Srpen 2013

I love you.

30. srpna 2013 v 19:36 | Wonnie |  denný prorok

Stále neviem čo mám robiť z blogom ale zatiaľ píšem článok. Lebo mám nutkanie písať. Zabalená do deky s vínom naliatom v poháre od coca coly. Cítim sa ako v tých filmoch keď tie zúfalé ženy po nejakom stroskotanom vzťahu sedia pod dekou v gaučovke a depkárčia s pohárom vína. Až na to, že oni ho nemajú v cocacolovom pohári. Až na to, že ja niesom po rozchode (pripitý smiech, chňa to víno je silné :D).

Rozprávali sme sa. Tak náhle a nečakane sme viedli rozhovor o tom, čo medzi nami je. Začalo to piatkom. S kamoškou, ktorá sa ešte na dva týždne vrátila s Dánska sme robili druhú rozlúčkovú párty a napriek tomu, že jeho s ňou takmer nerozoberám lebo my niesme ten typ dievčat, keď prišiel k nám urobila vec, ktorú si strašne vážim. Zavolala ho nabok a v podstate mu povedala, že ma nemá vodiť za nos. Keď mi sobotu povedala svoju verziu toho čo povedal (chápte úseky viet, keďže si všetko nepamätala do detajlov) bolo mi celý deň zle a do wordu som si písala všetko čo by som mu chcela povedať. A o tri dni neskôr som od neho chcela vedieť čo riešili (to isté čo mi povedala ona, lenže zrazu to aj dávalo zmysel) a s toho sme sa dostali k tej vážnej debate. A ja som mu povedala všetko čo som napísala do wordu.

Že sme tento rozhovor neviedli skôr lebo som sa bála, nechcela som prísť o to čo máme a nechcela som si skaziť leto ale možno som ho mala viesť už v začiatkoch. Že tiež viem provokovať a to je moja vina. Že keď som prvýkrát spala u neho bolo to uplne iné objatie lebo som vedela, že má Ju a dá do toho všetko a proste to bolo naozaj čisto kamarátske a že som bola zo všetkým vyrovnaná ale potom v tom aute povedal, že ma má radšej ako kamarátku a všetky tie pocity čo som tak udržiavala bokom sa zrazu dostali do popredia. Že chvíle keď "robíme čo cítime" sú len momenty a že sú pre mňa dokonalé ale keď nemali zmysel tak sa nemali stať. Že keby som mohla vrátim čas a tie slová v aute by nepadli. Niežeby som ľutovala to čo medzi nami je ale ušetrila by som sa toho kde som dnes. Že viem čo to je prvá láska, že to nikdy úplne nevyprchá a stále bude také teplo v srdci keď si na ňu spomenie ale že ak nevie nech mi to nerobí. Ak je tam z väčšej časti nie tak nech mi nedáva nádej, ja nechcem čakať a potom nabiť na hubu lebo povie nič s toho. A že možno by sme proste mali ostať kamarátmi, takými ako sme boli predtým a urobiť to ešte teraz kým sa to dá. To som tak v skratke povedala ja. Že aj keď som vedela, že to všetko čo sa medzi nami dialo sa nemalo diať som nevedela cúvnuť. Čo mi povedal on? Že tiež vedel, že má cúvnuť a tiež to neurobil. Že keby som si teraz niekoho našla tak by žiarlil. Že ma má príliš rád na to aby si len povedal, že skúsim to a uvidíme čo sa stane. Že by zo mňa nemohol urobiť pokusného králika, lebo na to je naše priateľstvo príliš vzácne a sme si obaja najväčšou oporou a že proste prešlo málo času. Že o tú oporou nechce prísť a naozaj mi nechce ublížiť (aj keď povedal 'do riti ja som ti už vlastne ublížil' na čo som povedala, že to nie je jeho vina lebo nie je.. ja som sa zaľúbila keď tu ešte stále bola ona, nesiem si následky). Že vtedy keď to medzi nami ešte len začínalo a bola tu ona, že vo mne našiel niečo čo mu ona nedokázala dať. Že si nedokáže predstaviť, že by sme sa nemohli objať. Že si nevie predstaviť, že by sme sa vrátili do toho kamarátskeho bodu predtým, bez toho aby sme vedľa seba spali v jednej posteli a objali sa. Že sa vždy strašne teší na to keď má byť so mnou. Asi som divná, pretože strašne sa mi páčil ten rozhovor ♥. Zopakovala by som si ho.

A viem, že po tom rozhovore mi spadol kameň zo srdca a veľa vecí to odľahčilo ale ja som stále nevedela čo mám robiť ďalej. A tak som sa rozhodla, že to beriem ako nie. Že nič s toho nebude a ostaneme kamaráti. A potom som šla ku nemu spať, lebo sme to mali dohodnuté už dlho. Boli sme aj s kamošmi, tí šli potom domov a zas sme skončili v objatí. Lebo ja si nemôžem pomôcť. Potrebujem cítiť teplo, ktoré z neho ide. Potrebujem cítiť jeho kožu pod mojimi prstami. Je mi jedno ako to znie (Wonnie prestaň piť, toto nie si ty :D). A chcem aby ste mi dali facku, že som to začala s tým objatím a pohladkaním. Je jasné, že on pokračoval (a dnes v opitom stave napísal, že je rád som prišla, že ma má rád a fest dobre mu bolo a ja že vidno, že má alkohol v krvi :D). Zaslúžim si facku za to, že som to začala a za to, že som tak strašne chcela aby ma pobozkal. Ten dotyk. Zimomriavky. Milujem jeho veľké ruky keď ma tak tuho objíme s rukou dotýkajúc sa mojej kože. Milujem ten pocit, keď len tak ležíme blízko seba a dýchame si na krk, keď všetko je v tme zrazu také jednoduché a nič iné neexistuje, žiadne nervy a trápenia. On je moje afrodiziakum na všetko čo ma ťaží a trápi. A ja mám tak strašne silné nutkanie povedať mu, že ho ľúbim. TAK NAHLAS.

Ako je možné že láska vás dokáže tak strašne položiť? Že máte chuť plakať a kričať ako toho človeka ľúbite. Keď vás zabíja, že necíti to čo vy (bereme to s tej horšej strany, optimizmus evrivér :D). V tom rozhovore to stále nepadlo priamo. Že ho ľúbim. A ja som sa tak dobrovoľne radšej chcela zmieriť s tým, že tam nič nie je a nechať to na kamarátskej úrovni, lenže som krava a nedokážem to. Už teraz viem, že skôr či neskôr na neho s alkoholom v krvi vybafnem čo cítim. Zosypem sa pri stene na riť ako v nejakom filme alebo seriály a so slzami v očiach mu poviem ľúbim ťa. Lebo ho kurva ľúbim a potrebujem to povedať nahlas veľmi aj keď to asi bude chyba. Ľúbim ho. Damned. Keď som bez neho chýba mi. Chcem si s ním stále písať, stále volať a chcem aby mi napísal takú smsku ako jej. Ľúbim ho. A zaľúbený človek si nemôže pomôcť. Robí jednu chybu za druhou aj keď vie že by nemal. Že by nemal praktizovať tie objatia a že by nemal chciet dostať pusu (ktorú nedostal ale chcel).

ZAS MAGEČLÁNOK. HLBOKO SA OSPRAVEDLŇUJEM A ĎAKUJEM ĽUĎOM KTORÝ TO TU STÁLE ČÍTAJÚ A STÁLE SÚ MI OPOROU. ĎAKUJEM ZA TIE KOMENTY K MEGAČLÁNKOM, KDE VIDÍM, ŽE STE SI TO PREČíTALI. STRAŠNE MI POMÁHAJÚ. ♥

You built up world of magic, cause your real life is tragic.

21. srpna 2013 v 20:25 | Wonnie |  denný prorok
Necítim sa tu už dobre a neviem čo s tým urobím. Bol to môj súkromný svet a už ďalej nie je súkromný.
Aj keď kurňa milujem tento blog.
Ale trpím aj PARANOJOU ohľadom ďalších ľudí, čo by tu mohli byť (nehovoriac o tých čo tu už sú).

Chýba mi kamarátka, s ktorou by som išla teraz von a povedala jej o ňom.
Ktorá by mala na 99,9% vecí rovnaký pohľad a bola by skoro úplne ako ja.

Niekedy niečo človek získa a na oplátku niečo stratí.
Ja mám strašný pocit, lebo som niečo/niekoho stratila a strašne mi teraz chýba ale neurobím nič.
Len sa to pridáva na zoznam vecí, ktoré ma trápia.
O ocovi radšej ani nehovorím.

Zas mám pocit, že sme vzdialený (žiadne objatia).
Ale veď ja aj tak nemôžem byť niekto, kto tu bude na objatia keď mu bude smutno.
KURVA!


Dala by som si zmrzlinu.
Palacinky zo zmrzlinou.


Keď sme sa prvýkrát stretli, nemala som ani tušenie, že pre mňa budeš znamenať toľko.

16. srpna 2013 v 17:05 | Wonnie |  denný prorok
V utorok som mala som napísaný článok. Keby ste ho videli boli by ste radi, že som ho nezverejnila, pretože bol sooo depresive na to aby som na to natrafila zakaždým, keď si budem čítať archív tohto blogu.

Neviem načo píšem ale asi zato, že sa necítim na to o tom s niekým hovoriť a že o tom vlastne ani nemám s kým hovoriť a tak nejak nemám kamarátku s ktorou by som do detajlov rozoberala večery, ktoré sme spolu strávili, rozhovory, ktoré sme viedli a tak podobne.

Takže čo bolo v tom článku, zhruba. Po oca prišla pondelok (respektíve už utorok o tretej ráno) sanitka. Veľa depresívnych bullshitov okolo toho, ktoré tu na druhýkrát nenapíšem lebo nechcem. Proste som sedela po tme pod bránou, zadúšala sa plačom a cítila akoby ma všetko opúšťalo a vytvárala sa vo mne jedna veľká diera, cez ktorú prefukovalo. Cítila som sa prázdna. Telo bez orgánov. Prázdna krabica. A aj keď to čo budem riešiť ďalej bude vyzerať tak, akoby ma oco netrápil a riešila som len hovadiny, opak je pravdou. Lebo aj keď riešim Lukyho, o ktorom bude zväčša tento článok a bola o ňom aj polovica v minulom článku, stále ma zožiera oco. Strašne. Ale nechcem tu písať taký depresívny článok. Nechcem sa k nemu potom vždy vracať. V tom predošlom článku som bola trošku smutná aj z Lukyho, lebo jej napísal smsku čo som sa dozvedela z baj d vej rozhovoru, ktorý viedol s Mikom. Trošku ma to sklamalo, že mi to nepovedal sám a priamo, ale to by bolo v pohode, to by ma prešlo, lenže potom tá sanitka. V ten večer sa to tak všetko nabalilo a na mňa sa zvalila tá veľká guľa. Aha a ešte jedna vec. Veta z jeho úst. Neberiem ťa ako odrazový mostík. To je s toho večera.

Som sa teda v ten deň čo som písala ten článok rozhodla, že bodka a budeme kamaráti. Ako tí s filmov či seriálov (ktorí vždy skončia spolu hej dobre ale chápete v tomto prípade ten koniec nie je podstatný, sústredíme sa na jadro). Budeme sa blázniť a robiť šialené veci, budeme si pomáhať, všetko si hovoriť a tak dále ale (!) žiadne objímanie. Ha ha ha, NO. Lenže to by som nebola Wonnie kebyže sme o deň na to neležali vedľa seba, keď prišiel lebo vedel, že nemôžem byť sama inak by som sa užrala myšlienkami na oca. Ležali sme s perami milimeter od seba. A to by sme teda neboli my kebyže ani jeden nič neurobíme, všakže? Ja = strach. On = well, čerstvý rozchod propably. Iba sme tak hodinu ležali. Baj d vej za normálnych okolností by som to sem nevešela ale keďže to nemám s kým rozoberať do detajlov, niekde to musím zavesiť (tak s tým otravuješ ľudí na blogu, dobrá logika Wonnie). Tak som teda urobila v stredu nové rozhodnutie. Sama viem, že tie objatia tam už budú na furt, seknúť s tým nejde. Tak som sa rozhodla že whatever, veci sú jak sú a budú jak budú a stop rozoberania, žiadne tamto a hento a riešenie hovadín, ktoré sú diskutabilné. Budem si tak nejak fungovať, spokojne, vyrovnane a .. šťastne. Zmierená so situáciou, lebo sa mám dobre. Lebo mám to čo som minulý rok tak zúfalo chcela. Niekam chodím a niekam patrím. Medzi ľudí, čo ma majú radi. Našla som osobu (jeho), ktorá tu je pre mňa keď oco ide do nemocnice. To, že som sa do tej osoby zaľúbila je len zádrhel a nemienim sa na ňom zabiť. Teda a to šťastie chápete v rámci mojich možností pri ťažko chorom otcovi. Tam, je to ako horská dráha, aj keď sa tvárite, že sa to nedeje potom to vždy dorazí jak bumerang keď sa niečo stane.

Hell yeaah, neviem písať krátke články. Chcela som napísať tri vety, máte ich tu tristo. Happens to me all the time. A potom prišiel štvrtok, boli sme doma sami z bratom, zavolali sme si pár kamošov (jop, medzi tými mojimi boli aj Mike a Lukáš) a keď bol ten čas, že všetci spali situácia zo stredy sa opakovala. Ale inak. Doteraz vlastne neviem čooo sa dialo :D, lebo som bola v mierne pripitom stave ale zdá sa mi, že som asi dostala prvú pusu :D :D. Asi by som to mala brať trochu waaaa ale myslím, že mne to stále nedochádza. Asi zato, že to nebola pusa ako taká chápete (nechápete, nejdem to rozoberať, idem sa červenať do kúta :D). Taká normálna pusa nebude pusa ale bozk a to bude už trapas. Džízs, ja vás fakt ľutujem ľudia, že toto si musíte čítať (nemôžem za to, že trpím absenciou písmenkových kamarátok a veď vy viete že čítate blog dvadsaťročnej nepobozkanej starej kozy a ak ste nevedeli tak už viete :D). A neviem čo to znamená a radšej to nezačínam ani riešiť. Lebo viem, že to sa opakovať tak skoro nebude a že to nič nezmení na tom, že tu je furt Ona a proste chápete. A proste je dosť možné, že to začnem rozoberať a brať zas s tej horšej strany ale pokúsim sa nerobiť to. Radšej miznem odtiaľto.


Zajtra sa vrhnem na komentáre ku vám, sľubujem.
Idem ďalej fetovať mikinu čo mi tu nechal.
Ten obrázok je úžasny z dvoch dôvodov - TEEN WOLF ♥ a hodí sa sem.
Wonnie

We are all afraid of getting hurt.

11. srpna 2013 v 13:26 | Wonnie |  denný prorok
Tento článok som pôvodne chcela písať o piatej ráno ale moje zaspaté štípajúce oči protestovali a tak vyhral spánok. Ale práve teraz som prerušila spánkovú činnosť (do ktorej sa plánujem po dopísaní článku opäť pustiť) takže píšem. Ani neviem čo vlastne. S odstupom pár hodín spánku som si uvedomila, že všetko čo by som napísala je strašná blbosť. A aj tak som tu a just píšem tento článok (ani vlastne neviem načo).

Mám problém. Jeden veľmi veľký problém (sama so sebou, áno :D) v tom, že neverím, že by ma niekto niekedy v živote vôbec mohol ľúbiť. A určite nepomohlo, že moja suseda, ktorá je o dva roky staršia, mala včera svadbu. Chápete, ono to má dvadsaťdva a stojí to v krásnych (okej, až také krásne neboli :D) bielych šatách vonku pred bránou a ide sa vydávať. Ja keď budem mať dvadsaťdva, budem stále stáť na okne bytu mojich rodičov, pravdepodobne stále sama, nepobozkaná a stará zatrpknutá panna, ktorá bude stále nezmierená z budúcim životom s mačkami, psami, papagájmi a kaktusmi (a keď zomriem zvieratká pojedia kaktusy a tie kaktusy ich dopichajú takže zomrú aj oni :D).

Pokračujeme (v telenovele s názvom upremýšľaná Wonnie). S piatka na sobotu som bola na opekačke na ktorej boli ľudia s ktorými sa Luky nemusel ale aj tak prišiel. Sedeli sme na zadnom sedadle auta a dal mi pusu na plece a na krk (what just happening?!) a jeho ruky boli zas na mojom chrbte ale tak inak (mala som pocit, že cítim chcenie). Uvažujem či to bolo tým alkoholom v jeho krvi (ale veď nebolo ho veľa) alebo mojou rukou na jeho krku (Wonnie dráždi :D). A keď sme stáli opretý o auto kamoška mala pocit, že už sa schyľuje k tomu aby niečo urobil (inak k ničomu by nedošlo to viem, ale tak zvláštne povedal, že á sme tu sami :D). Potom zas vyšlo na oblohu to dementné slnko (prečo niektoré noci nemôžu byť nekonečné?) aj keď už vychádza aspoň trošililinka neskôr (zistila som, že mám rada zimné dlhé tmavé noci a nie, na mňa to proste nevplýva depkársky). Na druhý deň som sa dostavila na birthday party (bolo to chill posedenie) kde sme skoro vôbec neboli spolu ale ono to je vlastne normálne, lebo veď veľa ľudí a bavili sa ale mňa to škrelo, že ho nemám pre seba :D. Ale je to pochopiteľné a ja riešim hovadiny (again! what a surprise). Ako keď Violončelista hral na klavíri istú melódiu a všetci sme len ticho počúvali a ja som rozmýšľala, že ma nikdy nebude ľúbiť (nebude a nemôže a proste chlapec ako on mňa?!). Ja niesom dievča pre neho. A aj keď tam niekedy niečo cítim, myslím že si to domýšľam v mojej hlave lebo tak strašne chcem.

Stala som sa príliš závislá na našich častých stretnutiach. Na dotykoch. A ja sprostá (som si kvôli tebe oholila nohy a tri ďalšie veci :D la la la) som si vedomá toho, že nemôžem každý jeden deň alebo zakaždým keď sme niekde skončiť v jeho objatí. Aj tak sa musím naučiť ovládať, lebo Wonnie sa musí hrať na nedostupnú (haha už ste videli zaľúbeného človeka hrať sa na nedostupného? NONSENS). Ale v skutočnosti vie aká som v týchto veciach a že toto čo mám s ním pre mňa niečo znamená a že to nie je len tak. Viem aký je on a myslím si, že by mi nikdy neurobil to, že by sa so mnou hral ale čo keď si nie je vedomý (to si nemyslím) alebo chce vybudovať v sebe cit, ktorý tam ale nikdy nebude? A viem že to rozoberám zbytočne. Že si to týmito myšlienkami ešte nakoniec privolám (krava). Že by som to len mala nechať ísť a uvidíme ako sa veci vyvinú ale bojím sa toho ako sa vyvinú a toho, že ani on ma nebude ľúbiť. A už ma nebaví len snívať. A keď sme sa minule bavili o snívaní a o tom, že už by som brala niektoré veci keby boli aj reálne (ako vždy vtipne bola ladená tá debata :D) tak mi večer zapípala smska. "Myslím na to po čom tak túžiš, potrebuješ pusinku." Ležala som v posteli a ten pocit, ktorý mnou vtedy prešiel som nezažila štyri roky (Džeff). Pre niekoho to možno nie sú také spešl slová ale mňa šokli. V žalúdku som nemala motýle ale celú zoologickú (aj zo zvieratkami s doby ľadovej), srdce už dávno vypovedalo službu a ja som sa vtedy definitívne utvrdila v tom ako veľmi som sa zaľúbila. A mala som sto chutí mu napísať ľúbim ťa (ešte dobre, že som odpísala až po predýchaní). Mňa tak strašne ovládol ten pocit. Aj by som to k niečomu prirovnala ale to sa nedá. To šťastie bolo v každej jednej mojej bunke a ja som mala chuť skákať, lietať, vzduch bol ľahký a voňavý.

A hej potrebuje čas blá blá, vieme, ale to s tým nemá tentokrát nič spoločné (aj keď ahoj milá trpezlivosť, pozdravujem ťa), lebo aj tak je tu ten pocit, strach, že prejde čas ale pre mňa to nezmení nič, pretože ja budem stále len najlepšia kamoška. Fúha, toto je pekne nepekný (:D) článok. Preto idem ďalej spať a vy to neberte tak nejak veľmi vážne :D. Ďakujem. Len som zmätok, lebo on je raz ňu ňu a raz taký akoby sa vôbec nič nedialo medzi nami a ja tomu nerozumiem.

Ale viete čo je sranda (:D :D)? Viem, že keď sa na túto dobu budem pozerať spätne vôbec sa mi nebude zdať zlá ale presne naopak. Lebo som nežila naprázdno ale pre niečo. Mala som v živote niečo čím som sa zaoberala. A úplne súhlasím s Jess (new girl), že life is messy, but the messy parts are the best (život je zamiešaný, ale tie zmätené/zamiešané časy sú tie najlepšie - preklad že poď ma zboku :D).


Citát na záver :D.
Nemôžeš uponáhľať niečo čo chceš aby trvalo večne.
Radšej letím.
Jesť a spať.
Wonnie

She fell in love for best friend, when he’s around, she feels nothing but joy.

6. srpna 2013 v 1:01 | Wonnie |  denný prorok
Viete, ja som vlastne ani nechcela napísať tento článok ale zas mám chuť písať o ňom (veď vy veľmi dobre viete o kom :D) a mám pocit, že tu nie je nikto kto by o ňom chcel ešte počúvať a tak som tu a píšem článok. Lebo mám na fejsbučiku novú profilovku na ktorú napísal 'nenormálna fotka normálne.. som sa zaľúbil'. A ja viem, že to nič neznamená ale čumím na tú vetu a čítam si to dookola. Sranda je v tom, že mňa už sa to nijak nedotýka, lebo ja už viac zaľúbená byť nemôžem :D.

Nechaj ma povedať ti príbeh, o dievčati a chlapcovi,
on sa zaľúbil do najlepšej kamošky, keď je naokolo necíti nič len radosť.

Mala som rozpísaný jeden článok, ktorý obsahoval veľké množstvo slovného spojenia veľmi podivné. Bolo tam zhruba zhrnuté ako som sa cítila šťastne pre mesiacom a pol, ako som si myslela že na mňa prišiel neriešiteľný smútok a že teraz som celkom šťastná. Asi nie tak ako vtedy ale šťastná. A potom som tam ešte písala o tom, aké boli predošlé tri dni, keď som vlastne tri noci za sebou nespala doma a potom o dva dni na to prišla o druhej ráno. Vozila som sa autom s ním a nevedeli sme sa rozlúčiť. Lebo je to sakra ťažké. A odkedy mám auto tak keď niekam idem mamka je už celkom zmierená s tým, že prídem o druhej. Ona je síce taký strachoput, že dovtedy poriadne nezaspí ale vie, že to je leto. A je to prvýkrát čo som dostala takú voľnosť (moja mama je v týchto veciach dosť prísna, nechceli by ste ju naštvať :D).

Ale ona už bola zlomená a to ju urobilo slepou,
neverila, že s ňou niekto bude jednať správne.

A vlastne tie večery boli super, všetky som ich strávila s Lukym a odvtedy sme minimálne každý druhý deň spolu. Niekedy sami, niekedy s inými ľuďmi. A je nám fajn. Minule spal dokonca u nás doma (moja mama by podľa mňa od radosti skákala minimálne tak vysoko že by hlavou prerazila strop kebyže sa s ním dám dokopy :D). A občas som tak strašne zmätená keby som mala rozoberať náš vzťah a to čo rieši vo svojej hlave ale celkom šťastne sa mi darí to neriešiť (až na občasné výpadky :D). Niekedy mám proste nutkanie o tom hovoriť. Že či keď so mnou mlčí a prechádza mi rukou po chrbte myslí na ňu. A viem, že potrebuje čas, moje racionálne uvažovanie tomu všetkému rozumie, lenže srdce trošku odmieta spolupracovať a chce všetko hneď a rýchlo. A ja neverím. Ja som v tomto tak strašne veľký negativista, že ja neverím, že by sme mohli byť spolu. A keď som si pred pár dňami prečítala článok u Lexi len som tu večer sedela a pozerala do blba. Rozmýšľajúc, že máme rovnaký vzťah. Že sedávame v aute a kecáme do tretej rána, že spolu pozeráme filmy, robíme hovadiny na detskom ihrisku, ja ho fackám čo mi niekedy vracia, ležíme vedľa seba ale čo keď to berie ako kamarátstvo? Ako objatie, ktoré potrebuje po rozchode? A zas veľmi rozmýšľam vidíte? Bojujú vo mne dve stránky, pričom jedna hovorí, že to je všetko len odrazový mostík a druhá, ktorá hovorí veď sa máte radi to chce len čas. A viem, ja to veľmi dobre viem, že jediné čo potrebuje je čas aby sa s toho všetkého pozbieral a že ešte prešlo naozaj veľmi málo času. Ale ja chcem aby zabudol hneď pritom to hovorí tá čo sa s neexistujúceho vzťahu zbierala dva roky (Wonnie ty vieš byť taká vtipná :D, hodinky z vodotryskom nechceš?).

Ale vedela si, že ťa ľúbim alebo si si toho nebola vedomá?
Si úsmev na mojej tvári a ja nejdem nikam.

Ale ja nerozmýšľam. Teda respektíve snažím sa nerozmýšľať. Väčšinou beriem všetko tak ľahko a vlastne si to leto celkom užívam. To šoférkovanie, tešenky na september/október a školu, večerné príjemné počasie (až na tie hovedá komárske), ponocovanie. Baví ma to, baví ma to byť s ním alebo s inými (najviac Červenovláska a Moje Dieťa). A viem, že najlepšie riešenie je nechať to plynúť. Lenže sa bojím, že skončí leto, skončí ľahkosť a niečo poseriem (džizs Wonnie toto nerieš! .. neriešim, iba ma to občas napadne). Ten čas s nimi (s ním) ma napĺňa. A až príliš som si zvykla, že sme spolu tak často. Ja som fakt veľmi zvedavá na to čo bude po lete :D. Tak nejak zvláštne (asi masochisticky) sa na to teším :D.

Môžem ti povedať, že si vystrašená čo by sa mohlo stať,
pretože máme tak úžasne priateľstvo, ktoré nechceš stratiť, no ja ho nechcem stratiť tiež.

Baj d vej sníval sa mi s ním sen (chaotický jak fras ale nevadí :D). Nejak sme tam boli všetci vonku a zrazu sme sa my dvaja dali dokopy a on povedal, že až teraz lebo si nebol istý čo cítim (aleby si myslel, že nič necítim) alebo niečo v tom zmysle. Proste viem, že mal strašnú radosť v očiach, že cítim k nemu lásku, lebo to asi nečakal.


Text je s pesničky Justin Bieber - Fall (acoustic!).
Tak len to som chcela.
Dobrú noc.
A nech sa vám snívajú pekné sny ;D.
Wonnie