We do NOT meet people by accident.

2. září 2014 v 17:26 | Wonnie
Prešiel rok.
Rok odvtedy čo som vnútorne skutočne prestala vidieť v tomto blogu moju tajnú skrýšu. Bublinku. Úkryt pred skutočným svetom. Moje tiché úteky. Môj malý súkromný svet. Lebo toto všetko pre mňa tento blog bol. Žil tu celý rok 2012 a v podstate aj celý rok 2013 aj napriek tomu, že od augusta žil už len tak nejak zo zotrvačnosti. Lebo som ho zbožňovala. A nechcela nechať ísť. A predsa som vedela, že sa to blíži.
Že ho opúšťam. Vnútorne.

Nikdy som to ale úplne neuzavrela. Nikdy som tento blog patrične neukončila. Nerozlúčila sa s ním. Je to niečo čo potrebujem a chcem urobiť. A niečo čo si tento blog zaslúži.
A bude to dlhý článok.
Takže si pripravte ovocnú misu/čipsy, čokoládu a veľký pohár ľadového čaju.

Rok 2012.
Tento blog si v tomto roku so mnou prešiel všetky výkyvy nálad spojené s pocitmi samoty. Tu som utekala pred samotou a mínusovým spoločenským životom, ktorý mi po ukončení strednej (a úspešnom zmaturovaní čo je asi ôsmy div sveta) začal. Však to bol nejaký ten klimatický šok tráviť zrazu celé dni doma dlhšie ako dva mesiace. Aj napriek tomu, že som každý pracovný deň trávila v kolektíve kde by som polovici ľudí (minimálne) najradšej vykrútila krk. Ale aspoň som mala systém, pravidelný kontakt s ľudmi a pár úsmevných chvíľ (čuduj sa svete, aj také chvíle sa našli).
Leto bolo utrpením. Z nejakého mne neznámeho dôvodu som si ho neužila a len som viac a viac upadala do pocitov osamelosti a aj napriek istým akciám kde som aj bola obklopená ľudmi, som sa cítila sama.

Vtedy niekedy priešlo prvé stretnutie s Lukym.
Nebrala som ho výnimočne a o tom svedčí aj to, že som ho na blogu nemala zaznamenané. Písavali sme si (či jak to vyskloňovať :D) často. Dva roky, než sme sa stretli reálne. Až na jednu polročnú prestávku. A dlhé správy. Bol to človek, ktorý bol v mojom živote vyhradený v priečinku písmenkový priateľ. Taká osoba, ktorú ste celkom radi, že máte ale radšej nech ostane vo virtuálnom priestore. Vtedy sa s ním rozišla Sardinka (druhýkrát) a ja som mu napísala, že keď bude niečo zle nech brnkne a príde. A on na druhý deň brnkol a prišiel.
Dva dni predtým než som šla na dovolenku.
Z ktorej som sa nechcela vrátiť.
Áno až tak na prd som sa v ten rok cítila. Nemala som pocit, že by bolo niečo/niekto čo by ma ťahalo späť. A aj napriek tomu, že to stretnutie a aj to ďalšie po dovolenke nebolo výnimočné ani dôležité, smsky ktoré mi napísal keď som šla domov mi vtedy pomohli viac ako čokoľvek iné.
A tak sme sa nasledujúci polrok videli možno ešte raz (lebo ja som si našla aj robotu, tratadá a október, november a december som strávila ako vyčerpaný pracujúci človek, ktorý bol rád že môže sedieť doma so šálkou čaju a mať pokoj). A potom prišlo pamätné stretnutie v decembri, ktoré bolo asi prvé veľké zaznamenané stretnutie. Lebo som niekde medzi cukrárňou a bagetérkou zaiskrila a odvtedy vo mne niečo kvitlo. Ale len tak nevinne. To už totižto boli so Sardinkou opäť spolu a on zas svietil ako stowattová žiarovka od šťastia.
A mne to neubližovalo ani nasledujúcich pár mesiacov.

Na Silvestra mi dokonca volal.
Ale to nie je to prečo spomínam Silvester. Po tom ťažkom roku mojich výkyvov a zlých pocitov som sa rozhodla, že so sebou musím niečo robiť. Posledné mesiace roka som na tom síce vďaka robote nebola zle. Možno pomohla aj jeho prítomnosť v mojom živote, aj keď v tých časoch bola naozaj veľmi obmedzená, čiže takmer žiadna ale stačilo vedomie, že bol. A proste som vedela, že niečo musím zmeniť.
Nový rok pre mňa naozaj znamenal niečo nové.
Nechcela som čakať od ľudí a od života už naozaj nič aby som nebola sklamaná tak ako minulý rok. Hľadala som v sebe spokojnosť a optimizmus. Našla som v sebe silu. Byť šťastná aj sama so sebou, s tým čo mám a netopiť sa v blbých náladach ako masochista. Fungovala som v takom pohodlí. A ostávala som spokojná a nezranená.
To síce bola výhoda.
Ale taktiež to bola strašná nuda. Tá nuda sa síce dá chvíľu zvládať. Nechať sa unášať prúdom a byť nezraniteľná. Lenže je ľahké byť nezraniteľná, keď nedostávam žiadne podnety. Bránim sa utrpeniu, fajn. Ale bránim sa aj všetkému dobrému čo by mohlo prísť.
Hej viem, nevynašla som atómovú fyziku, to sú veci, čo každý vie.
A tú nudu prišiel rozvíriť on.

A ja som mu behom roka 2013 dovolila zo mňa urobiť opäť niekoho zraniteľného.
Pomaličky.
Jeho narodeninová oslava v marci bolo len druhé stretnutie v novom roku. Tam som prvýkrát stretla Sardinku a bola mi sympatická. Aj keď som si povedala, že ak mu ešte raz ublíži vyškriabem jej oči. Ublížila mu a stále má oči. Nemám tú dušu urobiť jej niečo zlé. Možno bumerangový efekt naozaj existuje a jej sa niečo vracia. Niesom ani škodoradostná, ani jej to neprajem ale práve teraz sa topí v rozhodnutiach, ktoré urobila a trpí aj bez pričinenia cudzích. Žije život, ktorý si vybrala a zistila, že toto nechce.
Ale toto nie je článok o nej.
V apríli som urobila vodičák a cítila som sa ako dosť šťastný človek. Všetko mi celkom vychádzalo a cítila som vnútorný pokoj. Učila som sa na príjmačky a po troch pracovných mesiacoch som oddychovala a bavilo ma to.
Seriály. Knižky. A slintanie nad závislosťami.
A potom to prišlo. Ich ďalšia kríza a máj.
Začali sme sa častejšie stretávať a moje narodeniny sme oslávili s ešte jedným jeho kamarátom. Vtedy som sa začala cítiť ako najšťastnejší človek na svete a pred sebou som mala presne také isté tri mesiace. Stále som sa vozila na aute, urobila som príjmačky na vysokú školu, pocítila som v ňom veľkú oporu a vtedy v noci na tom chodníku medzi domami sa naše kamarátstvo prehuplo v obojstranné najlepšie kamarátstvo.
Stal sa z neho človek, s ktorým som sedávala v noci v aute. A že bolo tých nocí.
A človek, ktorému som mohla napísať od otca z nemocnice aby som sa cítila lepšie.
To všetko si už tento blog presne pamätá a ja mám občas pocit akoby to bolo včera.
Človek, ktorému som sa snažila veľmi pomôcť aby sa preniesol cez ten rozchod, ktorý tak ťažko znášal presne v strede leta a ja som ho prvýkrát videla plakať a tiež som mala slzy v očiach keď o tom hovoril. Boli sme si strašne veľkou oporou. A niekde tam v tom momente sme sa začali motať.
Najprv len objímaním. Potom hladkaním. A napokon pusou.
Piatok trinásteho (septembra).
Vtedy sa začalo všetko pekné búrať. Preto, lebo na tú pusu bolo veľmi skoro.
Ale jednu pravdu mal, aj tak by sa to stalo, možno o pár dní neskôr ale proste stalo, tomu sme nevedeli zabrániť, nás k sebe niečo ťahalo už vtedy aj keď to nebolo vhodné (nie mesiac po rozchode, ktorý ho neskutočne bolel).

A za ten náš rok? Sme sa viezli. Ako na horskej dráhe.
Prišli všetky tie otázniky, výkričníky, timeouty v našom vzťahu. Tie veci, ktoré si tento blog už tak dobre nepamätá, lebo som ho pomaly ale isto opúšťala. Dva týždne, ktoré sme sa nebavili. Okamihy, ktoré boleli ale všetko do konca roka bolo citové. Cítila som, že mu nie je všetko jedno, že sa háda sám so sebou vnútorne, že to nezvláda, že je stratený. Ale cítil to, že mi nechce ublížiť. A to ho asi veľmi zviazovalo. Potreboval sa odpútať od všetkého. Ajodo mňa. S Novým rokom prišli zmeny.
Zrazu sa utrhol z reťaze.
Chcel ublížiť tak ako bolo ublížené jemu. A nechcel ublížiť mne, chcel ublížiť Sardinke. Myslím, že to všetko podvedome. Strašne potreboval niečo urobiť. Niečo zlé. Užívať si. A dnes už sám vie, že to boli chyby. Zbytočné. Nikdy nepochopím úplne presne čo prežíval. Lebo je to chlap (:D) a lebo ja som to nikdy nezažila. Ale myslím, že niečomu z toho trošku rozumiem a na niečo mám svojský pohľad (za ktorým si s troškou svojej tvrdohlavosti stojím aj keď som uznala, že ho úplne pochopiť nemôžem).
Lenže prišiel mesiac keď sme sa nebavili.
A prišla aj Blondýna, ktorá má meno na ktoré som alergická.
A toto je vec, ktorú musím uzavrieť a nechať ísť. Lebo bola ale už nie je. A ja to aj cítim. Vedela som, že niečo pre neho znamenala. Dodnes si niesom úplne istá čo. Ale viem, že v jeho živote zohrala istú úlohu a aj ona ho nakoniec nasmerovala tam kde je dnes. Lebo keď začalo hroziť, že sa mu reálne vzdialim, vzal si od nás oboch odstup a zistil, že kvôli nej ma nechce stratiť. Chyba ktorú robím je, že sa šprtám v chvílach ktoré boli ale až teraz sa začínam skutočne cítiť tak, že to pomaličky odchádza a že sa budem vraciať už len s úsmevom.

Je to naša minulosť. A tú netvoria len dva mesiace, ktorými stratil moju dôveru ale aj mnoho iných vecí. A preto aj keď sa budem vraciať späť a náhodou natrafím v spomienkach na istú Blondýnu, nechcem mať pri tom zlý pocit ale taký normálny. Lebo bolo. Každý z nás sa predsa občas šmykne a keď vnútorne trpíme, robíme veľa vecí. Vecí, ktorými sa len zbytočne zamotávame. A ja sa občas chcem vraciať a usmievať sa. Naše prvé stretnutie. Poslanie žiadoti na fejsbuku. Naše dvojročné písanie. Všetky stretnutia. Úsmevy. Slová. Prechádzky. Rozhovory o jeho vzťahu. A potom všetky tie veci, ktoré boli pretkané aj bolesťou ale napriek tomu ich vnímam ako pekné.
Je to minulosť ktorá bola, je a stále bude našou súčasťou.
Ale nie našou brzdou.

DNES SOM TU.
A píšem tento článok.
O tom čo všetko som si na tomto blogu zažila a o tom, prečo bol tento blog pre mňa výnimočný. Lebo okrem platonických lások (Partička, Kosti, Justin) som si počas písania tohto blogu prechádzala láskou a tá tento blog poznačila.
Bol to ťažký rok. Pre mňa.
Ale utvrdil ma opäť v tom, že keď človek niečo cíti, nech sa len tak nevzdáva. Lebo som veľakrát počula vetu 'vyser sa na neho', ale niekde vnútri vo mne som cítila, že to nemôžem urobiť. Že všetko to čo medzi nami bolo, nemohlo byť len tak.
A taktiež mi ten rok ukázal, že by som mala popracovať na tej trpezlivosti :D.
Rok, ktorý sme zaklincovali tým, že sme sa dali dokopy.
Ale to už je na inokedy .. :)

A tak to uzatváram.
Tu a teraz.
Je to len symbolické gesto, ale aj také veci niekedy človeka očistia.


"What do you think happens now?"
"Everything that happens next."

Always WONNIE
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dollie | E-mail | Web | 4. září 2014 v 21:52 | Reagovat

och, dočítala som do konca a nemám slov :)  som smutná že končíš, tvoj blog som vždy rada čítala patril medzi moje najobľúbenejšie ale chápem že to nejako potrebuješ ukončiť a predsa len prišlo ti teraz pekné obdobie tak si ho musíš užívať  ... nebola som síce tá čo ti radila aby si sa naňho vysrala ale bola som jedna z tých ktoré už nevedeli čo si myslieť ale ty si to zvládla nasledovala si srdca, tak buď šťastná a pokiaľ sa rozhodneš založiť nový blog určite sa ozvi maj saa :)

2 Sauline | Web | 8. září 2014 v 20:15 | Reagovat

WONNIE! I´m gonna cry. Toto bol tak krásny článok, že strácam slová a najradšej by som svoje pocity teraz vylievala v emojíkoch. :D Ale tí sú len na fb a toto je blog. Tvoj blog, ktorý pre teba veľa znamenal a tak megalománsky si to celé zhrnula v jednom článku. :) Wauuu. Wonn, more, čo robíš, veď ja nemám slová, akože do takýchto úzkych ma dostať. Vole. :D Damn. Okay. Lets start it.

Kokos, keď si to tak celé zrepeatnem tak normálne ani neviem kedy som sa prvýkrát dostala na tento blog, ale viem, že to bolo straaašne dávno. A mám pocit, že celú tú vec s Lukym som tu už bola. Ale nie som si istá. Minimálne vtedy, keď to už bolo vážnejšie určite. Dokonca si pamätám časy, keď si ho volala Kučeravý, však? :D

Ja fakt neviem čo k tomu všetkému napísať, lebo si to tak fantasticky zhrnula, že si mi až vietor z plachiet zobrala. Ou. Každopádne, vidno, že už to celé berieš s nadhľadom a akoby si vytriezvela z toho všetkého. Presne si totiž pamätám tvoje články plné hnevu, sklamania, pod ktorými som sa snažili ti dávať povzbudivé komentáre. Teraz je to iné. Si šťastná. Je to všetko za vami. Zavreté v truhlici s nápisom Our Memories. Dobre dosť Sauline, dosť. :D

Len som chcela povedať, že som v istých momentoch už vôbec nedúfala, že vy dvaja sa dáte do kopy a ono sa to stalo. Ty vole, ono sa to stalo. Dosť ste si vytrpeli, ale teraz ste spolu. K-O-N-E-Č-N-E-! Pravdupovediac, každý čitateľ tohto blogu čakal na tento happyend. Vlastne ty kokos. Tento blog je ako kniha. Tvoja vlastná. Až teraz mi to doplo. Wonnie, wau, žeriem to tu.

Už som tomu prišla na koreň. Príbeh, ktorý tento blog niesol sa skončil ako film a preto končíš s ním i ty. Vlastne sa neskončil tak naozajstne, možno sa práve začal, ale keby je to film tak určite teraz pôjdu titulky. Kokos trepem úplne najvác asi, ale ty si to spôsobila more. :D

Som mimo z tohto krásneho článku teraz a chvíľu asi ešte budem.
Vy dvaja sa poriadne ľúbte nech o pár rokov môžem pozerať vaše svadobné fotky, okay? Zaslúžite si to.
A tento blog. Meeeeeee. Dobre. Šak keď príde nostalgia tak staré články tu ešte sú.

Wonnie si najlepšia. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.