľné všakže *zúfalé zasmiatie*? Čo by to malo predsa zmeniť? To bolo pár slov a opatrných dotykov *zimomriavky*. A stále láska k jej osobe a držanie sa vzťahu, ktorý podľa môjho už zachránený nebude ale to je len na jeho uvážení. A nejde o to, že by som mu hovorila, že ho má skončiť kvôli mne. To je presne vec, ktorú nechcem, pretože ja by som s ním totižto ani po následnom rozchode v bližšej dobe nič nemala. S tým by sa najprv on musel vyrovnať. A nie nemienim praktizovať klin sa klinom vybíja a byť skúšobný zajac. Ak mu aj hovorím, že by sa mali rozísť je to kvôli nemu. Kvôli tomu, že stoja v jednom bode a ich vzťah sa nikam nevyvíja a navzájom sa brzdia.

A potom prišiel jeden večer. Annie odchádza do Dánska. Študovať. Nech sme mali akýkoľvek všelijaký vzťah, bola súčasťou trištvrtiny môjho života. Bola moja najlepšia kamarátka, moja sestra. Boli hádky, boli úsmevy, boli zážitky. A aj keď sme neboli spolu často a ja som jej prestala tak veľa hovoriť veci čo prežívam, to vedomie, že nie je tu ma robí smutnou. Point. Išli sme do Kavečan, rozlúčka. Bol tam aj Jerry, ktorý sa so mnou nebaví. Bez komentára.

Anyway, alkohol účinkoval. Mám nutkanie mu napísať do smsky oslovenie láska. A keď som s ním občas si musím kusnúť do jazyka. A proste som mu najprv pri blaženej nálade ako som sa hojdala (milujem hojdačky) napísala, že alkohol je vtipná vec. Ha ha :D. A potom som sedela po tme o druhej ráno u Môjho Syna a napísala mu *vyberá mobil s vrecka* *kriví ksicht keď si číta tie smsky džízs* že "alkohol zo mňa dnes bude hovoriť, ignoruj to". A on "tak napíš mi niečo pekné aby som bol šťastný" (v pohode že sa mi asi podaril presný opak :D). Ja na to "to vôbec nie je dobrý nápad" a on že "prosím, povedz mi to". Ta fasa, nabudúce ma dakto ubite lopatou do zeme. Ďakujem. Napísala som mu, že "vtedy čo si hovoril v tom aute, že tiež to tak cítim, len som nič nepovedala lebo si myslím, že to nemá význam a aj teraz si myslím že to nemá význam a vôbec to nie je dobrý nápad". On trošku odveci, že "kašľať na život, všetko nás trápi, ale vieš čo? veľakrát si cez deň na teba spomeniem." (pekne som mu dodrbala náladu :D, som macher). A ja že "mňa nič netrápi, som šťastná že ťa mám aj keby to bolo akokoľvek a som blbá, toto je zbytočné riešiť, len chujoviny chodia po hlave a zajtra to budem ľutovať". A on že "viem jak je to na houby, budeš šťastná a ja ti v tom budem pomáhať, ne len tebe chodia chujoviny po hlave" (taká reakcia, že z nej mám pocit, že v živote so mnou nebude). To by som nebola ja keby som nenapísala, že "to budem ľutovať, pretože to celé nemá význam a pretože ja si vždy nájdem niečo čo nemá význam do frasa". Napísal, "prečo by si to mala lutovať a čo keď to má význam? ale nepýtaj sa aký". To bol koniec smskovovania toto. *bije si hlavu o stôl*

Mala som si obiť hlavu o tú asfaltovú cestu. Ráno som nemala ani chuť vystrčiť hlavu s pod paplóna a chcela som sa zahrabať tri metre pod zem. Potom som si už u mňa doma v posilke zaboxovala. Nabudúce si môžem dať peknú cez papuľu aby som aspoň držala jazyk za zubami. Lebo neviem čomu pomohlo to čo som urobila. Mala som byť ticho, mali sme sa tváriť, že to v aute sa nestalo a ja som nemala nič povedať a byť kamoška a aj keby niečo tušil NEMAL to vedieť. Lenže nie, mne by najprv niekto musel vyrezať jazyk *snaží sa odkusnúť si jazyk*. Toto nemá budúcnosť, to len ja môžem vždy chcieť niekoho s kým nemám šancu byť. A keď ja sa zaľúbim to je sakra masaker. Druhý Džeff. A tým sa prekusať druhýkrát, super do dvadsaťpäťky budem stará panna a potom sa zas zjaví niekto kto ma nebude chcieť. Podľa mňa na mňa nemá ani forever alone :D. Jebem ja takú bublinu, idem sa presťahovať. Alebo môžem predstierať, že som Jess a žiť na dúhe, jazdiť na jednorožcovi a stále spievať. Ale inak ja som šťastná a v pohode len keby som nepresrala 15 smsiek bolo by mi lepšie.

Bože, ja ho fakt ľúbim. Do riti. Do riti. DO RITI! Prvýkrát som si to priznala a to už je fakt iný level teraz. Každý večer keď ležím chcem aby ležal vedľa mňa a chcem ho objať. Dosť intenzívne. Uvažujem, či by som prvýkrát v živote nemala bojovať za seba. Lebo po prvotnej chuti dať nohy na ramená mám prvýkrát pocit, že s ním chcem byť. Ale keď bojovať tak ako? Dal mi nádej a to nemal urobiť. A neviem prečo ju mám keď viem, že je tu Ona a že sa v ich vzťahu nič nezmení. Nie z jeho strany. Aj keď ma má "radšej ako kamošku".

To len ja hľadám riešenie v seriáloch? :D


:D:D:D:D:D:D:D Toto je psychiatria.
Dávam tejto situácii celé leto na to aby sa nejak vyvinula.
Wonnie