denný prorok

Kam si išla????? Grankooo!!!!!!

12. prosince 2013 v 23:04 | Wonnie
Byť zaľúbeným neopätovane je jeden z tých najväčších masakrov na svete a ja som sa dobrovoľne rozhodla ísť po tej ceste. Byť tu a pomáhať mu. Bože akú bolesť v očiach som mu videla keď sme sa stretli. Mňa to normálne asi viac bolelo ako jeho.

Nebavili sme sa dva týždne. Presne po dvoch týždňoch som sa ozvala, lebo som si začala uvedomovať za ten čas, že chcem byť s ním aspoň kamarátka, že spomienky na to naše kamarátstvo ma prinútili stále sa usmiať (ako to v nadpise).

Veľa vecí by som napísala. O tom ako sa mu ozvala Sardinka a je to od nej tá najsebeckejšia vec akú mohla urobiť lebo má vzťah a nevie čo chce. Keď som sa o nej bavili kedysi nikdy som voči nej nebola hnusná alebo zaujatá, dokonca som si myslela že ona je fajn dievča (len nie do vzťahu s ním, no). Ale teraz? Búri sa mi z nej krv za toto čo urobila. Rozišla sa s ním do riti. Dala sa dokopy s druhým. A ešte stále je s tým druhým pričom Lukymu vypisuje nejaké veci. Akoby mu nechcela dovoliť aby sa pohol ďalej. Ako nasrala by ma aj keby sa rozišla s tým čo s ním je a chcela si získať Lukyho ale urobila by nejaké gesto a to by bola moja žiarlivosť hlavne ale toto?! To je iné uznajte a tak ma burcuje, že mám chuť zobrať lopatu alebo jej normálne vraziť vlastnou rukou. Takže zabitých 5 mesiacov. Je zas kde bol, ale keby sa neozvala, tých 5 mesiacov by mu pomohlo keby sa na to pozrel neskôr z dlhodobejšieho hľadiska. Neviem či viete čo myslím.

To, že mi napísala jeho osemročná sestra a ako som s toho mala sánku na zemi. Že keď nebudem ja z Lukym je to pre neho zlé lebo ho Sardinka chce naspäť a ona nechce aby bol szas sklamaný. A tá jej detská logika, že sa mu strašne páčim, lebo sa ho pýtala a myslí si, že to stačí. Bože ako sa nás snaží dať dokopy. Strašne ju zbožňujem.

Mohla by som spomenúť aj to, že sa teraz sama seba pýtam, či bol tak naozaj šťastný keď sme boli spolu alebo či to bolo len chvíľkové šťastie a potom myslel na ňu (aj keď je možné že myslel aj na mňa aj na ňu).

A môžem spomenúť aj to, že za celý tento rok najviac ľutujem to rozhodnutie, že som sa s ním prestala baviť a začala náš vzťah rozoberať. Keby som ho nechala plynúť aj teraz by to bolo medzi nami "ňuňu" a keby sa ona začala ozývať s hovadinami tak by ho to tak nevzalo. Lebo aj to že sme sa nebavili aj to, že sa mu ešte ona ozvala ho dojebalo. Hej a viem, to čo sa stalo už nezmením ale strašne to rozhodnutie a všetko čo sa stalo od 13teho októbra ľutujem. A že by chcel ísť na výšku do Blavy čo bolo nepredstaviteľné, on a opustiť rodinu, ľudí okolo seba? Ale priala by som mu to, možno to potrebuje. Fresh start. A aj keď by mi chýbal ako delo, žiarlila by som keby si niekoho našiel, ale chcem len to aby bol šťastný. Bože, za tie dva týždne sa toho veľa zmenilo aj keď povedal, že jeho pohľad na mňa nie ale veľa sa zmenilo. A s toho čo všetko to zmenilo sa mi chce plakať. CI KOKOS STRAŠNE TO ĽUTUJEM.

Len tak, som chcela písať lebo mi to chýbalo a ... je mi smutno s toho koľko vecí sa zmenilo a čo bude ďalej. Lebo strašne ho ľúbim a neviem či mám bojovať o neho a dovoliť ak sa bude dať aby náš vzťah zas nabral ten "ňuňu" rozmer aj keď to asi nemá význam keďže sa cez Sardinku nepreniesol alebo srať na to a nechať to len pri kamarátstve. Ale ci mariu jak by som sa s ním chcela bozkávať!

I am lost.

23. listopadu 2013 v 19:26 | Wonnie
Viete prečo píšem článok? Teda asi viete. Lebo sa zas potrebujem posťažovať. Možno mali všetci pravdu, že som čakala ako piča na to čo sa nakoniec aj tak nestalo a áno tu to máme mali ste pravdu. Aj keď.. niekam sme išli (možno nikam). Pobozkal ma. Hej jasné, urobil pičovinu vďaka ktorej je teraz stokrát ťažšie sa vyhrabať.

Teoreticky mi povedal, že nebudeme spolu. "Celý čas to hovorím, chcel som to urobiť, chcel som ťa pobozkať, mám ťa radšej ako kamarátku, niečo k tebe cítim ale áno, nie je to dosť, niesom zaľúbený." A ja by som teda ako normálny človek, ktorý povedal, že sa nebudeme stretávať, stáť si za tým. Ale zaľúbený ľudia ešte normálny asi neboli všakže?

Pýtam sa sama seba, čo keď tým, že sa s ním prestanem baviť nechávam ísť svoju šancu? Hovorím si, že ho teraz nechám ísť, že sa prestaneme baviť a keď bude v pohode a nechá odísť cit k svojej bývalej zas sa zaľúbi. A teraz ja ho nechám ísť, on nechá ísť aj ten minicit ku mne lebo sa nebudeme stýkať a zaľúbi sa inde. A možno keby sme sa ďalej bavili tak by ten cit ku mne prerástol. Áno, je tu možnosť, že sa zaľúbi do niekoho iného ale rovnako je tu aj šanca, že by prerástol cit ku mne a bojím sa, že toto nechávam ísť preč, svoju šancu. Lebo viem, že ešte nenechal ísť ju. Že najprv toto sa musí stať.

Prečo má kurva každá možnosť dve strany? A tých možností je viac. A ja teraz stojím a vidím minimálne tri cesty a ešte aj tie sa delia na cestičky? Kadiaľ mám ísť?

Chcela by som aby si nejaká osoba prečítala všetky naše debaty za posledné tri mesiace a skúsila sa na to pozrieť mojimi očami. Mám pocit, že ma nikto nechápe. Viem, že sa niektorý chytíte za hlavu a je mi to jedno.

Možno to všetci chápu a len ja som tá piča čo sa nevie vyrovnať s prostým nie a stále tu naivne sedí a verí, že by sme mohli byť spolu. Krava, ktorá chce kamarátstvo ako predtým, lebo pri tom všetkom keď spomína a číta tie staré správy sa usmieva a smeje ešte aj teraz. Všetci mi odkývali, že najlepšie riešenie je sa s ním nebaviť. A keď prežívam tieto svoje výkyvy a rozmýšľam, že to bez neho dlho nevydržím aj keď som chcela mi hovoria, že by som mala vydržať. Že by som s ním nemala byť kamoška. A ja tu sedím a dorážajú na mňa tie názory. Ale nikto z nich nechápe, že jeho kamarátstvo,..pfú, to bola jediná osoba, ktorá ma tu úplne chápala vo všetkom, že tu takého kamaráta nemám ani som nikdy nemala, že mi nikto nedal nikdy to čo on po tej kamarátskej stránke. A hej, možno by som od toho čakala niečo, možno by som do toho kamarátstva zas nešla vyrovnaná ale ja bez toho nemôžem a nechcem fungovať. Nikto nechápe, že ja to CHCEM ZVLADNUŤ VRÁTIŤ späť.

V jednom momente si poviem "Monika, spamätaj sa, neľúbi ťa" a zvykne to na mňa doraziť ako prívalová vlna každé ráno, lebo najprv vstanem, 5 sekúnd mám pocit že je všetko ok a zrazu si uvedomím, že nie je. V druhom momente si hovorim "ale možno by časom mohol byť s tebou, nevyvrátil tú možnosť" ale ani ju nepotvrdil viem. Hej, sama so sebou sa rozprávam. Cítim sa stratená, pretože to rozhodnutie nebaviť sa necítim ako správne, ale čo je teraz správne?

Viem, že v závere aj tak urobím podľa seba. Chcem sa mu ozvať až na vianoce, musím vydržať aspoň mesiac, uvidíme či sa tým u mňa niečo zmení ale aj keby niečo, chcem to zvládnuť, byť s ním kamoška, aj keď budem čakať viac a nebudem vyrovnaná.. A ešte chcem na tomto blogu strašne poďakovať trom ľuďom ktorý ma vždy podržali a to Dollie, Lexi a Sauline :).

Chýba mi ....

29. října 2013 v 20:30 | Wonnie
Chýba mi aké to bolo ľahké medzi nami a nie divné ako teraz.
Chýba mi august.
Chýba mi september.
Chýba mi cítiť jeho kožu pod mojimi prstami.
Chýba mi ako často sme boli spolu.
Chýba mi ako sme si na seba našli vždy čas.
Chýba mi ako zavolal, že sedí v aute a ide za mnou či som doma.
(20:20 hmm)
Chýbajú mi naše smsky.
Chýba mi jeho prezvonenie keď už nemal kredit.
Chýba mi to počas hnusných dlhých prednášok.
Chýba mi pocit, že ma chce vidieť.
Chýba mi cit.
Chýba mi to ako som mu mohla všetko hovoriť.
Chýba mi ako som mu mohla písať všetky hovadiny čo sa mi stali.
Chýba mi napísať mu že "dnes som cvičilaaa, ľadová sprcha sa na mňa teší".
Chýbajú mi naše objatia.
Chýbajú mi dotyky.
Chýba mi zaspávať vedľa neho.
Chýbajú mi jeho ruky na mojom chrbte.
Chýba mi jeho úsmev.
Chýba mi to ako ma vždy dokázal rozosmiať keď som bola s ním.
Chýba mi povedať mu aký som mala deň.
Chýba mi nevedieť aký bol jeho deň.
Chýbajú mi jeho oči.
Chýba mi akou sme si boli oporou.
Chýbajú mi naše čajíky.
Chýbajú mi naše vysedávania v aute.
Chýba mi jeho hlas.
Chýbajú mi filmové večery.
Chýbajú mi jeho pery a bozky (doteraz som neverila že to poviem).
Chýba mi celý náš vzťah aký sme mali.
Chýba mi on.




Chýbajú mi naše večerné fb debaty.
Chýba mi chodiť spať o jedenástej s úmevom po nekonečnom lúčení.
Žiadne chodenie spať o deviatej so smútkom.
Chýba mi jeho dobrú noc povedané stokrát, poprípade aj v smske.
Nie to debilné bru noc a čau.
Chýbajú mi telefonáty.
Neznášam ten tichý telefón, na ktorý čumím.
Chýba mi každý milimeter jeho pokožky.
Každý jeden, ktorý som si vtedy prstami prechádzala vediac, že to je naposledy.


Chýba mi chýbať mu.

IM ALIVEEEEE! :D

17. října 2013 v 20:33 | Wonnie
Ešte žijem. Hah. Píšem tento článok aby som si vyplnila príliš dlhý čas, ktorý mi ešte ostáva do..vlastne neviem kedy :D kým je on na káve so Sardinkou (teda akože s ňou chápete, jeho ex) a nemyslieť na to. Vlastne je to hovadina keďže budem písať o ňom, ale chápete :D, musím niečo robiť. Nemáte niekto doma sedatíva? Proste zoberiem ihlu, rachnem si ju do ruky (alebo do zadku O.o?!) a spím a spím a spím a proste chápete spím :D. Som off.

Nooooooooo, takže. Echm isté veci sa medzi nami stali (nie nebolo to zas nič také ale proste stalo sa something čo ja nechcem aby sa dialo keď to nemá nič znamenať). A proste ma to dalo dole (+ situejšn s ocom, ktorý je na liečení ej kej ej v nemocnici v Tatrách). Echm a proste boli teraz dve dlhé spravy (jedna ja a jedna on) a od utorka sme si nepisali lebo proste ja potrebujem time out od tohto všetkeho a vyrovnať sa s tým, že nič nebude (aj keď on nepovedal, že nič nebude ale viete no radšej sa pripraviť na horšie :D) a on potrebuje čas aby si konečne ujasnil, ktorým smerom chce ísť. Napísať mi to, že je chuj, lebo si nikdy nemyslel, že sa ocitne v situácii, keď bude niečo cítiť k dvom ženám nič nevyrieši. No takže si nepíšeme od utorka ale chýba mi. Stredu večer som si tu sedela a uvedomila si, že si nemám kurva s kým písať. Ľudia, ľudia evrivér a nikto nič. Do riti chýba mi môj šialený kamoš čo mi dokázal zlepšiť náladu. Chýba mi ako píše o tom, že ho naštvala Nervačka, lebo sa s ním nonstop háda, že 40litrov alkoholu je na stužkovú veľa (verte mi nie je, to tak len vyzerá :D a to hovorím ja čo nepijem v podstate). A chýba mi napísať mu, že som začala piť kávu, že ocovi tvrdia, že má aj nemá tuberu (lebo každý povie niečo iné), že ma cez prestávky v škole ťahajú spolužiačky do podnikov a ja smrdím za cigaretami. Viete, tie drobnosti o tom aký sme proste mali deň. A vlastne uvidíme ako to dopadne po tej jeho dnešnej káve. Pokiaľ teda dovtedy nevyklepem zo seba dušu :D (keby ste nechápali klepem tu nohou už polhodinu). A niee, vôbec sa neprihlasujem a neodhlasujem z fb každých desať sekúnd. Ja? Prosím vás, veď to robia len narušený jedinci. Echm. :D

Kokos toto je až vtipné :D. Fakt mi je teraz zo mňa smiešne. Počkať, nebýva po takomto psychosmiechu plač? Ale nie, na to nebude čas keď si pichnem tie sedatíva :D. Takže máte niekto tie sedatíva? :D :D

Aha a že chodím do školy ako ste stihli zistiť. Vstávanie o pol šiestej ma zabíja, čo bude keď bude sneh netuším. Asi sa udusím tým snehom hlavne keď budú kalamity. Rozvrh mám fajn. Spolužiačky vlastne nie sú také zlé, to len ja som socka a chce sa mi plakať, keď si pomyslím že 50 eur mesačne ide na dopravu :D.

Takže už viete, že svet je hore nohami keďže som začala piť kávu, neblogujem a Miley Cyrus je štetka :D.. a tak. Idem ďalej zajedať moje pocity :D. Aloha.

Už ma prešiel humor. Akože chápete, normálne originál dopíšem posledné slovo a zrazu mi tu hraje "háj helou maj nejm is džejdn end ajm jang felov" akože zvučka na moju správu viete a ono tam správa od neho.
"Ahoj dievča,ja len ti píšem že jak sa máš lebo si mi na poslednú správu neodpísala, či si v poriadku, ja sa mam v pohode ta tak no, ahoj."
Ne nesom v poriadku. Som úplne od radosti bez seba, že si v pohode. Kľudne si mi mohol aj napísať, že si celý happy lebo si bol s ňou dneska. Akože čo chceš aby som ti odpísala na tvoju poslednú správu na fb, kde si napísal, že sa vyjadríš na tú moju až po strenutí s ňou?! No, ja čakám.
A teraz riešim dilemu či odpísať či nie.
A mám chuť vraždiť.
Môžem mu napísať "Mám chuť vraziť ti." ?

Wonnie

Maybe I'm stupid but now it's only way.

2. září 2013 v 14:54 | Wonnie
I'M DONE.

Možno v skutočnosti neviem čo robím.
Ale myslím si, že idem dobrým smerom.
A možno nejdem ale ktovie.
To zistím len keď pôjdem ďalej.
Možno som naivná.
Možno ma to bude chvíľami zožierať.
Chvíľami budem šťastná.
A chvíľami totálne flegmatická.
Ale možno to je tá cena pre dobrý koniec.
Lebo cítim, že to chce čas.
Možno viem.
Ja sama najlepšie.


A ešte stále neviem čo bude s týmto blogom.

I love you.

30. srpna 2013 v 19:36 | Wonnie

Stále neviem čo mám robiť z blogom ale zatiaľ píšem článok. Lebo mám nutkanie písať. Zabalená do deky s vínom naliatom v poháre od coca coly. Cítim sa ako v tých filmoch keď tie zúfalé ženy po nejakom stroskotanom vzťahu sedia pod dekou v gaučovke a depkárčia s pohárom vína. Až na to, že oni ho nemajú v cocacolovom pohári. Až na to, že ja niesom po rozchode (pripitý smiech, chňa to víno je silné :D).

Rozprávali sme sa. Tak náhle a nečakane sme viedli rozhovor o tom, čo medzi nami je. Začalo to piatkom. S kamoškou, ktorá sa ešte na dva týždne vrátila s Dánska sme robili druhú rozlúčkovú párty a napriek tomu, že jeho s ňou takmer nerozoberám lebo my niesme ten typ dievčat, keď prišiel k nám urobila vec, ktorú si strašne vážim. Zavolala ho nabok a v podstate mu povedala, že ma nemá vodiť za nos. Keď mi sobotu povedala svoju verziu toho čo povedal (chápte úseky viet, keďže si všetko nepamätala do detajlov) bolo mi celý deň zle a do wordu som si písala všetko čo by som mu chcela povedať. A o tri dni neskôr som od neho chcela vedieť čo riešili (to isté čo mi povedala ona, lenže zrazu to aj dávalo zmysel) a s toho sme sa dostali k tej vážnej debate. A ja som mu povedala všetko čo som napísala do wordu.

Že sme tento rozhovor neviedli skôr lebo som sa bála, nechcela som prísť o to čo máme a nechcela som si skaziť leto ale možno som ho mala viesť už v začiatkoch. Že tiež viem provokovať a to je moja vina. Že keď som prvýkrát spala u neho bolo to uplne iné objatie lebo som vedela, že má Ju a dá do toho všetko a proste to bolo naozaj čisto kamarátske a že som bola zo všetkým vyrovnaná ale potom v tom aute povedal, že ma má radšej ako kamarátku a všetky tie pocity čo som tak udržiavala bokom sa zrazu dostali do popredia. Že chvíle keď "robíme čo cítime" sú len momenty a že sú pre mňa dokonalé ale keď nemali zmysel tak sa nemali stať. Že keby som mohla vrátim čas a tie slová v aute by nepadli. Niežeby som ľutovala to čo medzi nami je ale ušetrila by som sa toho kde som dnes. Že viem čo to je prvá láska, že to nikdy úplne nevyprchá a stále bude také teplo v srdci keď si na ňu spomenie ale že ak nevie nech mi to nerobí. Ak je tam z väčšej časti nie tak nech mi nedáva nádej, ja nechcem čakať a potom nabiť na hubu lebo povie nič s toho. A že možno by sme proste mali ostať kamarátmi, takými ako sme boli predtým a urobiť to ešte teraz kým sa to dá. To som tak v skratke povedala ja. Že aj keď som vedela, že to všetko čo sa medzi nami dialo sa nemalo diať som nevedela cúvnuť. Čo mi povedal on? Že tiež vedel, že má cúvnuť a tiež to neurobil. Že keby som si teraz niekoho našla tak by žiarlil. Že ma má príliš rád na to aby si len povedal, že skúsim to a uvidíme čo sa stane. Že by zo mňa nemohol urobiť pokusného králika, lebo na to je naše priateľstvo príliš vzácne a sme si obaja najväčšou oporou a že proste prešlo málo času. Že o tú oporou nechce prísť a naozaj mi nechce ublížiť (aj keď povedal 'do riti ja som ti už vlastne ublížil' na čo som povedala, že to nie je jeho vina lebo nie je.. ja som sa zaľúbila keď tu ešte stále bola ona, nesiem si následky). Že vtedy keď to medzi nami ešte len začínalo a bola tu ona, že vo mne našiel niečo čo mu ona nedokázala dať. Že si nedokáže predstaviť, že by sme sa nemohli objať. Že si nevie predstaviť, že by sme sa vrátili do toho kamarátskeho bodu predtým, bez toho aby sme vedľa seba spali v jednej posteli a objali sa. Že sa vždy strašne teší na to keď má byť so mnou. Asi som divná, pretože strašne sa mi páčil ten rozhovor ♥. Zopakovala by som si ho.

A viem, že po tom rozhovore mi spadol kameň zo srdca a veľa vecí to odľahčilo ale ja som stále nevedela čo mám robiť ďalej. A tak som sa rozhodla, že to beriem ako nie. Že nič s toho nebude a ostaneme kamaráti. A potom som šla ku nemu spať, lebo sme to mali dohodnuté už dlho. Boli sme aj s kamošmi, tí šli potom domov a zas sme skončili v objatí. Lebo ja si nemôžem pomôcť. Potrebujem cítiť teplo, ktoré z neho ide. Potrebujem cítiť jeho kožu pod mojimi prstami. Je mi jedno ako to znie (Wonnie prestaň piť, toto nie si ty :D). A chcem aby ste mi dali facku, že som to začala s tým objatím a pohladkaním. Je jasné, že on pokračoval (a dnes v opitom stave napísal, že je rád som prišla, že ma má rád a fest dobre mu bolo a ja že vidno, že má alkohol v krvi :D). Zaslúžim si facku za to, že som to začala a za to, že som tak strašne chcela aby ma pobozkal. Ten dotyk. Zimomriavky. Milujem jeho veľké ruky keď ma tak tuho objíme s rukou dotýkajúc sa mojej kože. Milujem ten pocit, keď len tak ležíme blízko seba a dýchame si na krk, keď všetko je v tme zrazu také jednoduché a nič iné neexistuje, žiadne nervy a trápenia. On je moje afrodiziakum na všetko čo ma ťaží a trápi. A ja mám tak strašne silné nutkanie povedať mu, že ho ľúbim. TAK NAHLAS.

Ako je možné že láska vás dokáže tak strašne položiť? Že máte chuť plakať a kričať ako toho človeka ľúbite. Keď vás zabíja, že necíti to čo vy (bereme to s tej horšej strany, optimizmus evrivér :D). V tom rozhovore to stále nepadlo priamo. Že ho ľúbim. A ja som sa tak dobrovoľne radšej chcela zmieriť s tým, že tam nič nie je a nechať to na kamarátskej úrovni, lenže som krava a nedokážem to. Už teraz viem, že skôr či neskôr na neho s alkoholom v krvi vybafnem čo cítim. Zosypem sa pri stene na riť ako v nejakom filme alebo seriály a so slzami v očiach mu poviem ľúbim ťa. Lebo ho kurva ľúbim a potrebujem to povedať nahlas veľmi aj keď to asi bude chyba. Ľúbim ho. Damned. Keď som bez neho chýba mi. Chcem si s ním stále písať, stále volať a chcem aby mi napísal takú smsku ako jej. Ľúbim ho. A zaľúbený človek si nemôže pomôcť. Robí jednu chybu za druhou aj keď vie že by nemal. Že by nemal praktizovať tie objatia a že by nemal chciet dostať pusu (ktorú nedostal ale chcel).

ZAS MAGEČLÁNOK. HLBOKO SA OSPRAVEDLŇUJEM A ĎAKUJEM ĽUĎOM KTORÝ TO TU STÁLE ČÍTAJÚ A STÁLE SÚ MI OPOROU. ĎAKUJEM ZA TIE KOMENTY K MEGAČLÁNKOM, KDE VIDÍM, ŽE STE SI TO PREČíTALI. STRAŠNE MI POMÁHAJÚ. ♥

You built up world of magic, cause your real life is tragic.

21. srpna 2013 v 20:25 | Wonnie
Necítim sa tu už dobre a neviem čo s tým urobím. Bol to môj súkromný svet a už ďalej nie je súkromný.
Aj keď kurňa milujem tento blog.
Ale trpím aj PARANOJOU ohľadom ďalších ľudí, čo by tu mohli byť (nehovoriac o tých čo tu už sú).

Chýba mi kamarátka, s ktorou by som išla teraz von a povedala jej o ňom.
Ktorá by mala na 99,9% vecí rovnaký pohľad a bola by skoro úplne ako ja.

Niekedy niečo človek získa a na oplátku niečo stratí.
Ja mám strašný pocit, lebo som niečo/niekoho stratila a strašne mi teraz chýba ale neurobím nič.
Len sa to pridáva na zoznam vecí, ktoré ma trápia.
O ocovi radšej ani nehovorím.

Zas mám pocit, že sme vzdialený (žiadne objatia).
Ale veď ja aj tak nemôžem byť niekto, kto tu bude na objatia keď mu bude smutno.
KURVA!


Dala by som si zmrzlinu.
Palacinky zo zmrzlinou.

Keď sme sa prvýkrát stretli, nemala som ani tušenie, že pre mňa budeš znamenať toľko.

16. srpna 2013 v 17:05 | Wonnie
V utorok som mala som napísaný článok. Keby ste ho videli boli by ste radi, že som ho nezverejnila, pretože bol sooo depresive na to aby som na to natrafila zakaždým, keď si budem čítať archív tohto blogu.

Neviem načo píšem ale asi zato, že sa necítim na to o tom s niekým hovoriť a že o tom vlastne ani nemám s kým hovoriť a tak nejak nemám kamarátku s ktorou by som do detajlov rozoberala večery, ktoré sme spolu strávili, rozhovory, ktoré sme viedli a tak podobne.

Takže čo bolo v tom článku, zhruba. Po oca prišla pondelok (respektíve už utorok o tretej ráno) sanitka. Veľa depresívnych bullshitov okolo toho, ktoré tu na druhýkrát nenapíšem lebo nechcem. Proste som sedela po tme pod bránou, zadúšala sa plačom a cítila akoby ma všetko opúšťalo a vytvárala sa vo mne jedna veľká diera, cez ktorú prefukovalo. Cítila som sa prázdna. Telo bez orgánov. Prázdna krabica. A aj keď to čo budem riešiť ďalej bude vyzerať tak, akoby ma oco netrápil a riešila som len hovadiny, opak je pravdou. Lebo aj keď riešim Lukyho, o ktorom bude zväčša tento článok a bola o ňom aj polovica v minulom článku, stále ma zožiera oco. Strašne. Ale nechcem tu písať taký depresívny článok. Nechcem sa k nemu potom vždy vracať. V tom predošlom článku som bola trošku smutná aj z Lukyho, lebo jej napísal smsku čo som sa dozvedela z baj d vej rozhovoru, ktorý viedol s Mikom. Trošku ma to sklamalo, že mi to nepovedal sám a priamo, ale to by bolo v pohode, to by ma prešlo, lenže potom tá sanitka. V ten večer sa to tak všetko nabalilo a na mňa sa zvalila tá veľká guľa. Aha a ešte jedna vec. Veta z jeho úst. Neberiem ťa ako odrazový mostík. To je s toho večera.

Som sa teda v ten deň čo som písala ten článok rozhodla, že bodka a budeme kamaráti. Ako tí s filmov či seriálov (ktorí vždy skončia spolu hej dobre ale chápete v tomto prípade ten koniec nie je podstatný, sústredíme sa na jadro). Budeme sa blázniť a robiť šialené veci, budeme si pomáhať, všetko si hovoriť a tak dále ale (!) žiadne objímanie. Ha ha ha, NO. Lenže to by som nebola Wonnie kebyže sme o deň na to neležali vedľa seba, keď prišiel lebo vedel, že nemôžem byť sama inak by som sa užrala myšlienkami na oca. Ležali sme s perami milimeter od seba. A to by sme teda neboli my kebyže ani jeden nič neurobíme, všakže? Ja = strach. On = well, čerstvý rozchod propably. Iba sme tak hodinu ležali. Baj d vej za normálnych okolností by som to sem nevešela ale keďže to nemám s kým rozoberať do detajlov, niekde to musím zavesiť (tak s tým otravuješ ľudí na blogu, dobrá logika Wonnie). Tak som teda urobila v stredu nové rozhodnutie. Sama viem, že tie objatia tam už budú na furt, seknúť s tým nejde. Tak som sa rozhodla že whatever, veci sú jak sú a budú jak budú a stop rozoberania, žiadne tamto a hento a riešenie hovadín, ktoré sú diskutabilné. Budem si tak nejak fungovať, spokojne, vyrovnane a .. šťastne. Zmierená so situáciou, lebo sa mám dobre. Lebo mám to čo som minulý rok tak zúfalo chcela. Niekam chodím a niekam patrím. Medzi ľudí, čo ma majú radi. Našla som osobu (jeho), ktorá tu je pre mňa keď oco ide do nemocnice. To, že som sa do tej osoby zaľúbila je len zádrhel a nemienim sa na ňom zabiť. Teda a to šťastie chápete v rámci mojich možností pri ťažko chorom otcovi. Tam, je to ako horská dráha, aj keď sa tvárite, že sa to nedeje potom to vždy dorazí jak bumerang keď sa niečo stane.

Hell yeaah, neviem písať krátke články. Chcela som napísať tri vety, máte ich tu tristo. Happens to me all the time. A potom prišiel štvrtok, boli sme doma sami z bratom, zavolali sme si pár kamošov (jop, medzi tými mojimi boli aj Mike a Lukáš) a keď bol ten čas, že všetci spali situácia zo stredy sa opakovala. Ale inak. Doteraz vlastne neviem čooo sa dialo :D, lebo som bola v mierne pripitom stave ale zdá sa mi, že som asi dostala prvú pusu :D :D. Asi by som to mala brať trochu waaaa ale myslím, že mne to stále nedochádza. Asi zato, že to nebola pusa ako taká chápete (nechápete, nejdem to rozoberať, idem sa červenať do kúta :D). Taká normálna pusa nebude pusa ale bozk a to bude už trapas. Džízs, ja vás fakt ľutujem ľudia, že toto si musíte čítať (nemôžem za to, že trpím absenciou písmenkových kamarátok a veď vy viete že čítate blog dvadsaťročnej nepobozkanej starej kozy a ak ste nevedeli tak už viete :D). A neviem čo to znamená a radšej to nezačínam ani riešiť. Lebo viem, že to sa opakovať tak skoro nebude a že to nič nezmení na tom, že tu je furt Ona a proste chápete. A proste je dosť možné, že to začnem rozoberať a brať zas s tej horšej strany ale pokúsim sa nerobiť to. Radšej miznem odtiaľto.


Zajtra sa vrhnem na komentáre ku vám, sľubujem.
Idem ďalej fetovať mikinu čo mi tu nechal.
Ten obrázok je úžasny z dvoch dôvodov - TEEN WOLF ♥ a hodí sa sem.
Wonnie

We are all afraid of getting hurt.

11. srpna 2013 v 13:26 | Wonnie
Tento článok som pôvodne chcela písať o piatej ráno ale moje zaspaté štípajúce oči protestovali a tak vyhral spánok. Ale práve teraz som prerušila spánkovú činnosť (do ktorej sa plánujem po dopísaní článku opäť pustiť) takže píšem. Ani neviem čo vlastne. S odstupom pár hodín spánku som si uvedomila, že všetko čo by som napísala je strašná blbosť. A aj tak som tu a just píšem tento článok (ani vlastne neviem načo).

Mám problém. Jeden veľmi veľký problém (sama so sebou, áno :D) v tom, že neverím, že by ma niekto niekedy v živote vôbec mohol ľúbiť. A určite nepomohlo, že moja suseda, ktorá je o dva roky staršia, mala včera svadbu. Chápete, ono to má dvadsaťdva a stojí to v krásnych (okej, až také krásne neboli :D) bielych šatách vonku pred bránou a ide sa vydávať. Ja keď budem mať dvadsaťdva, budem stále stáť na okne bytu mojich rodičov, pravdepodobne stále sama, nepobozkaná a stará zatrpknutá panna, ktorá bude stále nezmierená z budúcim životom s mačkami, psami, papagájmi a kaktusmi (a keď zomriem zvieratká pojedia kaktusy a tie kaktusy ich dopichajú takže zomrú aj oni :D).

Pokračujeme (v telenovele s názvom upremýšľaná Wonnie). S piatka na sobotu som bola na opekačke na ktorej boli ľudia s ktorými sa Luky nemusel ale aj tak prišiel. Sedeli sme na zadnom sedadle auta a dal mi pusu na plece a na krk (what just happening?!) a jeho ruky boli zas na mojom chrbte ale tak inak (mala som pocit, že cítim chcenie). Uvažujem či to bolo tým alkoholom v jeho krvi (ale veď nebolo ho veľa) alebo mojou rukou na jeho krku (Wonnie dráždi :D). A keď sme stáli opretý o auto kamoška mala pocit, že už sa schyľuje k tomu aby niečo urobil (inak k ničomu by nedošlo to viem, ale tak zvláštne povedal, že á sme tu sami :D). Potom zas vyšlo na oblohu to dementné slnko (prečo niektoré noci nemôžu byť nekonečné?) aj keď už vychádza aspoň trošililinka neskôr (zistila som, že mám rada zimné dlhé tmavé noci a nie, na mňa to proste nevplýva depkársky). Na druhý deň som sa dostavila na birthday party (bolo to chill posedenie) kde sme skoro vôbec neboli spolu ale ono to je vlastne normálne, lebo veď veľa ľudí a bavili sa ale mňa to škrelo, že ho nemám pre seba :D. Ale je to pochopiteľné a ja riešim hovadiny (again! what a surprise). Ako keď Violončelista hral na klavíri istú melódiu a všetci sme len ticho počúvali a ja som rozmýšľala, že ma nikdy nebude ľúbiť (nebude a nemôže a proste chlapec ako on mňa?!). Ja niesom dievča pre neho. A aj keď tam niekedy niečo cítim, myslím že si to domýšľam v mojej hlave lebo tak strašne chcem.

Stala som sa príliš závislá na našich častých stretnutiach. Na dotykoch. A ja sprostá (som si kvôli tebe oholila nohy a tri ďalšie veci :D la la la) som si vedomá toho, že nemôžem každý jeden deň alebo zakaždým keď sme niekde skončiť v jeho objatí. Aj tak sa musím naučiť ovládať, lebo Wonnie sa musí hrať na nedostupnú (haha už ste videli zaľúbeného človeka hrať sa na nedostupného? NONSENS). Ale v skutočnosti vie aká som v týchto veciach a že toto čo mám s ním pre mňa niečo znamená a že to nie je len tak. Viem aký je on a myslím si, že by mi nikdy neurobil to, že by sa so mnou hral ale čo keď si nie je vedomý (to si nemyslím) alebo chce vybudovať v sebe cit, ktorý tam ale nikdy nebude? A viem že to rozoberám zbytočne. Že si to týmito myšlienkami ešte nakoniec privolám (krava). Že by som to len mala nechať ísť a uvidíme ako sa veci vyvinú ale bojím sa toho ako sa vyvinú a toho, že ani on ma nebude ľúbiť. A už ma nebaví len snívať. A keď sme sa minule bavili o snívaní a o tom, že už by som brala niektoré veci keby boli aj reálne (ako vždy vtipne bola ladená tá debata :D) tak mi večer zapípala smska. "Myslím na to po čom tak túžiš, potrebuješ pusinku." Ležala som v posteli a ten pocit, ktorý mnou vtedy prešiel som nezažila štyri roky (Džeff). Pre niekoho to možno nie sú také spešl slová ale mňa šokli. V žalúdku som nemala motýle ale celú zoologickú (aj zo zvieratkami s doby ľadovej), srdce už dávno vypovedalo službu a ja som sa vtedy definitívne utvrdila v tom ako veľmi som sa zaľúbila. A mala som sto chutí mu napísať ľúbim ťa (ešte dobre, že som odpísala až po predýchaní). Mňa tak strašne ovládol ten pocit. Aj by som to k niečomu prirovnala ale to sa nedá. To šťastie bolo v každej jednej mojej bunke a ja som mala chuť skákať, lietať, vzduch bol ľahký a voňavý.

A hej potrebuje čas blá blá, vieme, ale to s tým nemá tentokrát nič spoločné (aj keď ahoj milá trpezlivosť, pozdravujem ťa), lebo aj tak je tu ten pocit, strach, že prejde čas ale pre mňa to nezmení nič, pretože ja budem stále len najlepšia kamoška. Fúha, toto je pekne nepekný (:D) článok. Preto idem ďalej spať a vy to neberte tak nejak veľmi vážne :D. Ďakujem. Len som zmätok, lebo on je raz ňu ňu a raz taký akoby sa vôbec nič nedialo medzi nami a ja tomu nerozumiem.

Ale viete čo je sranda (:D :D)? Viem, že keď sa na túto dobu budem pozerať spätne vôbec sa mi nebude zdať zlá ale presne naopak. Lebo som nežila naprázdno ale pre niečo. Mala som v živote niečo čím som sa zaoberala. A úplne súhlasím s Jess (new girl), že life is messy, but the messy parts are the best (život je zamiešaný, ale tie zmätené/zamiešané časy sú tie najlepšie - preklad že poď ma zboku :D).


Citát na záver :D.
Nemôžeš uponáhľať niečo čo chceš aby trvalo večne.
Radšej letím.
Jesť a spať.
Wonnie

She fell in love for best friend, when he’s around, she feels nothing but joy.

6. srpna 2013 v 1:01 | Wonnie
Viete, ja som vlastne ani nechcela napísať tento článok ale zas mám chuť písať o ňom (veď vy veľmi dobre viete o kom :D) a mám pocit, že tu nie je nikto kto by o ňom chcel ešte počúvať a tak som tu a píšem článok. Lebo mám na fejsbučiku novú profilovku na ktorú napísal 'nenormálna fotka normálne.. som sa zaľúbil'. A ja viem, že to nič neznamená ale čumím na tú vetu a čítam si to dookola. Sranda je v tom, že mňa už sa to nijak nedotýka, lebo ja už viac zaľúbená byť nemôžem :D.

Nechaj ma povedať ti príbeh, o dievčati a chlapcovi,
on sa zaľúbil do najlepšej kamošky, keď je naokolo necíti nič len radosť.

Mala som rozpísaný jeden článok, ktorý obsahoval veľké množstvo slovného spojenia veľmi podivné. Bolo tam zhruba zhrnuté ako som sa cítila šťastne pre mesiacom a pol, ako som si myslela že na mňa prišiel neriešiteľný smútok a že teraz som celkom šťastná. Asi nie tak ako vtedy ale šťastná. A potom som tam ešte písala o tom, aké boli predošlé tri dni, keď som vlastne tri noci za sebou nespala doma a potom o dva dni na to prišla o druhej ráno. Vozila som sa autom s ním a nevedeli sme sa rozlúčiť. Lebo je to sakra ťažké. A odkedy mám auto tak keď niekam idem mamka je už celkom zmierená s tým, že prídem o druhej. Ona je síce taký strachoput, že dovtedy poriadne nezaspí ale vie, že to je leto. A je to prvýkrát čo som dostala takú voľnosť (moja mama je v týchto veciach dosť prísna, nechceli by ste ju naštvať :D).

Ale ona už bola zlomená a to ju urobilo slepou,
neverila, že s ňou niekto bude jednať správne.

A vlastne tie večery boli super, všetky som ich strávila s Lukym a odvtedy sme minimálne každý druhý deň spolu. Niekedy sami, niekedy s inými ľuďmi. A je nám fajn. Minule spal dokonca u nás doma (moja mama by podľa mňa od radosti skákala minimálne tak vysoko že by hlavou prerazila strop kebyže sa s ním dám dokopy :D). A občas som tak strašne zmätená keby som mala rozoberať náš vzťah a to čo rieši vo svojej hlave ale celkom šťastne sa mi darí to neriešiť (až na občasné výpadky :D). Niekedy mám proste nutkanie o tom hovoriť. Že či keď so mnou mlčí a prechádza mi rukou po chrbte myslí na ňu. A viem, že potrebuje čas, moje racionálne uvažovanie tomu všetkému rozumie, lenže srdce trošku odmieta spolupracovať a chce všetko hneď a rýchlo. A ja neverím. Ja som v tomto tak strašne veľký negativista, že ja neverím, že by sme mohli byť spolu. A keď som si pred pár dňami prečítala článok u Lexi len som tu večer sedela a pozerala do blba. Rozmýšľajúc, že máme rovnaký vzťah. Že sedávame v aute a kecáme do tretej rána, že spolu pozeráme filmy, robíme hovadiny na detskom ihrisku, ja ho fackám čo mi niekedy vracia, ležíme vedľa seba ale čo keď to berie ako kamarátstvo? Ako objatie, ktoré potrebuje po rozchode? A zas veľmi rozmýšľam vidíte? Bojujú vo mne dve stránky, pričom jedna hovorí, že to je všetko len odrazový mostík a druhá, ktorá hovorí veď sa máte radi to chce len čas. A viem, ja to veľmi dobre viem, že jediné čo potrebuje je čas aby sa s toho všetkého pozbieral a že ešte prešlo naozaj veľmi málo času. Ale ja chcem aby zabudol hneď pritom to hovorí tá čo sa s neexistujúceho vzťahu zbierala dva roky (Wonnie ty vieš byť taká vtipná :D, hodinky z vodotryskom nechceš?).

Ale vedela si, že ťa ľúbim alebo si si toho nebola vedomá?
Si úsmev na mojej tvári a ja nejdem nikam.

Ale ja nerozmýšľam. Teda respektíve snažím sa nerozmýšľať. Väčšinou beriem všetko tak ľahko a vlastne si to leto celkom užívam. To šoférkovanie, tešenky na september/október a školu, večerné príjemné počasie (až na tie hovedá komárske), ponocovanie. Baví ma to, baví ma to byť s ním alebo s inými (najviac Červenovláska a Moje Dieťa). A viem, že najlepšie riešenie je nechať to plynúť. Lenže sa bojím, že skončí leto, skončí ľahkosť a niečo poseriem (džizs Wonnie toto nerieš! .. neriešim, iba ma to občas napadne). Ten čas s nimi (s ním) ma napĺňa. A až príliš som si zvykla, že sme spolu tak často. Ja som fakt veľmi zvedavá na to čo bude po lete :D. Tak nejak zvláštne (asi masochisticky) sa na to teším :D.

Môžem ti povedať, že si vystrašená čo by sa mohlo stať,
pretože máme tak úžasne priateľstvo, ktoré nechceš stratiť, no ja ho nechcem stratiť tiež.

Baj d vej sníval sa mi s ním sen (chaotický jak fras ale nevadí :D). Nejak sme tam boli všetci vonku a zrazu sme sa my dvaja dali dokopy a on povedal, že až teraz lebo si nebol istý čo cítim (aleby si myslel, že nič necítim) alebo niečo v tom zmysle. Proste viem, že mal strašnú radosť v očiach, že cítim k nemu lásku, lebo to asi nečakal.


Text je s pesničky Justin Bieber - Fall (acoustic!).
Tak len to som chcela.
Dobrú noc.
A nech sa vám snívajú pekné sny ;D.
Wonnie

Vo vzťahu nikdy nemôžeš ísť dozadu.

21. července 2013 v 22:28 | Wonnie
Aloha-ha-ha-ha ľudia. Akože vôbec toho nemám nejak extra veľa nového ale o čo sa chcete staviť že tento článok bude mať nieže tri kilometre ale rovno tritisíc? Well, asi by som mala začať, veď už ma poznáte :D. Hlboký nádych, výdych, pripravte si pukance, pivo a možno aj nejaké tie psychotropné tabletky. Inak píšem na tej starej čiernej rachotine, na ktorej mi visí obrazovka iba na dvoch kábloch (čudujem sa, že to ešte funguje) lebo môj polročný nový notbuk za ten polrok skapal už druhýkrát (hajzel odporný elektronický, nech zburnuje v elektronickom pekle!).

Point. Pamätáte si ten dom čo som mala organizovať a chcela som tam Lukyho lenže mu prišla frajerka? Musela som to teda presunúť a tak sa to teda dialo stredu, štvrtok, piatok. Party timeeeee. Len tak mimochodom chcel prísť len na jednu noc, lenže.. V prvú noc nás tam bolo až 8! Som myslela že zdochnem s tej paniky. Wonnie, poučenie do budúcnosti, nikdy neorganizuj vlastný dom s toľkými ľudmi keď si chorobne posadnutá tým, že musíš vedieť čo všetci práve robia. A keďže sa nevieš namnožiť, nie je to dobrý nápad. Teda ako mne by tam stačili aj moji traja podstatný ľudia (Luky, Červenovláska a Moje Dieťa) ale to by nebola žúrka, to by bol chill. No tak sme tam potom sedeli o desiatej večer už konečne všetci svorne pri ohníku. Bez Lukyho. On totižto išiel po ďalších dvoch kamarátov, ktorých poznám aj ja a zablúdil asi. Tipnite si kedy sa vrátil (chvíľka napätia). Ešte sa na neho aj pýtali pri tom ohníku a ja som len salámisticky odpovedala, neviem kedy príde nech si robí čo chce. Som bola pekne nasratá (fajn, aj sklamaná ale viac nasratá!). On sa teda vrátil o druhej ráno (samozrejme aj s tými kamarátmi). Našiel ma v kuchyni. Ja som totižto bola taká smutná a vytočená, že ja som pri ohníku dokopy strávila možno hodinu. Inak som robila poriadok v dome (a myslela pri tom na Lukyho), umývala riady (a myslela pri tom na to aký je to asshole), robila postele aby mali kde spať (a myslela na to, že ho neznášam), sedela na hojdačke o jednej ráno a pila žbrndu a ako správny masochista som tam sedela aj napriek tomu, že som mrzla ale bola som nasratá a sklamaná a chcela som ho rozniesť v zuboch (a nakoniec som potrestala of course samu seba, po príchode domov som dostala teplotu 38,4), zas som umývala riady a v tom tuptururú sa ukázal. Wonnie nehnevaj sa. Blá blá blá. Objal ma. :D :D To by ste mali vidieť, on ma objal a ja som tam len stála. Podľa mňa by viac emócií dostal aj od stĺpu :D. Ale moje plány mi vychádzali. Bola som hnusná. A zničila som ho jeho vlastnou vetou. Keby si chcel prísť prišiel by si, sám to hovoríš. Ty si asi nechcel. A na všetko som odpovedala je mi to jedno, rob si čo chceš. Odišla som k ostatným kde prišiel aj on a hral na gitare. Dážď od Cmoríka. A ja som pila pivo a jeho kamaráti mi doniesli Finlandiu mango (damned, mňam!), ktorú som pila bez brzdy (taká bola dobrá). Pri jeho spievaní dažďa od Cmoríka som sa zdvihla a odišla, slzy mi vošli do očí. Sedela som v dome medzi dverami a viac ako nasratá som začínala byť smutná. Láska.

Prišiel. Neviem koľko sme tam sedeli ale pamätám si že som hovorila o situácii Môjho Dieťaťa a Červenovlásky. Myslím, že vtedy sme obaja vedeli že hovoríme o sebe. Vtedy :D, včera keď sme boli von sme zistili, že si to pamätá matne :D. Moje Dieťa a Červenovláska sú inak najlepší kamaráti ale raz ju Moje Dieťa pobozkalo a ona potom prekročila tú svoju hranicu a zosypali sa na ňu pocity, kým Moje Dieťa bolo tam kde predtým a ešte povedalo na jej vyznanie, že ju berie ako sestru. Načo to bolo dobré, to vyznanie?! Nemal na mňa vtedy nervy :D. Hovoril naštvane. Vkuse si stál za tým, že ľudia majú hovoriť čo cítia. Tesne tesne som tam na neho nevybehla a čo chceš počuť, že ťa ľúbim, budeš teraz šťastne fungovať ďalej (našťastie som to neurobila)?! A ešte som mu povedala, že sa cítim u každého na druhom, treťom, štvrtom a tak dále mieste a že mi to teraz potvrdil. Vraj nemám trepať. A povedal že ostane druhú noc kvôli tomuto. Ostal. A ostatný tak postupne odchádzali a druhú noc sme tam ostali v tom mojom zložení, Červenovláska, Moje Dieťa, Luky a ja. Chill. Nič svetoborné, nič na zapamätanie, nič prevratné. Pitie piva a tak. You know what? V podstate som aj rada, že sa stalo to čo sa stalo. Tým masochistickým spôsobom mi to nevadí.

Anyway, ešte jedna dôležitá vec (teraz si všetci pomyslíte whaaaa už stačí). Sorry guys, posledný odstavec sľubujem. Čestné skautské :D. V ten deň ako sme došli domov sa s ním rozišla. Cez fb (how nice -.-). To už toľko mohla dočkať kým príde, ale tak všeobecne známe, že fejsbučik dodáva ľuďom gule (ktoré im v realite asi niekto odfikol). Bolí ho to. Veľmi. Dosť. No veď viete si predstaviť. Dva a pol roka. Z jeho strany príliš veľká láska. A ja som len pozerala na to ako mi to písal a bola som tak nejak emocionálne vyprahnutá (i am emotional damned). Necítila som nič. Nebilo mi srdce, necítila som sa šialene. Asi si to neuvedomujem, lebo mám pocit, že to pre mňa stále nič nemení. Okrem toho sa budú musieť stretnúť a ktovie čo sa stane, ako to dopadne. Neverím, že je to definitívne. A tak to nejak neprežívam (čo je straaaašne divné :D, sama sebe sa čudujem, asi niesom v poriadku ale počas tých troch dní som si dvakrát natrepala hlavu do steny tak že som videla hviezdičky a asi mala otras mozgu (i am serious) takže možno to malo predsa následky). A tak teda už len to som chcela že prišiel a sedeli sme u mňa do štvrtej rána (och, aké dobré že mummy nie je doma :D). Rozprávali sa. A potom objímali. Fackala som ho aby nezaspal :D. Neskôr sedel na zemi a tak som si sadla k nemu a objala ho a aj napriek tomu, že sme sa o Nej potom vtedy už vôbec nebavili som ho objala a povedala mu, že to bude fajn. Chcela som to urobiť. Chcela som ho objať, pohladkať po chrbte a povedať, že to prebolí a prejde. A že tu pre neho budem a že urobím pre neho veľa preto, lebo on urobil pre mňa veľa minulý rok, keď som sa ani nechcela vrátiť z dovolenky domov. Povedal, že nevedel že mi tak pomohol. A hladkal ma po chrbte. Dlho. Mala som zimomriavky (nikdy ma ešte tak nehladkal fuck :D). Mne je s ním asdghfl moc dobre :D.

Baj d vej (áno už končím, no!), povedal, že vie čo cítim. Že on to vidí. Akože šokol ma, nečakala som to :D (and girl is like whaaaaaaaa?!). Povedala som mu, že nie je vhodný čas sa o tom baviť. Ustúpil. Mám taký pocit, že toto leto niečo zmení. Toto povedal keď sme sedeli na verande. Zmení. Viem, že skôr či neskôr mu to priamo poviem. Lebo som taká. Nie teraz, najprv sa musí otriasť z rozchodu (ak je definitívny). Ale poviem to ešte behom leta, nebudem to vedieť dusiť. A aj tak to už teoreticky vie. No nič ja idem. Dúfam, že vás s toho článku neporazí a že ste nemuseli zjesť tabletku, čo ste si pripravili na začiatku :D. Ľúbim Vás ak ste si to prečítali celé.


Thank you for your attention.
Wonnie

Keď jeden úžasný večer zmení všetko a nič.

14. července 2013 v 1:30 | Wonnie
Ach Wonnie, ty malý hlúpy naivný škriatok. Nastúpila som do horskej dráhy nazvanej Láska. Neopätovaná. A to som si ešte predchvíľou naivne myslela, že som tam len jednou nohou a pritom sa už veziem. A že to sakra nie je ten pocit aký by som mala mať z horskej dráhy (lebo ja milujem horské dráhy a kolotoče :D). A tak pekne si prechádzam všetkými štádiami. Priznanie, že som zaľúbená bolo štádium jeden. Potom bol panický útok na moje myšlienky prepletený maximálnym smútkom. Potom nervy v štýle "takto to teda ďalej nejde!". A hneď na to sa vrátil späť dobrý kamarát smútok. Takto to teraz bude. Smútok. Pohoda a späť smútok. Sedenie na okne a čumenie na svetielka mesta (už som spomínala že milujem svoj výhľad? :D).


Bože kde sú tie články, ktoré som začala písať pred mesiacom? Ten mesiac keď bolo všetko tak super a ja som mohla byť najvyrovnanejší človek na celej planéte? A potom sa stalo to poondiate auto. Jedna noc, ktorá zmenila všetko a zároveň nič. Noc, ktorá nikdy nemala skončiť a ja by som pokračovala v tom byť najšťastnejším človekom na svete. Ten pocit keď som s ním bola. Damned, ja by som bola taká šťastná keby som skutočne s ním vo vzťahu. Mne je s ním TAK VEĽMI dobre, do faka! Sranda, koľko vecí sa zmenilo za pol roka. Mám pocit akoby to bolo pred sto rokmi, keď sme sedeli u nás dole v bráne, rozprávali sa pričom každý sedel na inom gauči a objali sme sa na privítanie a rozlúčenie. Žiadne držanie rúk v objatí na zadnom sedadle auta.

Ona. Videla tie smsky čo som mu napísala. A viete čo, keď už toto ich vzťah nikam neposunie alebo niečo sa nestane tak ja už naozaj neviem čo. Ale už nemôžem. V poslednej dobe sa strácam v tom čo mu chodí po hlave, čo cíti. Viem, že je tu Ona tá dôležitejšia ale on každú chvíľu ich vzťah vidí inak a ja už neviem ako to skutočne je. A neviem či to zvládnem. Neviem či zvládnem všetko to písanie si aj keď niečo mi hovorí, že on s tým prestane. Že mu pomaličky dochádza, že niečo cítim a začne sa krotiť. Ja normálne neviem čo je pre mňa horšie. Vyhovuje mi ako sme sa v poslednej dobe zblížili a chcem aby to tak ostalo (kľudne aj šlo k lepšiemu) a zároveň neviem či keď to tak ostane ma to nezabije. A či už teraz to nezačína krívať. A ja vôbec neviem čo mám robiť. A viem, že presne kvôli tomu by bolo najlepšie nechať veci voľne plynúť a nerobiť nič. Ale zároveň neviem či si zvládnem kusať do jazyka aj keby som si ho mala rozkusať. MAla by som to prestať riešiť. Čo tiež nie je jednoduché, asi proste len budem spať, piť, spať, jesť, spať, potom pôjdem na wc a potom pôjdem zas spať. Medzitým občas niekam vypadnem ale nebudem šťastná. Budem len v pohode. Tak nejak žiť/prežívať s vedomím, že sa nemám dobre. Lebo som zas na tej pojebanej horskej dráhe. Nie šťastná. Nie smutná. Potom tu je maximálny salámizmus, ktorý sa ale tiež nikdy dlho nezdrží.

A ja to nezvládnem. Ja to naozaj nezvládnem keď do konca roka budem stále sama. Už teraz sedím na opierke našej orandžovej sedačky a pozerám na mesto. A nechcem vedieť čo bude v zime. Keď v rohu izby bude svietiť stromček, vonku budú padať megavločky a mne bude s toho zle. Bude mi zle zo mňa. S toho že som stále sama. S toho čo kurva robím zle? Táto láska ma už okupuje ale či to je tým šťastným spôsobom tak to nie. Cítim ju všade, v každom jednom orgáne. Hýbe sa to vo mne. Cítim sa tak zle ale neviem to opísať. Cítim sa.. psychicky vyžmýkaná. Som v pohode ale nie som šťastná. Som v pohode ale nie tým zdravým spôsobom. Proste som buď v pohode že necítim nič alebo mi je smutno. Alebo som zúfalo ironická ale to sa stáva strašne málokrát.

Pred druhými sa budem usmievať. A budem mať pár ľudí, medzi ktorými budem akože fajn, ale to budem len v pohode a budem sa hrať. Potom budem pozerať seriály a čítať knihy a snažiť sa tým nadchýňať ale ešte niesom v tom štádiu. A je to vlastne jedno lebo aj toto štádium koniec koncov skončí tým, že cítite to prázdno. Mať niekoho kto vás objíme a proste tu pre vás bude. A vy budete ľúbiť jeho a on bude ľúbiť vás. To chcem tak veľa aby konečne po dvadsiatich rokoch môjho života som konečne zažila ten pocit opätovanej lásky? A vzťah? Myslím, že sa s ním budem musieť porozprávať (aj toto rozhodnutie mením každú chvíľu len tak mimochodom). Možno nie teraz ale skôr či neskôr si myslím, že sa budeme musieť porozprávať, či ostaneme kamarátmi, či prestaneme s objatiami, či čo sa vlastne deje. Lebo viem, že on bude vidieť v akej "pohode" sa nachádzam a bude chvieť vedieť všetko.


Stále si v hlave prehrávam večer z auta.
Naše ruky.
Oky, idem pokračovať v spaní.
Wonnie

Pravda bolela ale bola tam, neskrývane sa prejavovala v každej slze, čo jej stekala po líci. Bolo to jasné - zaľúbila sa.

11. července 2013 v 21:57 | Wonnie
Viem, že sa s toho pozbieram. Len nesmiem počúvať smutné pesničky :D. Viem, že budem šťastná. Viem aj to, že budú večery keď to na mňa všetko spadne a ja budem smutná s toho, že som sama ale také večery boli aj teraz občas, takže to vlastne nebude nič nové. Viem, že sa s toho vylížem, pretože ostane mojim kamarátom. Myslím, že to bude vec ktorá mi nebude škodiť ale práve naopak. Viem, že budem chodiť von s ľudmi, budem sa usmievať, budem sa baviť. A budem zaľúbená. Ale nebudem to hrotiť a brať tragicky. Nechám túto lásku nech ma celú okupuje. Tak šťastne. Nech je v každej mojej bunke. Lebo to je úžasný pocit. Aj keď neopätovaný, whatever. Ja ľúbim! Ja viem, že nechápete ako sa s toho môžem tešiť, ale po štyroch rokoch keď som tomu už prestávala veriť som sa zase zaľúbila. Tak veľmi. A ja viem, že sa ma to ešte bude pokúšať zabiť ale to teraz nevadí :D.

Hovorí sa, že láska príde vtedy keď ju najmenej čakáte. Strašná pravda, pretože toto som vôbec nečakala.

Viem, že sa nezmením. Že stále budeme tí podivný kamaráti, ktorí sa spolu budú objímať. Večer sa nebudú vedieť rozlúčiť, dobrú noc si zaželajú dvestokrát, narážky budú lietať a ja ich budem odbíjať so smiechom a medzitým mi bude vyskakovať srdce z hrude ale budem sa usmievať. Lebo viem, že s tým nedokážem seknúť (a nechcem). Viem, že sa dokážem zmieriť s takýmto podivným kamarátstvom :D. A neviem prečo sa usmievam, keď to píšem. Asi si len proste pomaličky začínam upratovať. Ešte stále tam niekde trošku je tá bolesť, ale už odchádza (aj s kufrom). Viem kde som urobila chybu. Kvôli jeho slovám, že si nemyslí že sa to zachráni som začala veriť tomu, že sa fakt rozídu. A potom prišla maličkosť a úplne ma potopila pod vodu. Zrazu som sa nevedela nadýchnuť a všetko to vybuchlo. Ale už viem, že ma má rád ale NECHCE sa s ňou rozísť, lebo ona je tá vynimočná. Jeho prvá. Osoba, ktorú stále miluje aj cez tie problémy. A to mi pomôže sa dostať do bodu, keď budem zvládať byť kamarátmi. Musím zas veriť tomu, že s ňou bude vždy. A tak ako som to dokázala v sebe držať vtedy to dokážem aj teraz. Lebo aj keď to možno nie je normálne aký sme k sebe, to nič nemení. To je fakt.

A možno mi chce pomôcť aj niečo vyššie (:D:D) pretože Ona prišla k nemu už včera (Ona totižto nebýva v tomto meste aby ste chápali). To mám brať ako znamenie že prišla skôr (coincidence?! :D a do toho ešte tá telepatia - čítaj ďalej) alebo čo :D? Ale inak ja mu to prajem (teda tá väčšia nesebecká časť mňa) aby bol s ňou, lebo on si zaslúži to čo chce. Možno viac ako ja (sebecké ja práve protestuje). Viem, že tu pre neho stále budem a budem dúfať, že to mi pomôže a že to niečo zmení (aj keď vo vnútri seba budem stále veriť, že s ňou bude furt, chápete čo chcem povedať?). Mne sa fakt celý život dejú divné veci :D. Sedela som na nete a povedala si, že budem hore do 1:15. A potom nejaký pocit, že počkám do 1:18 a keď nie tak pôjdem spať. Ty kokos on prišiel a napísal mi o 1:18! Toto už je čo za telepatiu?! :D Náhody, celý život náhody everywhere :D.


A nepoviem mu teraz čo cítim. Fajn, niečo možno poviem .. Niečo nenápadné aby vedel, že toto správanie ktoré ku mne praktizuje pre mňa znamená niečo úplne iné ako pre neho. Nič viac nič menej, pretože inak by som ho zatlačila do slepej uličky. Musím nájsť zlatú strednú cestu. Povedať niečo, vďaka čomu sa mne uľaví a zároveň niečo, aby on necítil nátlak a nemusel zdupkať.

A viem že to dokážem :). Byť tu pre neho tak ako doteraz bez toho aby ma to bolelo. Viem to. Cítim to.


A vonku je super búrka!
Milujem búrky ľudia! :D Hrmí a blýska!
Asi neviem písať krátke články :D.
Wonnie

Keď dosiahnete kúsok neba, zaručene dostanete aj kúsok pekla. Ako bonus života.

9. července 2013 v 22:07 | Wonnie
Neviem ako by som začala. Toto je dnes už tretí článok, pretože sa vôbec neviem vyjadriť normálne. Mám chuť sa s niekým len rozprávať, rozprávať, rozprávať a čakať asi kým sa mi to uleží. Asi mi veľmi veľa vecí chodí po hlave a neviem ako ich usporiadať. Cítim sa priam panicky. Ešte pred troma hodinami som vyzerala ako vystrašená mačka v noci na strede cesty. Ktorá len vygúli na vás tie lesklé oči a pozerá okolo seba v panike a potom zrazu odbehne a neostane po nej ani mastný fľak. Išla som spať, musela som. Inak by som sa zbláznila. A ja od vás potrebujem pomôcť. Váš názor. Čo mám podľa vás robiť? Len prosím nie to, aby som sa s ním prestala baviť. To by boli muky, to nemôžte povedať človeku, ktorý nemá veľa priateľov a aj toho jedného z dvoch čo má by mal vylúčiť. Cítim sa ako Jess na tej animke. Úprimne ľudia, neviem čo mám robiť. Som smutná a viem, že ma to tak skoro neprejde aj keď sa budem usmievať na ľudí. Ale chcem aby to prešlo, right now!

image

Prišla možnosť prázdneho domu a ja som sa tešila a začala vymýšľať žúrku. S radosťou, s tým že sú štyria ľudia, ktorí tam musia byť a on je jeden z nich, lenže má prísť Ona. Viedli sme veľmi zvláštnu debatu, pretože som bola sklamaná, že mne nikdy nemôžu výjsť plány. A aj keď som to hrala na pohodu pozná ma už príliš dobre a to sa stáva mojou nevýhodou (a naozaj som sa najprv zúfalo smiala a potom plakala). A viem, že sa na neho nemôžem hnevať ani sa nehnevám, lebo je jeho priateľka a je pochopiteľné, že s ňou chce byť. Po tom všetkom aké to je medzi nimi to potrebuje dvakrát toľko. Ale mňa to bolí. Prvýkrát to bolí, keď hovorím, že si myslím, že s Ňou ostane. Prečo? Lebo začala žiarliť. A pamätám si ako kedysi dávno povedal, že Ona si uvedomí čo stráca a podľa mňa si to uvedomila a začne to zachraňovať. Síce on povedal, že to nebude mať význam, pretože v nej nevidí istotu ale viem, že keď sa čo i len najmenej začne snažiť on sa toho chytí, lebo keby to nemalo význam už s ňou predsa nebude. Tým, čo mne hovorí sa snaží presvedčiť len sám seba. A ja mám pocit, že mi to trhá.. nejaký vnútorný orgán. A myslím to vážne. Bolí to a hýbe sa vo mne niečo, prvýkrát tak naozaj. Lebo ho ľúbim.

♫♪ Zatím mi nikdo nevěří mý vzdušný zámky u dveří, jen ty si na oko smutná. A co mám dělat když sme tři, ty si ta co s láskou nešetří, ty si ta na oko smutná.

Najviac ma to zabíja. To, že som zaľúbená neopätovane. Opäť. Jednosmerný lístok. Zaľúbila som sa druhýkrát v živote takto silno, lebo áno už teraz viem, že toto bude Tá Láska. Nie otázniky, že niečo tam je, nie presviedčanie samej seba, nie rozptýlenie. Láska. Tá čo bude jednu chvíľu nadnášať a druhú kurva bolieť. Možno by som mala niečo urobiť, možno by som sa s ním mala porozprávať ale na druhej strane sa s ním nechcem porozprávať. Lebo mám strach, že keď mu poviem to čo cítim tak to prestane. To čo medzi nami je. Prestane mi hovoriť o svojich problémoch, prestaneme chodiť vonku a začne sa ku mne chovať akoby som bola v porceláne, lebo mu príliš bude záležať na tom aby mi neublížil. A ja sa budem cítiť ešte horšie. Takže si myslím, že mlčať je lepšie. Ale viem, že to mlčanie mi dlho nevydrží. Chcem sa s ním pripiť. Chcem vedieť či sa opäť stane medzi nami niečo čo bude také pekné alebo nie. Pretože tie dotyky vtedy v tom aute, to prepletenie prstov, ktoré mi prišlo strašne emotívne a pre mňa aj dosť intímne gesto ma dostali tam kde som teraz. Kvôli tomu som si postavila sedem metrov vysoký vzdušný zámok a kvôli tomu som dostala nie kilo nádeje ale tri tonové kamióny. A viem, že keď budeme obidvaja mať alkohol v krvnom obehu vtedy mu poviem veci čo cítim. Viem, že vtedy to bude ten vhodný okamih. Viem, že skôr či neskôr aj tak poviem, čo cítim lebo niesom typ človeka čo dokáže v sebe držať pocity, ale podám to tak, aby som neprišla o to všetko čo máme. Viem, že si poviete že alkohol nič nezmení ale viete čo, mne občas alkohol a isté myšlienky potom pomáhajú urobiť istú hrubú čiaru.

A teraz sú dve veci, ktoré sa musia stať aby som mohla urobiť hrubú čiaru. To pripitie a musí Ona prísť a ja musím vedieť čo sa stane. Ak to totižto bude medzi nimi dobre, čo si myslím že bude (pretože má Ona narodeniny) a on bude celý nadšený, že im bolo super, ja sa na neho budem usmievať a budem vedieť, že mám urobiť tú imaginárnu čiernu hrubú čiaru. Mám chuť urobiť ju hneď, vedieť hneď na čom som, ale toľko vydržím. Týždeň kým príde prejde ako voda. Zatiaľ mi napíše, ja mu odpíšem a budem tam pchať smajlíky aj keď som na drvivú väčšinu ľudí hnusná a na nikoho nemám náladu, ale s ním si budem písať, lebo milujem písať si s ním. Len som sa rozhodla skončiť s takými nevinným narážkami. A ešte plánujem skončiť z nádejami a dostať sa do bodu v ktorom som bola než sa stala tá vec "mám ťa radšej ako kamarátku". A budem opäť taká vyrovnaná. So super letom pred sebou :). A budem si písať story kde sme spolu, ktoré budú len story :D.

She was your first love. I want to be next and last.

1. července 2013 v 21:48 | Wonnie
To čo sa stalo alebo vlastne nestalo medzi mnou a Lukym nič nezmenilo. Neočakávateľné všakže *zúfalé zasmiatie*? Čo by to malo predsa zmeniť? To bolo pár slov a opatrných dotykov *zimomriavky*. A stále láska k jej osobe a držanie sa vzťahu, ktorý podľa môjho už zachránený nebude ale to je len na jeho uvážení. A nejde o to, že by som mu hovorila, že ho má skončiť kvôli mne. To je presne vec, ktorú nechcem, pretože ja by som s ním totižto ani po následnom rozchode v bližšej dobe nič nemala. S tým by sa najprv on musel vyrovnať. A nie nemienim praktizovať klin sa klinom vybíja a byť skúšobný zajac. Ak mu aj hovorím, že by sa mali rozísť je to kvôli nemu. Kvôli tomu, že stoja v jednom bode a ich vzťah sa nikam nevyvíja a navzájom sa brzdia.

A potom prišiel jeden večer. Annie odchádza do Dánska. Študovať. Nech sme mali akýkoľvek všelijaký vzťah, bola súčasťou trištvrtiny môjho života. Bola moja najlepšia kamarátka, moja sestra. Boli hádky, boli úsmevy, boli zážitky. A aj keď sme neboli spolu často a ja som jej prestala tak veľa hovoriť veci čo prežívam, to vedomie, že nie je tu ma robí smutnou. Point. Išli sme do Kavečan, rozlúčka. Bol tam aj Jerry, ktorý sa so mnou nebaví. Bez komentára.

Anyway, alkohol účinkoval. Mám nutkanie mu napísať do smsky oslovenie láska. A keď som s ním občas si musím kusnúť do jazyka. A proste som mu najprv pri blaženej nálade ako som sa hojdala (milujem hojdačky) napísala, že alkohol je vtipná vec. Ha ha :D. A potom som sedela po tme o druhej ráno u Môjho Syna a napísala mu *vyberá mobil s vrecka* *kriví ksicht keď si číta tie smsky džízs* že "alkohol zo mňa dnes bude hovoriť, ignoruj to". A on "tak napíš mi niečo pekné aby som bol šťastný" (v pohode že sa mi asi podaril presný opak :D). Ja na to "to vôbec nie je dobrý nápad" a on že "prosím, povedz mi to". Ta fasa, nabudúce ma dakto ubite lopatou do zeme. Ďakujem. Napísala som mu, že "vtedy čo si hovoril v tom aute, že tiež to tak cítim, len som nič nepovedala lebo si myslím, že to nemá význam a aj teraz si myslím že to nemá význam a vôbec to nie je dobrý nápad". On trošku odveci, že "kašľať na život, všetko nás trápi, ale vieš čo? veľakrát si cez deň na teba spomeniem." (pekne som mu dodrbala náladu :D, som macher). A ja že "mňa nič netrápi, som šťastná že ťa mám aj keby to bolo akokoľvek a som blbá, toto je zbytočné riešiť, len chujoviny chodia po hlave a zajtra to budem ľutovať". A on že "viem jak je to na houby, budeš šťastná a ja ti v tom budem pomáhať, ne len tebe chodia chujoviny po hlave" (taká reakcia, že z nej mám pocit, že v živote so mnou nebude). To by som nebola ja keby som nenapísala, že "to budem ľutovať, pretože to celé nemá význam a pretože ja si vždy nájdem niečo čo nemá význam do frasa". Napísal, "prečo by si to mala lutovať a čo keď to má význam? ale nepýtaj sa aký". To bol koniec smskovovania toto. *bije si hlavu o stôl*

Mala som si obiť hlavu o tú asfaltovú cestu. Ráno som nemala ani chuť vystrčiť hlavu s pod paplóna a chcela som sa zahrabať tri metre pod zem. Potom som si už u mňa doma v posilke zaboxovala. Nabudúce si môžem dať peknú cez papuľu aby som aspoň držala jazyk za zubami. Lebo neviem čomu pomohlo to čo som urobila. Mala som byť ticho, mali sme sa tváriť, že to v aute sa nestalo a ja som nemala nič povedať a byť kamoška a aj keby niečo tušil NEMAL to vedieť. Lenže nie, mne by najprv niekto musel vyrezať jazyk *snaží sa odkusnúť si jazyk*. Toto nemá budúcnosť, to len ja môžem vždy chcieť niekoho s kým nemám šancu byť. A keď ja sa zaľúbim to je sakra masaker. Druhý Džeff. A tým sa prekusať druhýkrát, super do dvadsaťpäťky budem stará panna a potom sa zas zjaví niekto kto ma nebude chcieť. Podľa mňa na mňa nemá ani forever alone :D. Jebem ja takú bublinu, idem sa presťahovať. Alebo môžem predstierať, že som Jess a žiť na dúhe, jazdiť na jednorožcovi a stále spievať. Ale inak ja som šťastná a v pohode len keby som nepresrala 15 smsiek bolo by mi lepšie.

Bože, ja ho fakt ľúbim. Do riti. Do riti. DO RITI! Prvýkrát som si to priznala a to už je fakt iný level teraz. Každý večer keď ležím chcem aby ležal vedľa mňa a chcem ho objať. Dosť intenzívne. Uvažujem, či by som prvýkrát v živote nemala bojovať za seba. Lebo po prvotnej chuti dať nohy na ramená mám prvýkrát pocit, že s ním chcem byť. Ale keď bojovať tak ako? Dal mi nádej a to nemal urobiť. A neviem prečo ju mám keď viem, že je tu Ona a že sa v ich vzťahu nič nezmení. Nie z jeho strany. Aj keď ma má "radšej ako kamošku".

To len ja hľadám riešenie v seriáloch? :D


:D:D:D:D:D:D:D Toto je psychiatria.
Dávam tejto situácii celé leto na to aby sa nejak vyvinula.
Wonnie

Is this really happening?

26. června 2013 v 10:00 | Wonnie
Nikto mi to nekomentuje ale musím tu napísať ďalší článok. A ja teraz neviem či sa mi to celé snívalo alebo sa to fakt stalo. A to som ani nepila, pretože teraz všade chodím autom (ale nie len preto, viete že ja som nealkoholik až na občasné výkyvy :D). Prvýkrát za dvadsať rokov môjho života sa mi stalo, že mi niekto povedal že ku mne niečo cíti. A na rovinu. Bez čakacej lehoty a otáznikov vo vzduchu.


Najprv bol teda pondelok. Išli sme spolu von, po konečne dlhej dobe len my dvaja. Pokecať. Tak o všetkom a oničom. Už mi to chýbalo, byť s ním osamote. Sedeli sme v aute na kopci a pozerali na mesto ako sa postupne vysvieťovalo. Rozprávali sme sa o mojich exspolužiačkach, o tom že si nerozumiem s babami, o Nej. O Mikovi a jeho zaľúbenosti do dvoch dievčat paralelne. O tom, že nevie či by potom dokázal dať niekomu to čo Jej a nechce nejakú holku sklamať. A ja som mu povedala, že to nie je len jeho rozhodnutie. A viem, že som mu dala chrobáčikov do hlavy, pretože povedal že teraz zase pochybuje o tom, že to má celé zmysel. Ja viem, že to mu asi veľmi nepomáham ale.. všetko čo poviem, je pre jeho dobro. Nie kvôli sebe to robím. On sa proste potrebuje pohnúť ďalej. Potom neskôr sme boli aj s Mikom, to musím tiež spomenúť, pretože tu bola strašná búrka. Nehorázne blesky a hromy rovno nad našimi hlavami a my v strede lúky v aute. Myslela som, že zomriem od strachu. A vtedy som sedela opretá o dvere a nohy som mala vyložené na Lukášovi. A pernamentne som si hlavu skrývala do sedadla lebo som s tej búrky mala seriózny strach, veď všade okolo nás to svietilo! Jeho ruky boli na mojej nohe a naozaj veľmi jemne ju hladkali. Ešte v ten večer sme si písali o jednej ráno. Že fakt som nejako opeknela. A že vďaka mne mu je vlastne lepšie v tejto situáci a že (POZOR :D) 'fakt mi je super s tebou, až moc'. Žiadny smajlík. No zbohom :D. Fakt som sa v ten večer celkom solídne smiala a srdce ktoré skúšalo asi preteky na maratón som sa snažila ukľudniť.

A potom prišiel utorok a mal mať opekačku s ľudmi s triedy, čo sú aj asi štyria chalani čo už poznám, takže mám prísť. Aj keď som sa bála aké to bude tak som sadla do auta a išla. A fakt neviem či sa mi to celé nesnívalo. Bavili sme sa pri ohni, hrali na gitaru, spievali, proste posedenie pri ohníku ako sa na takú opekačku patrí, pili, ani neviem ako je možné že išiel tak rýchlo čas a potom Lukáš, že chce ísť do auta. A ja že tak poďme. Do polhodky začalo dokonca pršať tak sme tam ostali. Ja som vlastne kvôli tomu aj brala auto, nemala som chuť mrznúť v stane (aj keď ani v aute nebolo dvakrát teplo, výhra :D) alebo premoknúť. A potom sme tam tak v tme sedelo/ležali a bavili sa aj o Nej a že už to on tak neberie proste, že už má rezervu aj vo svojich citoch k nej. A dostali sme sa k tomu, že je mu so mnou strašne dobre. Pamätám si, že mi hladkal krk a hovoril, že to je fajn. Tam to vlastne začalo, ja som sa smiala a hovorila, že by mal prestať. On na to, že robí čo cíti. A že to tak teraz cíti a je s toho zmätený. Prečo do riti nebol ticho a iba ma neobjímal ako kamoš?! Mám chuť zdupkať, a mám chuť si za to dať nieže facky ale boxer alebo čo. Bojím sa že to pokazí všetko. Celé naše kamarátstvo. Proste to začalo tým, že si to začal uvedomovať včera vlastne (v deň tej búrky a ja som si inak všimla, že on rozmýšľa), že ma má radšej a radšej. A potom bolo ticho, lebo ja som proste nemohla hovoriť. Nič som nepila takže som nekecala. Opýtal sa ma, či niečo cítim. Po chvíli ticha. A ja som povedala, že to je irelevantné lebo má Ju. V tomto bode je to nepodstatné. Ale on to vie. Povedal, že cíti niečo viac ako kamarátstvo a že si myslí, že aj u mňa je to tak. A ja som stále hovorila ach bože :D alebo joj. No a čo!! :D A potom ešte že kaleráby :D. V pohode, keď ma chcete ukameňovať kľudne. Aj sa opýtal či sa nebojím, že sa to teraz pokazí. Odpovedal si na to sám, že veď my budeme vždy kamaráti aj keby niečo. Ďalej povedal, že vďaka mne si uvedomil ako sa má dievča správať k chlapcovi. A potom som mala zavreté oči a povedal, že sa usmievam. Bola som o neho opretá, objímal ma okolo pásu a podľa mňa to boli maximálne zdvihnuté kútiky úst :D a povedal, že ja by som bola veľmi šťastná keby sme tak teraz boli spolu. Damned!! A povedal, že iba kamaráti sa takto nesprávajú. A povedal, že ma nechce sklamať. A áno musím si to napísať všetko sem hneď po príchode domov aby som to nezabudla. Chcem si pamätať všetko čo povedal. Chcem si pametať ako povedal daj mi ruku a preplietli sa nám prsty. Ako povedal, že mám jemné ruky. Ako povedal, že sranda ako sme sa zblížili ked sme sa naťahovali lebo mi robil zle. Pamätám si ako blízko seba sme mali tváre. Pamätám si ako sa mi hral z vlasmi. Pamätám, že mi dal pusu" na líce" a dotkol sa kútiku mojich pier a ja som len strčila hlavu do sedadla a povedala Luky jooj prestaň. Lebo Ona. A lebo som bojko :D.

A neviem ako sa mám cítiť. Idú na mňa pochybnosti, toho že ma idealizuje, niesom taká super a hlavne to, že mu nedokážem dať to čo by potreboval. Potrebujem si to všetko nechať prejsť hlavou a uležať to tam. Stále nechápem čo sa stalo. Ani ako sa to celé mohlo vôbec stať. A chcem sa zabiť, že mám opäť chuť vyložiť si nohy na ramená a hľadať zádrhy. Maj gát Wonnie, máš dvadsať rokov, kedy sa chceš spamätať? Hlavne, že tu stále básniš o vzťahu. A ani netuším aké to bude teraz medzi nami normálne keď pôjdeme von. ARGH.


Teraz idem dospávať s hlavou na stole.
S Daughtrym v ušiach.
Asi mám panický záchvat.
Dobrú noc.
Wonnie

What's that thing called when your crush likes you back? Oh yeaah imagination.

24. června 2013 v 12:29 | Wonnie
Pár hodín tu strašil jeden smutný článok. Asi som mala splín :D (pre tých čo nevedia, teta Wiki hovorí, že to je melanchólia spojená s nudou, mne sa to slovo páči odkedy som si ho prečítala vo vzťahovej níži od Evity).

Ale potom sa stalo niečo s čoho sa veľmi smejem. Ono totižto ja prežívam smútok aj šťastie paralelne naraz a potom záleží len to, že čo preváži :D a včera, respektíve dnes o jednej ráno sa stala veľmi vtipná vec :D:D:D ach, ja sa proste nemôžem prestať smiať ale to vôbec nie je vtipné (:D:D)! Ktorý debil by sa v tom mal vyznať?! Som šťastná maximálne. Prijali ma na vysokú, mám kamarátov, jazdím si autíčkom a to je pre mňa ach, mechanický orgazmus :D (ježišmarja čo zas trepem?! :D:D), proste cítim sa povznášajúco lebo sedím za volantom. Ja som vždy tvrdila, že autá sú lepšie ako chlapi :D. A chodím na akcie chápete také kultúrne akcie a nie len chľastať za nejakú polorozpadnutú budovu a to som vždy chcela. A na druhej strane sa bojím, že toho nie je dosť. Že zas tu je niekto o kom budem len písať denník a hľadať symboliky tam kde nie sú. To, že sa zabuchnem do niekoho kto by o mňa nezavadil (hej, lebo chcel by som také dievča ako ty, blá bullshity, zato som furt sama, všakže, lebo všetci ma chcú :D). A niesom taká pekná aby som bola s niekým, kto vyzerá ako on (jop toto si myslím). Schíza ako vyšitá :D.


Prečo som teda mala splín? No tak teda vlastne som víkend trávila sama doma (s tatikém ale to sa nepočíta :D). Mama a brat odišli a my sme s tatikém fungovali s umývadlom plným riadu, rozhádzanou obývačkou a rozpostelanými posteľami. Nečudujte sa, keď máte doma člena domácnosti (mama) čo trpí nadmernou láskou k poriadku, ste od radosti bez seba keď jeden víkend môžete pohár nechať v obývačke na stole a vyniesť ho až na ďalší deň. No tak som sa váľala celý víkend až na sobotu večer. To sme boli v meste. Všetko super, behala som si s foťáčikom a cítila sa povznesene lebo som bola autom a bolo mi ľahko. Prechádzali sme sa po meste v ktorom bol program návrat vody do mesta (autentická atmosféra, začalo pršať :D, moje vlasy teda žili svojim životom a ten magor mi povedal, že som opeknela a ja som bola že what the fuck?! :D). Všetko svietilo na modro a keďže ja milujem modrú bolo to perfektné a všetci čo mali biele veci tak pekne žiarili :D. Ja som mala biele rifle a Luky mal bielu košeľu (a super rifle, okej nebudem komentovať že som si sánku zbierala zo zeme tri minúty keď vystúpil z autobusu :D). A potom ten chumaj v bielej košeli chcel ísť sadnúť do auta. Oukej, tak sme potom šli a sedeli v aute, počúvali hudbu a ja som lietala nie že tri metre nad zemou ale minimálne desať jak mne chválili auto (že mne haha, skôr ocovi ale veď detajlyyy) a že mi pasuje to auto. A rozprávali sme sa. To je dôvod môjho splínu. Bola som hodiť Mika domov, ešte sme sa vozili s Lukyho autom potom a neskôr Luky so mnou ešte išiel späť do mesta lebo šiel na zábavu za rodičmi (to bol dôvod prečo mal košeľu) a ja som potom ešte polhodinu sedela v aute pod mojou bránou o pol jednej ráno. Lebo keď sme vtedy sedeli v tom aute a rozprávali sa tak spomínali prázdniny, či to vôbec bude všetko stíhať aj po časovej aj finančnej stránke. A vtedy bol jeden moment keď som sedela a pozerala do blba a mala chuť vystreliť sa cez čelné okno. Lebo to je tak keď nemáte plány, lebo viete že by ste ostali sklamaný a tak si do zásoby kúpite 6 kníh a počítate so super päťkou (záhrada+knihy+foťák+samota+seriály). A nejaký debilný kúsok vás aj napriek tomu počíta so super letom vďaka nemu. Ako mám tej debilnej časti povedať nech si zbalí tých pár švestiek a ide do kelu?! :D Samozrejme padli aj slová o nej ale nedalo mi hovoriť hlbokomyseľné myšlienky keď sa kúsok môjho mozgu musel sústrediť na šoférovanie :D. Tak ma naladil na tie tajomné debaty, ktoré mám nutkanie vždy viesť v noci a tak som mu po príchode domov napísala na fejsbučiku o pol druhej ráno, že ma navnadil na také debaty a že plno myšlienok mám v hlave ale že zajtra ráno si ich nebudem pamätať a že únava mi privádza divné stavy haha. A on mi na to o štvrtej ráno odpísal keď prišiel domov, že som šialená ale má ma veľmi rád. Bez smajlíka. :D A ja viem, že ma má rád ale má svoj život, ktorý je spoločenský lebo je obľúbený a ja mám debilnú povahu, ktorá kvôli tomu že má len málo ľudí sa stane na nich rýchlo závislá. A potom do nich vkladám všetko. A proste som len bola smutná a chcela o tom hovoriť.

A potom, že prečo už nemám splín? :D (kokso to je vtipné slovo :D). Tak sme si aj včera písali polhodinku pred jednou hodinou ráno, že odkedy s ním si píšem som si zvykla tu vysedávať! A on že odkedy bijeme partiu (:D:D:D) tak odvtedy vkuse večer v posteli na mobile fesbukuje :D. A dohodovali sme dnešok, kedy konečne len my dvaja pôjdeme von pokecať (to budem mať akože zase splín :D, preváži tá smutnejšia časť mňa večer asi :D) a že prídem kedy chce. A on že teraz a ja že keby som bývala sama no problemo a on že to vtedy by prišiel on a že romantika :D:D. A ja že to by potom už inak vyzeralo :D. No čo, robila som srandičky. Aj on robil, že mám pokračovať ako (všade samé smajlíky). A potom som to zabila ako mám vo zvyku a začalo mi kvalitne kvapkať na karbit :D. Inými slovami prešibalo mi. Že citovo by to pokračovalo .... veľmi zlým smerom (predstavte si k tomu ešte pár rehot smajlíkov :D). A on už bez smajlíkov, že teraz som ho dostala a prečo by to bol zlý smer? A ja že to nie je debata na jednu hodinu ráno do riti (zas smajlíky, to by som nebola ja :D). Ustúpil, že dobre necháme to tak a ide spať :D. Druhá moja polovica ľutuje, že som to zakryla celé ale ja som fakt nenormálna a ja mu raz v takejto situácii fakt poviem niečo za čo sa ráno keď vstanem udusím vankúšom :D. Istá časť mňa mu chcela povedať, že lebo začnem niečo cítiť a to nechceme :D (že už niečo cítim je len detajl). Proste, ja som taká. Ja nikdy nedokážem dlho tajiť veci. Hlupaňa (práve si trepem hlavu o stôl :D).


Radšej vodchádzím aj keď ešte by som si s vami pokecala :D.
Čaká ma dneska výlet autíčkom ♥.
Wonnie

Píšem jej blbosti a potom otvorím chat s tebou a smejem sa.

21. června 2013 v 10:38 | Wonnie
Cause I don't know where it's going, there's a part of me that loves not knowing, just don't let it end before we begin. I've got to admit, that the tought has crossed my mind, that this might end up like it should.

Spieva Daughtry v jednej pesničke. Start of something new. Hlavou mi preletela myšlienka, že toto by konečne mohlo skončiť tak ako by malo a napriek tomu skôr verím tej druhej myšlienke. Že sa to s Ňou opraví a ja budem zas cítiť niečo čo nemá budúcnosť. Okej, toto je taký oťapený začiatok :D, inak sa mám supeeer (áno, stále mám tendenciu na všetko hovoriť to je super). Žijem s toho čo mám a nie s toho čo bolo (haaalelujah). Keď boli minule vonku s Mikom a išli peši domov (cez les (!!!), v noci, niekomu tu očividne chýba adrenalín a ja to tentokrát niesom :D), tak mi písali smsky. Ten pocit. MNE. Nie slečne Ryšavej, Flirtovacej or whatever. Mne. A to je supeeeer.

"Práve sme v tescu, kúpime ti niečo?" "Jasné, pivo. To sa vždy zíde." "Akurát sme na ceste domov. Peši." "Nech vás niečo nezje v tom lese, vy dementi :D. A nech dojdete živý a zdravý." "Neboj sa moja :)." *after two hours* "Došli sme živý a zdravý a ... pijeme. Čaj."

imagePRIJALI MA NA VYSOKÚ. Paaarty tiiiiimee! Opäť sa zo mňa stane salámistický študent. Najviac sa teším na to, ako nabehnem kupovať zošity, zvýrazňovače a perá (papiernictvá traste sa!). Okej, asi takto za štyri mesiace budem preklínať celú školu ale zatiaľ si to ešte neuvedomujem :D. Zatiaľ je všetko supeeeer :D.

Dá sa povedať, že žijem a neanalyzujem (aj keď ma minule napadlo či sa nám dotkli ruky náhodou ale to bola asi jedna sekunda, takže sa to nepočíta :D). Ja mám iba strašné nutkanie o tom stále rozprávať (akože to myslím, že FURT, pokiaľ by vám to nešlo von aj ušami). Už mám takto v rozpísaných tri články. Lebo och, no neprídu mi niektoré veci ani zďaleka normálne (ale čo keď sú?) keď mi ich napíše ale ja sa na nich smejem (však jasné Wonnie, ty by si sa smiala aj keby meteorit spadol rovno pred teba). Väčšinu času čo si s ním píšem sa cítim ako Jess a kričím WHAT JUST HAPPENING?! :D A aj keď o tom občas rozprávam a môže to vyznieť vážnejšie opak je pravdou. Ešte niesom v stave, že by som sa pre to trápila. Skôr zvyknem byť po večeroch oťapená ale to sa tiež nepočíta :D. Taký stav trápenia vždy dojde oveľa oveľa neskôr a to by sa v prvom rade muselo niečo pokašľať. A hlavne by som sama sebe musela uznať, že ho ľúbim. S týmto slovom mám ale ja problémik a trvá mi to veľmi dlho aby ste vedeli :D. Aj tak budem musieť skrotiť hormón, nieže ho napadne, že náhodou tam niečo je :D.

"Ja budem raz žiarliť na tvojho frajera :D:P" "Toho papierového čo mám za dverami? :D" "Nie, ale čo keď bude debil?" "Ďakujem, že praješ môjmu mínusovému ľúbostnému životu :D!"

Včera som mala v hlave veľmi podivnú úvahu. Čítam jednu story, kde sa niečo stalo a kamoška povedala kamoške 'niečo tam je, predsa si ťa pritiahol'. Dávame kamoškám nádeje. Fakt tam niečo vidíte aj vy alebo len utešujete toho človeka? Občas naozaj utešujeme aj keď vieme, že realita je inde. A občas to naozaj vidíme fialovými okuliarmi aj za tých druhých a neuvedomujeme si to. A kedy je tá hranica kedy človek už nechce počúvať o nádeji? Je tu niekde nezaujatý človek čo by mi seriózne vedel povedať či mi naozaj niečo vypichuje oči? :D Lebo ja tam nevidím nič ale predsa niečo, to je spôsobom že chcem aby tam niečo bolo ale nemyslím si že tam niečo je aj keď je to zvláštne ale vlastne to ani nie je tak zvláštne a táto veta by vlastne mohla byť nekonečná :D. Potom kamošky vidia, že tam niečo je a tomu všetkému teda uveríme ešte viac ale je tam niečo? Či je to len typická ženská vlastnosť nevidieť veci také aké sú alebo prirodzene pri chlapoch si začínať nahovárať a tak nám kamoška málokedy poskytne objektívný pohľad na vec, jedine kebyže je alkoholik a podvádza vás ale toto je skôr o inom :D, vtedy tu je kamoška od toho aby bola otvorila oči. Pochybujem, že niekto pochopí moje myšlienkové pochody. Aj tak najlepšie vie čo sa mu deje hlave jedine ten blbý chlap. Keby bolo keby boli by sme v nebi (a niektorý v pekle).

"A to ešte predtým, než som spoznal Ju sme mali ísť spolu von."

Minule som si teda kopírovala naše staré debaty na fb (on a ešte isté dve osoby, ugh začala som sa topiť v spomienkach a mala som chuť otrieskať si hlavu o stenu, že som všetko pokazila ja, to nevadí toto nepochopíte). Hovorila som mu, že si ich čítam a on si pár vecí fakt dosť dobre pamätal, aj to, že sme mali ísť vtedy von. Aj tá myšlienka mi už preletela hlavou, že možno by to niečo zmenilo ale nemyslím si. Myslím si, že to malo nejaký dôvod prečo sme sa stretli až teraz. A podstatné je, že sme sa stretli a lepšie neskoro ako nikdy, že?

Zas dvestokilometrový článok.
Ale šialený (a keď nevyzerá šialene nevidíte dobre ! :D)
Nový album Paramore je super (vypočujte!).
Kurňa, dala by som do tohto článku asi desať animiek.
Radšej odchádzam, aloha.
Wonnie

How is that you find me attractive?

15. června 2013 v 1:12 | Wonnie
V tomto bode by bolo najlepšie čo môžem urobiť ísť spať. Ale ja sa nachádzam v tej zvláštnej nálade, ktorá sa takto večer raz za čas rozhodne ukázať. Je to zvláštna nálada a neviem vám ju asi tak dobre opísať ale skúsim to. (jeho ruka na mne, iba si ju tak prevesil cez lavičku a náhodou sa ma dotýkala a ja som už prežívala veveričky skrížené s dinosaurami v žalúdku).


Je to nálada keď počúvam Daughtryho. Také tie gitarovky, mierne rockové alebo feťácke pesničky. Jedno z toho. A cítim sa tak, že áh, mám všekto na saláme, whatever, hovorím/píšem všetko emocionálne (prečítaj emocionálňe). Ale nie je to tak úplne na saláme v tom momente ma ovládajú pocity. Proste ste schopný napísať nejaký náznak toho niekomu kto by o tom vôbec nemal vedieť, že sa vám páči. Alebo máte chuť povedať niekomu novému, že niečo k niekomu cítite. Len chcete počuť nejaký ďalší bezpredmetný názor. Keby dnešná debata pokračovala tak asi nedopadne dobre. Masochistické ja, chce aby pokračovala. Nech si poviem čo teraz cítim. To je taká nálada, ktorej hovorím, že potrebujem objatie a spánok. Respektíve spánok v objatí. Cítim sa emocionálne tak, ako keď vám robia ekg srdca a ono už nebije a ide len tá rovná čiara (Wonnie, ty raz dostaneš medajlu za to ako debilne opisuješ veci okolo seba). A všetky tie emócie by som vedela podať štýlom whatevaaaaa. Akoby to bolo úplne normálne. Na večeru som mala salámu a rožky a len tak mimochodom mám ťa rada. Asi tak nejak. V tej nálade mám proste chuť na vážne debaty.

"Wonnie zaslúžila by si si poriadneho chlapa." "Vieš čo, zájdem do obchodu a kúpim si ho ok?" "Nie, ja ti nejakého nájdem." "Nenájdeš." "Ja by som tiež chcel také dievča ako si ty." "To je irelevantne čo si napísal." "Musím isť spať."

Ešteže napísal, že musí ísť spať. Napísala by som niečo čo by som zajtra ráno ľutovala aj keď teraz by som to ešte stále napísala. Niečo v zmysle, že to je prd platné pretože má ju a aj keby ju nemal no to je proste jedno. Ja to viem. Že by so mnou nebol. A že proste so mnou nikto nebude, lebo .. asi je niečo zle no. Máme sa radi a to je všetko a tak to ostane. A proste ja vám to celé neviem opísať do riti. Keď ja si s ním chcem len ľahnúť v objatí a spať. A nejaké druhé ja mi hovorí, že mi k sebe aj tak nepasujeme. Ty kokos, ja to fakt v istom bode asi zničím. On teraz spí a ja píšem tento schizofrenický článok. Toto je na nervy. A mám zimomriavky. Chcem pohladkanie. Idem spať. A objímem paplón. A plyšáka. A zajtra to bude ok.

Ležali sme vedľa seba v objatí aj keď sme sa asi pätnásť minút nevedeli uložiť, lebo stále niekomu tŕpla ruka, či noha, alebo niekto z nás nevedel dýchať. A ja som cítila jeho úžasnú voňavku.
Versace.
A jeho ruku na mojej koži, po ktorej na druhý deň stekala voda a ja som zo seba zmývala aj voňavku za 40 eur.
Versace.
A tak keď som si nasledujúci večer už ľahla do svojej postele, došla som k jednoduchému záveru. Že nabudúce si zabalím svojho plyšáka a na tajnáša ho navoňavkujem tým zázrakom v krásnom zelenom flakóne.
Versacem predsa.

Ukážka z wordu, deň po tom víkende čo sme sa objímali.
Oficiálne som dostala megaveľký strach z príjmačiek.
Wonnie

And the messy parts in life are the best parts.

10. června 2013 v 11:06 | Wonnie
Vaše komentáre ma naozaj potešili. Z dvoch dôvodov. Prečítali ste si ten trojkilometrový článok a dali mi dokonca aj super komentáre. Hej som vyrovnaná. Keď som písala ten minulý článok cítila som sa tak šťastne a ľahko. Vyrovnane. Pretože som konečne po dlhej dobe bola spokojná. Vzhľadom k okolnostiam spokojná. Som vyrovnaná s tým v akom bode sa teraz veci nachádzajú. Teoreticky sa cítim celkom fajn od začiatku roka. Ale to už je na iný článok, pretože sa chystám napísať zhrnutie za tento polrok. Že ako šli veci a či som zapracovala na tom čo som chcela. Ty kokos, neviete si ani predstaviť koľko nápadov mám na články. Fú, práve teraz keby moja gebuľa mohla asi vybuchne a lietali by z nej tie farebné papieriky :D (jop, ja mám v hlave farebné papieriky a čo?!).


Takto nejako som vyzerala tento víkend (tvárila som sa aka Adam Levin na tej animke, až na to, že on vyzerá sakramentsky sexy a ja vyzerám ako opica skrížená zo žirafou). Ešte v piatok som mala krízu vyrovnanosti, ale vďakabohu za pár ľudí a písmenok :D, človek sa hneď cíti lepšie keď sa má s kým udrbávať a má ho kto ukľudniť, má sa s kým šúľať na podlahe aj keď len cez ten internetový kábel. Po hodinovej kríze som skončila medzi stromčekmi a bez internetu. Že prečo? Lebo ja nemôžem byť v blízkosti internetu inak sa ani za všetko jedlo sveta nedonútim ísť učiť na tie príjmačky. A tak som sa teda pri učení politológie zrazu zarazila, že keby som začala vidieť u Lukáša nejaké prejavy niečoho, asi zdrhnem, tak že po mne neostane ani mastný fľak (áno toto som si uvedomila pri učení politológie :D, nehľadajte súvislosť). A potom som len ležala na zemi, na hlave som mala zošit a smiala som sa sama sebe (to je u mňa úplne normálne). Akože ja neviem či to je len prirodzený (no tak toto teda už nie je vôbec prirodzené v tvojom veku Wonnie!) strach zo vzťahu, zo straty voľnosti alebo.. Ešte dobre, že ja som taká slepá, že nevidím znaky flirtovania ani keby mi mali vypichnúť oči. Aj keď istá osoba (ktorá tvrdí, že ak tam nič nie je tak ona je trtko, zdravím Silvi :D) tvrdí, že už mi to tie oči vypichuje pomaličky ale isto.

No tak ako okej, kým som bola cez víkend odprataná medzi stromčekmi bez internetového káblu volal mi trikrát. Z ničoho nič mi piatok poslal smsku na dobrú noc. V pondelok ráno ma čakala smska, že dobré ráno. Pred rozhovorom s ňou mi napísal, že sa jej opýta čí s tým ako to je mieni niečo robiť a že keď nie, že si je vedomý toho, že sú okolo neho aj lepšie dievčatá, pre neho (and girl is like whaaaaaaaaaaa?! :D). Okrem toho si myslí (to mi odpovedal na otázku či si myslí, že sa niečo tým rozhovorom zmenilo), že sa nič nezmení a myslí, že sa rozídu (and again whaaaaaaaa?!). Otázka znie, fakt mi už niečo chce vypichnúť tie oči?! :D Len tak mimochodom, ja už fakt ani neviem prečo tá kríza vyrovnanosti došla, lebo teraz som úplne že v pohode. Podľa mňa si kamoška Vyrovnanosť iba potrebovala odskočiť a ja som s toho hneď urobila drámu -.- . Hanbím sa.

Oky fajn, neviem prečo vždy utekám, keď to so mnou takto pôjde ďalej budem mať o rok 21. A keď budem furt sama to už bude na inú slučku :D (a bude to hlavne tvoja chyba už vtedy, Wonnie!). Ako, momentálne sa cítim v pohode, nerobí mi problém byť sama ale keď si spomeniem na môj vek, tak to pôsobí trošku .. echm strašidelne :D. A fakt nechápem čo robím caviky, keď Lukáš je v podstate chalan akého som vždy chcela (takmer, odhliadnuc od toho jeho humoru miestami :D, keď sa správa ako veľké odrastené dieťatko). La la la :D. Ja som fakt ťažký prípad asociálnej psychopatky.

Cítim sa akoby som ležala pri mori, ležím na nafukovačke a cítim podomnou vlny. Alebo keď sa prechádzate vo svojich converskách po strede nejakej veľkej lúky a vonku je také príjemné počasie. Takto nejak by som ja opísala slovo vyrovnanosť. A cestou domov som včera totálne zmokla (že do nitky!), nad hlavou mi trepali blesky (vobec som sa nebála, niee), utekala/tancovala/skákala som po tom daždi, skočila som do najväčšej mláky, nohy sa mi topili v converskách ale usmievala som sa ako debil. Aj kvôli dažďu aj kvôli tomu, že som šla z filmu Rychle a Zbesile 6. O tom bude ešte tiež článok. Hej aj takáto je moja vyrovnanosť. Som blázon.

Môžete robiť čo chcete.
Môže mať priateľku, môžete vedieť že nieste jeho typ a nepotrebuje sa o tom ani presviedčať, proste to viete. Môžete si hovoriť, že ste mu sestra, opora, najlepšia kamoška. Môžete si s tých vašich faktov postaviť stenu, na ktorej bude stáť tabuľka nepreboriteľná. Môže stáť v letáku z návodom, ako máte postupovať aby ste ju bezchybne postavili.
Tu a tam sa aj tak nájde škára.
A cez tie škáry pomaličky ale isto budú prenikať všetky tie pocity. Tak pomaličky, že si to zo dňa na deň nevšimnete. Tak, že ani nebudete vedieť ako, jedno ráno sa zobudíte a uvedomíte si, že vám tie pocity kolujú žilami a nepomôže vám ani keď pôjdete darovať krv.
Už sa toho nezbavíte.
A na reklamáciu bude neskoro.


Na záver ukážka z wordu.
To je tak keď niekto píše namiesto toho aby spal :D.
Aloha ha ha ha.
Wonnie

Let's not think about it.

4. června 2013 v 18:49 | Wonnie
Tento článok tu musí byť. Nech už blog zanedbávam akokoľvek, tento článok to možno začne všetko napravovať. Bude dllhý ale toto všetko potrebujem napísať aj keď si plno vecí nepamätám do detajlov ale do bodky si pamätám všetko čo som cítila. Yes, toto bude dlhá story ale možno ju napíšem tak, že Vás neprestane v polke baviť prestať čítať. A pustite si túto nádhernú PESNIČKU ! :D

Sami viete, že v mojom živote sa vyskytol Lukáš, že v lete sme po dvoch rokoch písania išli von, že v decembri tam niečo z mojej strany....bliklo. Ale bola som v štádiu, keď som si povedala že veci netreba rozoberať. Rozoberiem, niekde sa zadrhnem a nikdy nedám dokopy a bude to mať nedobré následky. A vtedy v decembri ma zoznámil s kamarátmi, s ktorými mi bolo skvele dobre. S jedným s tých chalanov - Mike, aj s Lukášom sme boli vonku minulý víkend. Oni trochu pili a hovorili veci, že už patrím do ich partie a ja som neverila. Stáli sme vtedy v kuchyni a Mike mi z ničho nič hovorí, chcem ťa objať, že si super čaja. Sedela som medzi nimi a hovorili, že nechápu ako možem byť doteraz sama. Je extremne ťažké sa dostať do partie, kde už sa ľudia poznajú večnosť, bez toho aby ste sa necítili ako votrelec. Je ťažké nemať pochynosti. Ako vedieť, či to myslia vážne a pamätajú si to, keď mali alkohol v krvi?


Lenže tento víkend všetko zmenil. Jeden víkend. Pädesiat hodín. Akoby niekto zrazu zamával čarovnou paličkou a všetko čo som napísala na papier sa stalo realitou. Vtedy v decembri som napísala 'tak sebecky sa potrebujem dostať do jeho života'. Puf. Zrazu som tam bola. To by chcelo urobiť párty s chlebíčkami a farebnými konfetami. Môj mozog ešte stále nepsracoval tú informáciu. Alebo je to len spánkový deficit.

Teraz už viem, že Mike je nie jeho kamarát ale aj môj kamarát. Pretože sme v strede noci prechádzali po strede asfaltovej cesty aby Luky vychodil trošku alkoholu a rozprávali sme sa. Naozaj neviem detajly tejto debaty ale došlo na kamarátstva a mne sa zlomil hlas. A zrazu ma Luky objímal a Mike povedal, že som bola prvá možnosť, ktorú volali keď zistili, že Luky bude mať prázdny dom. Zrazu som bola dôležitá súčasť, bola som niekto kto tam musel byť a nie niekto, kto keď nepríde tak whatever. Tá asfaltová cesta si navždy bude pamätať to čo som tam v tú noc nechala.
Pochybnosti.

A aj keď tam s piatka na sobotu bolo plno ľudí, vedela som, že nikto mi nikdy neukradne to čo mám minimálne s Lukym. Pretože aj keď všetci postupne odišli ja som tam stále bola, posledná. S nimi. A potom aj s ním. V jednej posteli pod jednou dekou. A nech to znie akokoľvek divne, pretože má Ju, nikto nevie ako to bolo. Kto ma pozná vie, že sa nič nestalo. A ja poznám Lukyho a viem, že to je jediný chlapec, ktorého poznám a ktorému by som dôverovala v tom, že svoje dievča nikdy nepodvedie. Lebo viem ako ju miluje, lebo aj keď sme tam ležali a rozprávali sa, viem, že pernamentne myslel na ňu, ako vždy. A práve preto, že viem aká je pre neho dôležitá a on tam pritom ležal so mnou ma presvedčilo, že som aj ja dôležitá. Že ona bude dôležitejšia ale ja som tiež v jeho živote podstatná. Vedel, že to potrebujem.

So všetkých mojich slov to musel vedieť, inak by sa to nebolo stalo. A naozaj, neviete si predstaviť ako veľmi som potrebovala cítiť pri sebe niekoho teplo. V tú noc som sa mu rozplakala, tak ako dávno nikomu. Lebo keď plačem snažím sa to zatlačiť. Ale my sme sa tak rozprávali o Nej, potom o mojej kamoške, potom o rodine a ja som sa kvôli ocovi zlomila ako vždy keď príde na neho reč a ja mám trošku alkoholu v krvi a je večer. Áno, veď viete, že ja som v noci náchylná na takéto veci :D. A tak som mu plakala do trička. Je dosť možné že mu tam ostala špirálová škvrna. On ma pohladkal a povedal, že to je všetko pochopiteľné. Len ma objímal, nechal ma vyplakať a potom niečo povedal. Niečo vtipné. A ja som sa zasmiala a nejak to všetko zrazu prešlo. V tej chvíli. Pretože s toho, že máte chorého otca sa nikdy nevyplačete.

A nerozoberám, nechávam tomu voľný priebeh, ale v tú noc keď sme tak ležali mi prešla hlavou myšlienka, že chcem aby ma pobozkal. Je to môj problém a nemienim sa ním v najbližšej dobe trápiť, pretože nie som v takom štádiu ale doteraz si pamätám aký intenzívny bol. Ten pocit. Tých pocitov si pametám viac. Keď som sedela na gauči a hrešila ho načo jej napísal smsku, že 'prečo si mi už nezavolala?'. Zrazu som si čítala staršie smsky a v očiach som mala slzy. Také horúce, že sa čudujem, že mi nevypálili oči. Neviem prečo, s láskoidných smsiek som cítila lásku a s tých druhých bolesť. Všetko aj za neho. Potom si pamätám aj ten pocit, keď mi na druhú noc keď sme už naozaj išli aj spať a neponocovali sme, pri zaspávaní mi hladkal rameno palcom ruky a ja som mala moju ruku na jeho bruchu (kurňa iba cez tričko :D). Ten pocit, keď si ma tak brutálne zo srandy pritiahol a tuho ma objal. Aj napriek tomu, že viem, že budeme vždy len kamaráti nech sa deje čokoľvek. Či by tu bola Ona alebo nie, viem že my dvaja budeme len kamaráti. Tušák.

"Nikdy by som nepovedal, že takto budem ležať s kamarátkou."

Požieranie praženice o tretej ráno. Pukance všade (a keď hovorím všade myslím všade). Sobota ráno, keď sme tam boli už len ja, Mike, Luky a jeho brat, vedela som, že toto je miesto kde mám byť. Mikove brnkanie na gitaru. Mikov hlas (môžem počúvať celý deň). Fúkanie do bublifuku. Lukášove varenie gulášu. Ranné pitie kakaa. Záchvaty z ničoho pri kakau. Videá. Film a pojedanie zmrzliny. Radler. Druhá noc. Takto strávený celý víkend. V nedeľu večer keď som tam už nebola telefonát, že si s Mikom robia vyprážaný syr.

Ja som vás upozornila, že toto bude ako nevrending story. A to je stále len taká hrubá črta tohto víkendu, ktorý sa bude po mojich príjmačkách a oznamení o prijatí dúfam opakovať. Zamilovala som sa do nich. Teraz už len aby som tak pekne nezdrbala na ústa. Ale aj keby, toto všetko bude stáť za to, nech by to skončilo akokoľvek. V budúcom článku sa tu možno objavia nejaké úryvky, ktoré som v ten večer napísala, lebo som si po polroku konečne stiahla word.

Čauko a aj s kakaukom v ruke sa lúčim.
Wonnie

I'm not even angry anymore, I'm just dissapointed.

19. května 2013 v 22:50 | Wonnie
Chcete vedieť ako sa cítim? Nechcete. Ja viem, ja viem sľubujem články a potom seriem na blog. Seriem na všetko, nikomu nič nekomentujem takže nič nemožem čakať, preto Vám ďakujem, ďakujem aspoň za tie Vaše komentáre ktoré tu sú aj keď ja som hnusná odporná krava čo Vám nič nekomentuje. A ešte si tu potom dovolím dať megadlhý článok na ktorý nikto neni zvedavý. Nafackaj sa Wonnie :D.

image

CHCEM MAŤ PO PRIJMAČKACH. Vôbec sa mi nechce učiť. Chcem celé dni pozerať na seriály. Mimochom pri finále Arrowa som prerevala polku časti, pri Vampire Diaries som od polovice mala usta a oči dokorán, New girl mi bude maximálne chýbať tie tri mesiace a všetky tie ich divné divnosti (jea, tá svadba dopadla podľa mojich predstáv :D). A chcem už proste nemyslieť na príjmačky, chcem sa vyvaliť na deku a začítať do aprílového dievčaťa a džínsových denníkov. Mám ich v hlave už mesiac a teším sa len na to kedy bude leto ako každý rok a ja budem opäť ležať v tráve a čítať tú knihu. A žiť Paulin život. Ten z Lukášom. Ktorý by som tak strašne chcela aj ja, chcem jej život hej. Ah! Nemyslim na to. Nemyslim na to. Nemyslim na to. Nemyslim na to.

HERE'S TO NEVER GROWING UP

Budúci týždeň mám narodeniny. 20. Ježiškove paličky, hovorím si. Ale viete čo, je to krajšie číslo ako 18 napríklad alebo 19. Tie boli všeobecne nahovno aj oslavovaním, respektíve tým že neboli nijak oslávené. Len by som to tentokrát chcela neviem, osláviť? Chcela by som mať na to ľudí. Chcela by som oslavovať týždeň vkuse a robiť bláznive veci, behať po meste a spievať si new girl zvučku (kiss me like a maaan just kiss me) a chcela by som byť aj s Kučeravým/Lukášom/alebo ako ho tu na blogu vlastne volám ale asi tu bude v meste jeho priateľka a tak som sa samozrejme dostala na druhú koľaj napriek tomu, že mu hovorím, že by jej trošku mal dať najavo že neni ona všetko aj keď je. Serie ma, že jej nevie povedať, že kamoška má narodeniny chcem ich s ňou osláviť. Ale to nevadí ja už som na to zvyknutá, že ľudia ma odsúvajú. A som dosť flegmatická. Budem piť sama doma a budem sa ľutovať. Robím to často. Hej často sa ľutujem, že som sama. Mám dni keď sa na seba neviem pozrieť do zrkadla, lebo zato že som sama obviňujem svoj výzor. Mám dni keď sa pýtam čo do riti robím zle? Dni keď je všetko oukej behom dňa a večer sa zase ľutujem. A pýtam sa, či musím nosiť opätky aby sa na mňa niekto pozrel, či musím nosiť výstrihy, či mám chodiť chľastať na didžiny či kde v piči už mám byť a nájsť niekoho do koho sa zaľúbim a kto sa pre zmenu konečne tiež zaľúbi do mňa?! A nebudem len najlepšia kamoška, odrazový mostík alebo ešte lepšie nič a nikto.

Na začiatku článku som bola posmutnejšia, ale vypla som smutnú hudbu a zapla niečo energičné. Cítim sa lepšie. Prišla som na kĺb veci, nemôžem počúvať smutné veci :D.

Minule som išla na Džeffov profil. Bolo pred jednou hodinou ráno a nie nespala som. Bola som online pretože vtedy zvykne byť občas online Kučeravý. A párkrát mi napísal zvláštnu smsku a ja som vlastne myslela.. neviem čo som myslela. Asi som nemyslela. A tak som proste z nudy išla na Džeffov profil (trošku som ho musela hľadať cez exspolužiakov). Spomenula som si na všetky pocity. Ako bol vo mne (nie tak ako to znie hej :DD, džízs!), v každej jednej kvapke krvi, v špiku kosti, prelezený úplne do hĺbky, do každej jednej bunky. Nikto ma nikdy nenaplnil tak ako on. NIKTO. Mohla som cítiť hocičo k hocikomu nikdy to nebolo ako s ním, nikdy som proste nebola taká ľahká ako s ním a bezmyšlienková. Nikoho som tak bezmyšlienkovite nechcela bez ohľadu na všetko ostatné. Občas sa sama seba pýtam či môže byť pravá láska neopätovaná, či už mi len úplne prepína keď si na neho raz za čas spomeniem :D. Po štyroch rokoch zaľúbenia a po piatich rokoch čo som ho spoznala. Potom neskôr som vedela, že nebudeme spolu ale vždy taký malý kúsok dúfal, že ministory, ktorú som napísala o tom ako sa raz neskôr v živote stretneme predsa len bude skutočná. Naozaj som si myslela, verila (?) že raz nás čaká tá spoločná budúcnosť s ním. KOKOS! Toto fakt naozaj nie je normálne. Chcela by som ho stretnúť. Vidieť. Veľmi. Zapozerať sa mu do očí. Len tak, pre nič za nič. Chcem mať zrýchlený tep že ho vidím po dvoch rokoch, chcem mať zimomriavky a .. proste ho chcem vidieť.

Tento článok venujem Silvi, pretože chcela niečo čítať. Aj keď pochybujem, že chcela čítať niečo ako toto :D ale !!!! som bipolárna, myslím si. Keď si pustím Avril a jej Heres to never growing up klip mám pocit, že do mňa ide energia. Nenechám si to pokaziť. Budem možno piť sama doma, ale veď čo. Tak sa budem sama rozbíjať na túto pesničku a bude mi dobre. Nebudem smutná. A to že som sama odsuniem na druhú koľaj :D.

Welcome may.

1. května 2013 v 17:29 | Wonnie
Tento blog pomaličky ale isto upadá do zabudnutia. Štve ma to. Štve ma, že sa mu nedokážem venovať tak ako kedysi a že tu už takmer ani nič podstatné s môjho života nie je. Také články, ktoré by tu kedysi už z istotou boli strašili ako napríklad jeden celý článok o tom ako som vlastne zrobila tie testy v autoškole, Lukášove narodeniny ktoré boli na začiatku marca alebo terajší víkend na ktorom som zistila, že sa so mnou Michal opäť nebaví a Damiana som mala chuť hodiť do vatry a obetovať ho ako nejaká indiánka.

Baj d vej, tie Lukášové narodeniny boli super, dávno som sa tak nebavila. Ale tak to sa dalo čakať, on má totižto v celku normálnych kamarátov a nie hovedá, ktoré keď si vypijú sú ako zvery.

Vatra stála na prd. Samé skupinky pričom ja som samozrejme nepatrila ani do jednej. V jednom kuse ma otravoval Damian. Asi nikdy nepochopím ako sa mi jedna osoba mohla tak zhnusiť ako on ale čuduj sa svete dá sa to. Michal sa so mnou opäť nebaví z mne neznámeho dôvodu a tentokrát som to definitívne ukončila. Žiadne uzmierovačky a podobné veci, proste sa nebavíme, bodka. Dosť vecí ma trápi aj bez toho aby som riešila v hlave zakaždým keď ho niekde vidím jeho ignoráciu. Ako dieťa a nie ako dvadsaťjedenročný človek. Občas si na neho spomeniem, na to čo mi dal do života, možno nie tak veľmi vysokej hodnoty ale niečo čo bolo pre mňa dôležité. S nimi mám veľa zážitkov, veľa smiechov, veľa pekných začiatkov. Ale všetko raz končí a teraz bol možno čas na to aby sa táto kapitola uzavrela. Občas keď si pustím starú pesničku možno mi bude smutno za tými časmi ale budem ich stále nosiť so sebou nech už to skončilo akokoľvek. Čiže som zistila, že je lepšie radšej nikam nechodiť, lebo potom nasledujúce dva dni nemám na nič náladu.


Občas ma dokonca napadne, že je to vo mne. Že si ľudí v mojom živote odplaším. Že som možno príliš náročná. Asi je to tým, že ja nepatrím do tejto doby. Ja nechcem byť obklopená ľuďmi, ktorý v jednom kuse chľascú a nevedia bez toho fungovať. A stále si to odôvodním, prečo vlastne v mojom živote nie sú a že prečo v ňom asi nemali čo robiť. Ten bol arogantný kokot, henten mal prechľastaný mozog, tamten ma začal ignorovať a ja sa mu do zadku strkať nebudem a tak podobne aj keď ďalší príklad nemám vlastne :D, tieto sú všetky možnosti, ktoré som so svojho života vylúčila.

Chýba mi škola. Chýba mi každé ráno niekam ísť a možno aj mať svoj stereotyp. Chýba mi byť medzi ľuďmi. S niekým sa rozprávať, srandovať a proste .. chýba mi škola (a kuštik mi chýba Džeff, kľudne by som všetko obetovala a vrátila sa do prvého ročníka na strednej :D). Musia ma prijať na vysokú lebo inak to bude moja spoločenská smrť :D.

Jop, tento článok môže znieť posmutnejšie ale pár vecí sa proste musí vrátiť do starých koľají a o tom je tento článok. Takže opäť budem chodiť častejšie na blog, NAOZAJ :D. Budem písať také tie moje články bez pointy, také tie ľahké články, pretože tie už pekne dlho tu chýbajú. Takže čoskoro. Teraz ich mám v hlave asi tri tak dúfam, že mi to vydrží. Teraz idem. Čumieť na seriály. A potom keď prestanem byť lemra lenivá možno aj zmením dizajn, lenže nemám ani najmenší nápad na nový.

Wonnie

If they ask how are you, they don't really want an answer.

11. dubna 2013 v 22:47 | Wonnie
Vždy som to chcela vedieť. Chcela som vedieť proste nejakú informáciu, niečo čo sa deje v mojom živote proste nevešať nikomu na nos. Chcela som si to nechať pre seba, lenže som ukecaná. Vždy sa našla osoba, ktorej som povedala to v akej situácii sa nachádzam. V posledných mesiacoch som sa to odnaučila. Možno preto, že keď som potrebovala hovoriť nikto tu nebol, že teoreticky okrem cesty autobusom niesom obklopená ľuďmi vôbec. Proste som nemala chuť otvoriť chatové okienko a napísať 'Babka je v nemocnici už dva mesiace, doma bola dokopy asi päť dní. Bojím sa.' alebo 'Ocovi bolo strašne zle a v podstate sa psychicky zrútil.' A viete, keď sa niekto opýta ako sa máte je to len fráza. Nikto nechce počuť tieto vety. A ja proste nemám nutkanie to rozoberať na internete. Nechce sa mi to písať. Nemám chuť teraz napísať smsku že po 2 dňoch doma je babka zase v nemocnici lebo doma odpadla a môj ťažko chorý otec ktorému bolo k tomu všetkému ešte dnes zle musel o pol desiatej vstať s postele a ísť do nemocnice.

Hej možno čakám že mi niekto napíše poďme von, zima bola dlhá, dlho sme sa nevideli a už je celkom ok vonku tak poďme. Ale nie. A ja som to po jednom dni a dvoch telefonátoch vzdala. Nemám chuť sa strkať do zadku keď na oplátku sa mi to nevráti. Nemám chuť sa zverovať niekomu kto ma berie ako jednu z možností. Nebaví ma už to ako mi na niekom vždy začne záležať a záleží mi na tej osobe oveľa viac ako tej osobe záleží na mne. IM SO SICK OF THIS. A tak tu len sedím a konečne som sa naučila to čo som vždy chcela vedieť. Nechať si svoje problémy pre seba. Možno márne dúfať, že niekto si všimne ten smútok v tých očiach a opýta sa, či sa niečo deje. Viem, to všetko ma neskôr bude užierať ale nech to tak je. Nech ma to všekto kľudne aj zožerie.

A keď som išla so skúšok autoškoly o ktorých som pôvodne chcela písať tento článok tak som mala chuť skákať po celej ceste domov. A kým môj brat písal smsky minimálne šiestim ľuďom že urobil skúšky ja som išla a nemala som sa s kým podeliť o túto radosť. Čo je na mne zlé? Že mám srdce zo zlata? Niesom samoľúba. Možno nerozdávam keksíky alebo tyčinky na ulici (ale podlím sa), možno ľudí nepozývam na jedno pivo/džúsik/zákusok/whatever, lebo na to nemám sakra ale keby som mohla rozdávam sa. Som tu keď niekto potrebuje hovoriť, snažím sa pomôcť, počúvam, nedokážem sa hnevať, nenávidieť, rešpektujem druhých. Ok možno som drzá a nenechám si skákať po hlave ale čo je so mnou kurva zle?!

Možno to poznáte a možno nie ale ten paradox, že vám niekedy viac pomôžu slová od osoby, ktorá vám ich možno ani priamo nevenovala ale viete že sú pre vás. Keď vám tie slová pomôžu zaspať. I just want you to remember that I see you and if you are reading this, you are still mine and when you are in bed or feel alone always remember to close your eyes and feel that i'm next to you saying that everything is going to be ok. -JB


Ten pocit, keď všetci povedia potom. A jediné čo potrebujete je objať. Keď len potrebujete aby si tá osoba s vami ľahla, sadla, vy sa o ňu opriete, môžte jej zmáčať tričko, tá osoba vás svojimi silnými rukami objíme a bude vám šepkať, že to bude v poriadku, že to prejde, že to zvládnete. Možno potom od vyčerpania zaspať v jej objatí. Pred očami mám scénu s džínsakov keď sa Paula zrútila u Lukáša. A ja potrebujem svojho Lukáša. Ale ten ešte nie je. Možno ani neexistuje.


Wonnie

Why do you hate him so much?

25. března 2013 v 13:14 | Wonnie
Najprv sa chcem ospravedlniť, že som tu nebola. Že som nekomentovala vaše články ale ja neviem, neviem čo robím celé dni (fajn, čumím na Justinove fotky). Teraz k veci. Ako už viete, som známa tým, že na mojom blogu dosť často rozprávam o mojich platonických láskach. Ešte na tom predošlom blogu, fúha, ani neviem ktorý to bol ale bolo to minimálne tri roky dozadu, som mala obdobie upírskych. Pamätám si Damona ako záhlavie, Damona v článkoch, Damona všade. Na tomto blogu ste si už stihli prejsť so mnou aj obdobie kostičiek. Všade Booth a hlavne Boothove ruky, ja viem. A teraz namiesto toho aby som sa učila na tie debilné testy na autoškolu si tu sedím a píšem článok. Lebo už mi chýba blog. A pretože chcem hovoriť o Justinovy. Jop, všetci v tomto bode prestanú čítať.


Kde sa to vo mne berie? Pamätám si časy, keď som si spievala one timeee dokola, one time, one time, me plus you, one time. Za tým prišlo one less lonely girl, one less lonely girl, ten klip som videla asi stokrát. Boli to len pesničky čo sa mi páčili a nejaký zlatý Justin. Potom prišla baby a obdobie keď sa mi nasledujúce pesničky nepáčili. Všetci ho začali neznášať, ešte viac ako dovtedy, mne bol on v podstate ukradnutý. Nezaoberala som sa ním. Potom prišlo never say never a bolo to dokola never say never. Neskôr pray. A potom zas chvíľa ticha. Registrovala som nejaké haló okolo Seleny. Zas obdobie ticha ale Vianoce 2011 dokola mistletoe mi hralo. Zas ticho. A potom som si pozrela never say never. Vtedy to nebola už len tá hudba, vtedy to začal byť Justin a jeho hudba. Lenže to bol ešte starý ňuňu Justin a ja som mala pocit, že teraz ním už neni. A keď som si stiahla akustické Believe, vtedy to začal byť Justin, na ktorého koncerte by som strašne chcela byť. Bez vlasov, či z vlasmi, stále Justin ktorý spieval na schodoch pred divadlom. Každý raz vyrastie. Začal byť v mojom živote intenzívne. Stále. Bez tých tichých období. Paradox, ale je to druhá osoba v mojom playliste, ktorej sa mi páčia skoro všetky pesničky s každého CD. On a Daughtry. Rozdiel? Trošku no :D.

Pre mňa je ten chlapec osoba, ktorá stojí za to aby ste ju minimálne rešpektovali. Nemusíte ho mať radi ale nehovorte, že nie je talentovaný. Hrá na štyri hudobné nástroje, zatiaľ čo niektorý hrajú len na písmenká na klávesnici alebo na fľašu alkoholu. Nemusíte ho milovať ale nemusíte ho ani nenávidieť. Prečo vobec je na svete toľko nenávisti? Ja keď čítam niektoré príspevky neviem na akom svete to vlastne žijem. Prvého marca mal narodeniny a novinári sa do neho začali navážať. To nie je podstatné. Podstatné je to, že do neho skoro narazili a mohli spôsobiť smrteľnú nehodu. A najviac ma zaráža to, že niektorý ľudia hovoria že mal zomrieť. Robíte si zo mňa srandu? Toto je normálne?! Lebo mne sa v tom momente zastavil rozum. Snažíte sa tými komentármi dokázať niečo sami sebe. Škoda, že si dokazujete len to aké ste nuly. A tie reči, že je slávny kvôli producentom a ľuďom, ktorých má za sebou. Za všetkými stojí NIEKTO. Ľudia idú cez Xfactor, cez Disney, cez všetky tie mašiny alebo cez niekoho ďalšieho kto je slávny. Aj za tými, ktorý nemajú hlas niekto stojí, viď Katty Perry. Niežeby som ju nemala rada, dokonca niektoré jej pesničky počúvam ale počuli ste ju spievať na živo? No vidíte.

Prečo miluješ niekoho, koho nikdy nespoznáš?
Prečo dýchaš keď nakoniec zomrieš?


Každý vidí len to čo chce vidieť. Niektorí ho neznášajú už len s princípu. Kto vidí to, že pomáha chorým deťom? Že sa rozplakal na koncerte keď zomrelo jedno dievčatko, ktoré bolo choré a Justin jej posledný polrok života urobil krajším? Že o tom ani nevedel hovoriť, bez toho aby nemal slzy na kraji? Nepovedzte, že nemá dobré srdce. Že nerozdával lístky na koncerty zadarmo, že nerobil koncerty zadarmo, že nedával peniaze tam kde ich treba. Snaží svojim fanúšikom vyjsť v ústrety. Vie odkiaľ prišiel, je vďačný. A čo sa najviac páči mne, že je pobožný a že rodinu stavia na prvé miesto. Jop, páči sa mi to lebo som taká istá :D. Neviete si ani predstaviť ako milujem jeho úsmev. A jeho smiech. A keď máte radi gitarovky, mali by ste si vypočuť ACOUSTIC BELIEVE CD. Nenútim to nikomu kto nemá rád tento štýl hudby.

Aj on je len človek. Tak ako každý iný. Aj on robí chyby. Aj on je len tínedžer rovnako ako my. Aj jeho sa niekedy dotknú veci, ktoré číta na internete. Aj on má zlé dni. Tak ako každý z nás. Posudzujete bez toho aby ste vedeli čo si v živote hockto preskákal. Povedzte mi, prečo ho niektorý ľudia tak nenávidia? Ale nejaký rozumný dôvod a nie tie vymyslené sračky, že je gay, zato aké mal vlasy, aký mal hlas blá blá. To sú blbosti a nie dôvody na nenávisť.

"Keď si chcem kúpiť niečo väčšie musím sa opýtať mojej mamy."
best video ever!!! :D i cant stop laughing! :D

"Za prvé peniaze som mamu vzal do Disneylandu."
"To si nevzal mamu ale seba samého."

"Čoho sa bojíš najviac?"
"Žralokov."
"Kde asi môžeš vidieť žraloka?"
"Keď plávem v mori?! Čo je to za otázku Bro?!"

Som oveľa lepšia osoba ako niekto, kto sa cíti dobre pretože núti všetkých okolo seba sa cítiť zle.

No hate please.
Wonnie

I'm here to see u happy, I'm here to see u smile.

5. března 2013 v 22:02 | Wonnie
Viem, dlho som tu nebola. A ešte tu asi nebudem neviem koľko pretože mi odišiel notbuk, možno mi ho už konečne zajtra opravia. Nechcela som písať článok na tejto rachotine, ani komentovať vaše články, takže keď sa mi vráti notbuk ja vás všetkých naozaj prebehnem lebo už mi chýbate ale dnes, dnes to bude len článok. Ktorý nikto neokomentuje hneď z dvoch dôvodov. Dozviete sa. (Skúste si to pustiť skôr než to zavrhnete.)


Mám chuť rozniesť všetkých v zuboch. Začalo to stretnutím, kde najprv ľudia (dvaja ľudia konkrétne) nevedeli pochopiť to, že som optimista. Bože, vysvetli mi prečo to nikto nechápe. Fakticky, asi preto, že nikto z nich nemá chorého otca a nemusí fungovať takým režimom ako ja. Odvtedy čo to je u nás doma takto mám okolo seba postavenú stenu. Intenzívnejšiu ako som mala kedykoľvek predtým. Stenu, ktorej niektorý hovoria naivnosť. Ale viete čo je sranda, že niekedy len tá stena dokáže držať človeka pohromade aby sa nezosypal. Stena, ktorú tvorí to že si nepripúšťate zlé veci. Kto by si chcel pripustiť, že má smrteľne chorého človeka v domácnosti a jeho choroba naberá obrátky takým smerom, že všetci vedia kam to speje. Ale ja mám postavenú tú stenu, cez ktorú sa to proste nedostane. Zaoberám sa vecami čo sú tu a teraz, alebo snami ok, ktorým verím že sa stanú, prečo by som nemala? A na to ako sa majú stať sa pozerám optimisticky. Prečo optimistovi povedia, že naivný? To je nové prirovnanie? Napríklad škola. Prečo by som si mala pripúšťať možnosť že sa tam nedostanem? Prečo sa mám pripravovať na plán bé a na najhoršie veci? Prečo by som mala riešiť dopredu zlú vec, ktorá sa ešte ani nestala?! Prečo by som proste nemohla byť za tou stenou a hovoriť si, že sa tam dostanem? Veď pozitívne myšlienky ma nakopú k tomu aby som sa o to všetko snažila. Zľahčia to všetko! Prečo by som sa mala trápiť celý čas pred problémami ktoré sa majú stať a preťahovať tak svoje trápenie? Budem sa trápiť vtedy keď to príde a už vtedy to bude tak akurát dosť. Život je príliš rýchly na to aby som si myšlienky vždy vytvárala s tým horším koncom.

A po tom stretnutí, kde mi vlastne naložili s veľkou pravdepodobnosťou realisti (a to som ešte nespomenula, že prečo tak verím že "to tak bude a bodka" a že budem mať dobrého muža? kokos fakt? to mám veriť čomu, že si nájdem ožrana a v štyridsiatke skončím z depresiami a rozvodom na krku alebo čo?) nasleduje ďalšia vec. Absolútne nechápem ten rozum ľudí, ako mi nadelili že sa sústredím na nereálne veci. Ako som bola šibnutá (podľa mňa len v dobrom :DD) ohľadom Damona alias Iana z upírskych, či Booth alias David Boreanaz s kostí alebo Juraj Kemka s partičky (všetci sa mi stále páčia baj d vej a milujem ich raz si ich vezmem muhaha, just kidding s tou svadbou) a tak sa mi teraz páči Justin Bieber. Mám svoje závislosti, mám svoje seriály, knihy, hudbu. Veci čo mi pomáhajú tvoriť moju stenu. To nepochopí každý. Delí ma jedna tenká bytová stena od chorého otca. Potrebujem mať kúsok svojich radostí vo svojom živote a tieto veci mi proste robia radosť. Niekoho robí šťastným varenie, niekoho robí šťastným hranie futbalu a tréningy nejakého športu. Mňa robí šťastnou toto. Vžívanie sa od iných postáv. Vyťešovanie sa nad takýmito vecami ako to že sa dala dokopy Kosť s Boothom, že Jess sa pobozkala s Nickom, že Justin spamuje twitter takými sračkami že som od záchvatu smiechu minule ležala pod stolom. Aj vy si myslíte že ma to drží v jednom bode s ktorého sa neviem pohnúť ďalej? Prezraďte mi to. (haha sorry, asi som sa zasekla v bode keď mám chuť všetkých pobiť lopatami)

A ja vám poviem, že nemáte pravdu. Niekedy mi ľudia vonku hovoria, že som ako šťastko, lebo sa často smejem. Lebo tieto veci alias zoznam platonických lásiek pomáha. Neviete si predstaviť ako mi pomohla pred dvoma dňami zaspať Justinova hudba kým ocovi bolo zle v obývačke a ja som plakala v tme v izbe. Neviete si predstaviť, že by ma práve seriál New Girl posunul do toho aby som bojovala za to aby som sa dostala na tú vysokú školu nech to stojí čo to stojí a dokončila ju. Nikto si nevie predstaviť čo mne seriály a tí ľudia ktorý žijú za hranicami dávajú do životov. Častokrát to boli práve oni ktorý ma posunuli ďalej a naučili ma niektorým veciam. A že to je pre vás nepredstaviteľné? V poriadku, každý máme iný spôsob vyrovnávania sa z vecami. Ja som rada, že sa nenalievam chľastom, že sa nerežem, že niesom psychicky na dne a nepotrebujem antidepresíva. Nikdy tak nechcem dopadnúť, pomohla som si sama, tým že som našla vec čo mi pomáha. Som typ človeka, ktorý ani nepotrebuje milión priateľov lebo aj keď niekedy chce ísť von, toto je jeho druhé ja. A toto je proste moje druhé ja. Ja nedokážem chodiť von deň za dňom. Ja potrebujem aj svoje dni doma, na svojej čiernej rozheganej vysedenej stoličke pri stole obklopenom plagátmi a s mojim notbukom, s mojou hudbou a ceruzkami, nožnicami, milión zošitmi či hocakými inými vecami.

A viem, každý máme rád čo máme rád a ja rešpektujem to, že ľudia nemajú radi Justina. Musela som sa už vypísať. Celý život som najviac neznášala ak niekto nedokázal rešpektovať to čo má druhý človek rád. Nikomu ho nenútim a nezaujíma ma čo si myslia, tak ako ich nezaujíma čo si myslím ja o hudbe čo počúvajú, pretože ju aj tak budú počúvať ďalej. Už ma nebaví to otravovanie, že moc vecí na fb teraz ohľadom neho "riešim" (stačí že som toto slovo počula a aj neviditeľné chlpy sa mi zježili). Prepáčte nemôžem za to, že ten kokotny fejsbuk si musíte nastaviť na mojom profile sami aby vám neukazoval lajky a komentáre ktoré dávam v istých skupinách. Neznášam tú otázku, že si to nikdy nevšimli, že čo mi je zrazu a podobne. Nič. Nič! Spadla som na riť z jeho akustického cédečka a.. no to je už asi na iný článok ako sa to vlastne všetko stalo. Proste Justin bol vždy v mojom živote len o tom nikto nevie, lebo v ňom možno nebol takto intenzívne. Lebo možno to tak vtedy keď som v 2009 roku dokola počúvala One Time tak nikto nebral. A fakt o tomto ešte napíšem ďalší článok. Už takto je tento dosť dlhý a vôbec budem rada ak si ho niekto prečíta.


A ľudia verte. Do prdele verte svojim snom.
Verte tomu čo chcete a choďte si za tým.
A keď za tým niekedy nemáte ako ísť tak sa plazte :D.
Viem, že ste neprečítali celý článok, neklamte.
Wonnie

Hahaha.... NO!

13. února 2013 v 9:38 | Wonnie
Včera večer som urobila chybu života (milujem tú animku, som ako Nick :D muhahaaa, nevadí, že nemáte ani tušenia o čom hovorím, pozrite si new girl)! Napísala som Kučeravému, lebo veď sme sa nevideli eeeeh takmer dva mesiace. Však veď som si s nikým tak dobre nepokecala ani nepamätám (fajn nie, chcela som ho hlavne vidieť, spokojný? :D). No len počkajte, že prečo to bola chyba?


Tak som si stíšila zvonenie, išla si ľahnúť spať. Tak ako každý človek, ktorý by bol rád keby sa mu odpovedalo na smsku a asi dúfa na zázrak. To som ale netušila, že zázrak bude vybrovať ráno o pol ôsmej. Oddnes asi začnem počúvať môj šiesty, siedmy či aký to mám vlastne zmysel ja (pravdepodobne desiaty -_-). Tušila som že ho nemôžem volať von cez týždeň keď ona tu kysne na internáte (alebo u neho doma, trepla si tak dobre hlavu, že mala otras mozgu tak sa o ňu stará). Nebojte sa, viac tú chybu neurobím (to si radšej zamestnám ruky napchávaním sa). Samozrejme ho napadlo, hneď akčne (zrazu neni zaneprázdnený hej?), že ideme na bowling a konečne ma zoznámi s ňou hej. Haha, no krajší budíček ste nezažili čo vám poviem. Ale ja si nechcem pokecať s ňou ale s ním.

Zrazu by to nabralo tie pravdivé obrysy. Stala by sa s nej reálna osoba (áno, momentálne je pre mňa len prízrak o ktorom on stále rozpráva ale nikomu to nehovorte :D). A zajtra je valentín. Zlomilo by mi to moje .. to je jedno, nejaký vnútorný orgán by to určite trvale poškodilo. Takže som musela vymyslieť výhovorku pre dnešný deň (boh žehnaj autoškole haha), veď som v tom dobrá. Zajtra sa teda určite nebude chcieť stretnúť lebo je valentín, to bude s ňou. Robiť veci. Veď viete :D.

Inak sa mám naozaj super :D. Síce ho nabudúce zaškrtím za to, že ma zobudil ale s tej lepšej stránky.. dobre, nemá to lepšiu stránku, ale nerozkusala som od nervov vankúš. Zachránila ma skvelá jútuberka. S veľkou pravdepodobnosťou nepoznáte. Zoznámim vás. Milý moji toto je meekakity (čšš mindgeek). Raz jej ukradnem vlasy. Teda takto som začínala moje ráno a fakt je mi hneeeeeď lepšejšie :D. Akože heepy valentajns dej pípl vám prajem touto pesničkou.





Idem sa naraňajkovať.
Wonnie

The best relationship start as friendship.

5. února 2013 v 20:06 | Wonnie
O psychike a ako dokáže vplývať na zdravie. Uvedomila som si, že by som mala niektoré veci zmeniť. Stal sa so mňa dospelý človek, ktorý musí čeliť problémom. Nie v takom množstve a koncentrácii ako rodič, pracujúci, niekto kto má možno na krku nájomné, hypotéky a podobné veci. Ale ako niekto dospelý, kto už vie, že svet nie je gombička. Sú chvíle keď si to ja ako napoly dieťa napoly dospelý neuvedomujem a žijem vo svojej bubline ale potom sú chvíle keď tie problémy prerazia cez tú starostlivo postavenú stenu. (Do faka, ešte furt som sa nedostala k pointe :D.)


Chcem zmeniť moj prístup, pretože som si vedomá, že niektoré veci ma držia vzadu a myslím si, že majú dosah aj na to zdravie, možno viac než si toho som ja sama vedomá. Sú veci, ktoré mnoho ľudí zabudlo a ja ich stále nosím so sebou. Rozmýšľala som, že napíšem zoznam mien a v ňom že komu každému potrebujem niečo odpustiť. Pretože možno som neodpustila iba na to zabudla a tie veci kým nebudú odpustené tam stále budú. Takže to je prvá vec, ktorú chcem urobiť. Odpustiť všetkým ľudom, ktorí mi nejakým spôsobom ublížili a ja si to nosím so sebou.

Chcem byť usmievavá, nerobiť si ťažkú hlavu. Nechcem si robiť starosti s tým, že si nemôžem dovoliť niektoré veci, pretože ich mám plno. Veľa vecí, ktoré si môžem vážiť a na ktoré niekedy nemyslím. Chcem sa tešiť a nenechať myšlienky tú radosť zruinovať. Chcem aj v tom najhoršom nájsť to najlepšie. Keď sa pozriem do zrkadla, chcem vidieť osobu, ktorá sa nebude podceňovať. Budem viac sebou. Bez ohľadu na to čo si budú myslieť iný. Šialené tančeky alá Jess z new girl.

A možno budem mať stavy, keď mi bude chýbať chlap a budem s toho zúfalá ale.. no to ešte budem musieť nejak vyriešiť. Ale chystám sa veriť tomu, že tento rok príde ten správny chlap :D. Ten pre ktorého nebudem len najlepšia kamoška alebo butliva vrba alebo odrazovy mostik (po ktorom sa vráti k bývalej :D). A najlepšie bude keď sa týmto myšlienkam nebudem vôbec venovať, tak! Žiadny chlapi rovná sa žiadne zúfalstvo :D.

A keď sa spätne pozriem na tento rok, alebo aspoň na prvý polrok tohto roka chcem si povedať, že stál za to. Budem si čítať články plné optimizmu a pekných vecí na blogu a budem si chcieť pogratulovať k tomu, že som nenechala veci aby ma prevalcovali. Že som to všetko prevalcovala ja, svojim úsmevom a ľahkým prístupom.

Mala som teraz pár zúfalých dní ale viem, že majú tú lepšiu stránku a že im nesmiem dovoliť pokračovať. A ten zlom potrebuje prísť teraz, potrebujem sa nadýchnuť a začať žiť s úsmevom. Viem, že má Kučeravý vzťah s ňou a že ja sebecky dúfam, že sa niečo zmení a on bude so mnou ale to nie je dôležité (a zároveň im aj prajem, hej to sa dá keď máte ľahkú schizofréniu :D). Mám ho vo svojom živote a to je podstatné. Možno chodím len na autoškolu no na druhej strane má aj svoju dobrú stránku sedenie doma, bavia ma moje seriály a knihy. Vo štvrtok idem na deň otvorených dverí, v máji bude v kinách fast and furious six a mamka mi povedala, že v septembri si zo šetrenia môžem vybrať tisíc eur na auto. No najprv ten vodičák, ktorý samozrejme urobím ;D.


Baj d vej, zistila som, že nerada trávim čas čisto s babami.
Weirdoooooo :D!
Weirdo Wonnie

Love yourself for who you are.

23. ledna 2013 v 21:03 | Wonnie
Ešte pred pár dňami som mala rozpísaný článok o tom, že chcem aby nasnežilo. Chcela som sa hodiť do snehu, postaviť si snehuliaka a tešiť sa z bielej krajinky. Čo sa zmenilo? Bola som na svojej prvej jazde, ktorá napriek mojim stresom neskončila fiaskom (čo sa už o druhej jazde povedať nedá, zdochlo mi trikrát :D). Inštruktor mi pernamentne točí volantom aby som na ceste chodila vo vychodených koľajach a nie po tom svinstve (myslí sneh). Jemu sa to povie! Viem, že to bola len druhá jazda ale potrebujem byť dobrá (tak neviem prečo potom nečumim do testov a na značky -_-). Takže nech sa ten sneh pekne krásne roztopí a už túto zimu žiadny nenasneží. Nech vonku svieti slniečko a sú suché cesty. Ďakujem. Aha, na rýchlostnej ceste som dnes šla osemdesiat (na čo mama povedala preboha!) a asi trikrát mi povedal "už som vám to hovoril, že keď máte zaradenú štyrku musíte ísť viac ako štyridsať" ale tak neviem načo mi káže zaradiť štyrku, necítim sa na to aby som po normálnych cestách išla tak rýchlo a okrem toho môže to povedať aj dvestokrát lenže preniesť to do praxe neni také jednoduché. Ale som rada, že chodím na tú autoškolu,lebo aspoň mám čo robiť a niečo zamestnáva moju myseľ. Oddnes nenadávam na pomalé autá, zo sedadla spolujazdca sa to ľahko hovorí :D.


Dnes ma vytočil jeden kamarát, kvôli tomu že odmietam niečo organizovať až o siedmej večer. Spýtal sa ma či mám štrnásť. Hej mám šrtnásť, zato že nechcem ísť von o siedmej ale aspoň o šiestej, zato že chcem byť s ľudmi dlhšie ako tri hodiny, ktoré mi zbehnú ako jedna. Najradšej by som chodila von kľudne aj o piatej, ale dnes asi nieje moderné chodiť vonku ešte pred večerom, to by ste museli mať štrnásť. Hej viem si predstaviť že vy to beriete asi ako ten človek čo ma nasral, tak to totižto berú všetci. A všetci ma už strašne nebavia. Aj taký Matt mal piatok chatu a ked som k užasnej udalosti napísala komentár, že tam bude zima predsa tak mi napísali, že HEJTUJEM (pri tomto slove sa mi zužujú oči a vyzerám jak šelma). Na druhej strane neľutujem ani trošku, že som tam nešla. Nebavia ma tie ich ožranské akcie. Či už Mattova ožranská chata, kde sa pije od príchodu do odchodu a okná slúžia pre ľudí, ktorý si chcú vyprázdniť obsah žalúdka alebo hocijaké ich alkoholické seansy v strede ničoho kde si oni podávajú fľašu a po glgoch ju do seba lejú medzi piatimi slovami alebo ešte lepšie chválami o nejakom vypeckovanom večere, ktorým ja by som sa nechválila ani v najhoršom sne a v hlave mám jedinú myšlienku a to "čo do čerta tu ja robím s týmito ľudmi?!". A proste som sa naštvala a vypla fejsbuk v strede konverzacie a kašlem byť 'online' pre všetkych, ktory niekoho potrebuju a iba vtedy im je moja zelena gulička vhod. Všimne si konečne niekto, že tam nie som a skúsi aj zavolať? Napísať smsku, že ma dlho nevidel, nepočul, nepísal si a tak podobne? Wonnie, veľa šťastia pri čakaní na nemožné. Všetci chodia do školy, sú zavalený horami úloh, nič nestíhajú a to najdôležitejšie, že majú osoby, ktoré dávajú na prvé miesta medzitým čo nemajú čas. Chcem byť medzi nejakými ľuďmi pre ktorých konečne budem nepostrádateľná, mať svojich kamarátov, ktorý ma budú dávať na prvé miesto.

Tak veľmi dúfam, že ma stiahne do svojho sveta. Kučeravý. Na chatu, kde hrajú pri ohni na gitaru, sedia spolu pri jednom stole keď do seba pchajú guláš čo si urobili, opekajú si špekačky a nie pchajú medzi každým druhým glgom chľastu do seba rožky s paštékou. Tak sebecky sa proste potrebujem dostať do jeho života. Verím, že tam by som nemala myšlienku, že tam nepatrím. Tak nejak by ma to zmenilo si myslím. Na to moje pravé ja, ktoré je veľakrát pri ľudoch, ktorý sa ožierajú zatajené. Z nejakého dôvodu nie uvoľnené. A nikto by tam po nikom v stave alkoholu v krvi nenadával ako to má v zvyku pár ľudí, ktorých poznám (väčšinou si to samozrejme zlíznem ja). Tam by som mala zo seba oveľa lepší pocit, lebo možno to sú veľké deti ale neurážajú sa, vedia byť taký, že sa cítim dobre (hej jaká som múdra s toho, že som ich videla raz, ale tým že sú to jeho kamoši mám o nich len najlepší názor! :D). Kurník, lebo ja si zaslúžim viac! Pretože bitch i am fabolous! A som hrdá na to aká som aj keď možno práve preto nemám milión kamarátov s ktorými by som mohla osláviť narodeniny (ktoré budú až v máji, žiaden strach :D).

Proste som Wonnie. Neznášam všetky ožran párty. Bojím sa, že neurobím vodičák. Nechodím vonku o siedmej/osmej večer. Každý večer si zapaľujem sviečku a hrám sa s voskom. Rada pálim papieriky. Pozerám búrlivé víno. A ešte veľa všelijakých vecí, ktoré ste o mne už z mojich článkov mohli zistiť. A bez ohľadu na tento článok sa mám fajn, pretože víkend v lesíku mi vyčistil hlavu a napustil ju ostrým vzduchom :). Myšlienka na záver: Viete kde podľa mňa vzniká láska? V žalúdku. Alebo je možné že v hlave ale aj tak si stojím za tým žalúdkom. Neviem prečo ľudia všade kreslia srdca, pretože prvé čo človek pocíti sú motýle v bruchu. A odtiaľ to možno ide do srdca.

A milujem Demi, lebo vie byť strašne crazy.
I like it!

Wonnie

Even if we can't be together in the end, I'm glad that you're a part of my life.

6. ledna 2013 v 20:50 | Wonnie
Predpokladám, že už som Vás tým Kučeravým tak nakazila v mojich článkoch, že keď ste si popýtali tak prečo nie (aj keby ste si nepýtali zverejním tu ten článok! :D). A tak nový rok začneme v znení (tu du du dú fanfáry prosím) písmenka L, ktoré akože znamená .. no veď vy už viete koho :D. Tento článok bude znieť tak nejak.. všelijak. Ale inak sa mám super, no fakt, viete, zachvaty smiechu a do toho také skvelé myšlienkové preteky :D (nepočítajúc večerné vysedávanie v obyvačke v prítmí a rozmýšľanie nad ním :D). Poznáte taký pocit, keď máte chuť hovoriť o jednej veci asi tisíckrát ale viete, že už by ste ľuďom liezli na nervy alebo vás niektorý ani nemajú nervy počúvať? A vy sa len stále opakujete a vo svojej hlave si dookola prehrávate všetky tie vaše myšlienky (predstavy).


Kedysi to bolo presne takto. Pri Džeffovi. Deň čo deň som v škole prehadzovala vo svojej hlave myšlienky a mala nutkanie rozprávať tú istú vec dookola. Akoby som čakala, že prehadzovanie tých istých vecí prinesie niečo nové, nejaký nový nápad, nejaké nové riešenie, možno lepší pocit, krajší svet, dôvod na úsmev, zelenšiu trávu a modrejšie nebo, drobnosť pre ktorú sa budem môcť naivne nadchnúť. A tak sa pomaličky ale isto dostávam, do rovnakej situácie. A teraz som tu a idem písať článok o Kučeravom. A to sme prosím pekne len v začiatkoch, nechcem vedieť čo bude ďalej, či to bude ustupovať, alebo rásť.

I bet this time of night you're still up,
I bet you'te sittin in your chair by the window, looking out at the city

Aj napriek tomu, že výzorovo mal k Džeffovi dosť blízko a hrá na gitare, nikdy by ma nebolo napadlo, že raz k nemu niečo budem cítiť. Nie, stále neviem čo cítim, stále je to iba niečo. Ale že aké by to bolo pekné, keby sme boli spolu, aj keď občas si myslím, že by nám to nefungovalo. Nechcem hovoriť v čom, to je asi prvá vec, ktorú veľmi na blogu nemám chuť preberať, lebo mi je to trošku .. divné? A proste je s ňou a chce s ňou navždy ostať.

Po hlave mi chodia všelijaké tie predstavy, aké by to bolo keby sme boli spolu. Fantázia pracuje na plné obrátky a na sto percent spolupracuje s tými pár myšlienkami, ktoré sa tu omieľajú akokeby boli pokazená platňa. A ja viem, že sú nereálne. Rovnako ako tie sedenia na Jamaice s Džeffom, v roztomilej chatrči s drevenou verandou a hojdačkou na nej. Predstavujúc si, aký asi sú jeho rodičia, jeho súrodenci, že má strašne zlatú sestru na fotkách a že musí byť zlatá aj reálne, že má úžasnú rodinu s rozprávania až na pár výnimiek a to všetko chce preniesť do života s ňou. A viem, že sa zas opakujem, všetci už viete že je s ňou, všetci viete ako som tu už povedala, aj to že s ňou chce navždy ostať. Netrpím tým, čomu sa hovorí chorobná žiarlivosť, keď vidím fotku ako sa bozkávajú, nemám chuť vymlátiť jej zuby bejzbalkou :D alebo nabehnúť a rozkopnúť dvere, keď bude teraz tráviť pár dni pred koncom prázdnin s ňou (aj keď kľudne mi môžte darovať neviditeľný plášť a ja ich začnem sledovať :D). Iba mu prajem (teda tá väčšia časť mňa asi) a jej ticho závidím (vediac že závidieť sa nemá, no ale pomôžem si?) to akého má chlapa, to že môže mať na tej fotke kde sa bozkávajú natiahnutú jeho mikinu, že budú spolu zaspávať v objatí, a že keď za ňou chodil aj napriek tomu čo ho poslala preč, hádzal jej kamienky do okna lebo sa jej nevedel dovolať. Stále nemám vymyslenú zhovaďujúcu prezývku pre jej osobu, lebo tej babe nechcem zle. Iba ju zabijem, keď Kučeravému ešte raz ublíži.

I don't know what this is
but I can tell it's something that I can't miss

A niekedy ho neznášam. Strašne ho neznášam za to aký je na mňa dobrý, zato ako debilne sa so mnou dokáže naťahovať a keď si to prečíta niekto nezainteresovaný asi ho trepne šľak (a ja sa tak nablbo usmievam,keď niektoré naše konverzácie prepisujem do denníka :D). Niekedy to znie tak vážne to čo povie, tak že keby nebola ona tak si začnem ako pri Džeffovi namýšľať, že možno tam niečo je. Tak ho neznášam za to dokonalé objatie, keď si môžem hlavu položiť na jeho rameno a potom sa odťahujem lebo ma napadne, že to je trápne a že mu nesmie ani napadnúť ako sa cítim. Aby sa nič nepokazilo, lebo to by som neprežila.


Takže pre dnešok,
čauko kakauko.
Čipsinka

 
 

Reklama