Listopad 2013

I am lost.

23. listopadu 2013 v 19:26 | Wonnie |  denný prorok
Viete prečo píšem článok? Teda asi viete. Lebo sa zas potrebujem posťažovať. Možno mali všetci pravdu, že som čakala ako piča na to čo sa nakoniec aj tak nestalo a áno tu to máme mali ste pravdu. Aj keď.. niekam sme išli (možno nikam). Pobozkal ma. Hej jasné, urobil pičovinu vďaka ktorej je teraz stokrát ťažšie sa vyhrabať.

Teoreticky mi povedal, že nebudeme spolu. "Celý čas to hovorím, chcel som to urobiť, chcel som ťa pobozkať, mám ťa radšej ako kamarátku, niečo k tebe cítim ale áno, nie je to dosť, niesom zaľúbený." A ja by som teda ako normálny človek, ktorý povedal, že sa nebudeme stretávať, stáť si za tým. Ale zaľúbený ľudia ešte normálny asi neboli všakže?

Pýtam sa sama seba, čo keď tým, že sa s ním prestanem baviť nechávam ísť svoju šancu? Hovorím si, že ho teraz nechám ísť, že sa prestaneme baviť a keď bude v pohode a nechá odísť cit k svojej bývalej zas sa zaľúbi. A teraz ja ho nechám ísť, on nechá ísť aj ten minicit ku mne lebo sa nebudeme stýkať a zaľúbi sa inde. A možno keby sme sa ďalej bavili tak by ten cit ku mne prerástol. Áno, je tu možnosť, že sa zaľúbi do niekoho iného ale rovnako je tu aj šanca, že by prerástol cit ku mne a bojím sa, že toto nechávam ísť preč, svoju šancu. Lebo viem, že ešte nenechal ísť ju. Že najprv toto sa musí stať.

Prečo má kurva každá možnosť dve strany? A tých možností je viac. A ja teraz stojím a vidím minimálne tri cesty a ešte aj tie sa delia na cestičky? Kadiaľ mám ísť?

Chcela by som aby si nejaká osoba prečítala všetky naše debaty za posledné tri mesiace a skúsila sa na to pozrieť mojimi očami. Mám pocit, že ma nikto nechápe. Viem, že sa niektorý chytíte za hlavu a je mi to jedno.

Možno to všetci chápu a len ja som tá piča čo sa nevie vyrovnať s prostým nie a stále tu naivne sedí a verí, že by sme mohli byť spolu. Krava, ktorá chce kamarátstvo ako predtým, lebo pri tom všetkom keď spomína a číta tie staré správy sa usmieva a smeje ešte aj teraz. Všetci mi odkývali, že najlepšie riešenie je sa s ním nebaviť. A keď prežívam tieto svoje výkyvy a rozmýšľam, že to bez neho dlho nevydržím aj keď som chcela mi hovoria, že by som mala vydržať. Že by som s ním nemala byť kamoška. A ja tu sedím a dorážajú na mňa tie názory. Ale nikto z nich nechápe, že jeho kamarátstvo,..pfú, to bola jediná osoba, ktorá ma tu úplne chápala vo všetkom, že tu takého kamaráta nemám ani som nikdy nemala, že mi nikto nedal nikdy to čo on po tej kamarátskej stránke. A hej, možno by som od toho čakala niečo, možno by som do toho kamarátstva zas nešla vyrovnaná ale ja bez toho nemôžem a nechcem fungovať. Nikto nechápe, že ja to CHCEM ZVLADNUŤ VRÁTIŤ späť.

V jednom momente si poviem "Monika, spamätaj sa, neľúbi ťa" a zvykne to na mňa doraziť ako prívalová vlna každé ráno, lebo najprv vstanem, 5 sekúnd mám pocit že je všetko ok a zrazu si uvedomím, že nie je. V druhom momente si hovorim "ale možno by časom mohol byť s tebou, nevyvrátil tú možnosť" ale ani ju nepotvrdil viem. Hej, sama so sebou sa rozprávam. Cítim sa stratená, pretože to rozhodnutie nebaviť sa necítim ako správne, ale čo je teraz správne?

Viem, že v závere aj tak urobím podľa seba. Chcem sa mu ozvať až na vianoce, musím vydržať aspoň mesiac, uvidíme či sa tým u mňa niečo zmení ale aj keby niečo, chcem to zvládnuť, byť s ním kamoška, aj keď budem čakať viac a nebudem vyrovnaná.. A ešte chcem na tomto blogu strašne poďakovať trom ľuďom ktorý ma vždy podržali a to Dollie, Lexi a Sauline :).